znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   203/2010 z 28. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011 doručená sťažnosť M. A., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 203/2010 z 28. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 153/2005-316 z 21. októbra 2009 bola žalovanej uložená povinnosť   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume   1 074   €   do   troch   dní   od právoplatnosti rozhodnutia a súčasne okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť žalovanej   trovy   konania   v   celkovej   sume   2 103   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal pritom z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní.

V   dôsledku   odvolania   podaného   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   10   Co   13/2010 z 30. apríla   2010   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   sťažovateľke   uložil povinnosť   nahradiť   žalovanej   trovy   konania   v   sume   1 606,36   €   do   troch   dní   od právoplatnosti rozhodnutia.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie.   Najvyšší   súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 203/2010 z 28. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že k neprípustnému zásahu do jej práv došlo tým, že okresný súd rozhodoval   o   náhrade   trov   konania   uznesením,   a   nie   rozsudkom,   a   to   napriek   pokynu odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách konania rozsudkom.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania, keďže späťvzatie   návrhu   si   nezapríčinila   sama,   ale spôsobil   ho   okresný   súd,   ktorý   nadržiaval žalovanej,   v   rozpore   so   skutočnosťou   a   dôkazmi   rozhodol   v   neprospech   sťažovateľky a nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bol daný, keďže postupom okresného súdu jej bolo odňaté právo pred týmto súdom konať. „Okresný súd v Galante nerešpektovaním pokynov odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola schopná po tak dlhú dobu účastniť sa súdneho konania, ako ťažko postihnutá osoba a finančne tento spor dotovať... Okresný súd nerešpektoval ani pokyn Krajského súdu na rozhodnutie o trovách konania v rozsudku a o trovách konania bolo rozhodnuté, až o rok po zastavení súdneho sporu uznesením.

Rozhodnutie   o   trovách   konania   podľa   úspešnosti   je   preto   neprimerané,   preto   že zohľadnená   bola   len   čiastočná   úspešnosť   a   nie   skutočnosť,   že   do   zvyšku   sťažovateľka konaním   súdu   bola   donútená   návrh   zobrať   späť   a   v   spore   nepokračovať.   Osobitným uznesením a nie rozsudkom v zmysle mu daných pokynov Krajským súdom v Trnave!!! Z tohto dôvodu máme za to, že ide o nesprávne posúdenie veci, čo je relevantným dôvodom pre prípustnosť dovolania.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v Bratislave, bolo porušené práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. j. 5 Odo – 203/2010 sa ruší a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1, 2 a 3 pís. b Zákona o Ústavnom súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   §   239   ods.   1   písm.   a)   OSP   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa § 239 ods. 3 OSP ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalcovskom,   tlmočnom, o odmietnutí   návrhu   na   zabezpečenie   predmetu   dôkazu   vo   veciach   týkajúcich   sa   práva duševného   vlastníctva   a   o   trovách   konania,   ako   aj   o   tých   uzneseniach   vo   veciach upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Sťažovateľka   podala   dovolanie   proti   zmeňujúcemu   uzneseniu   odvolacieho   súdu o trovách konania. Sťažovateľka v dovolaní zo 6. júla 2010, ktoré na výzvu ústavnému súdu predložila, netvrdila, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí niektorou z procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až g) OSP, ktoré jediné by odôvodňovali prípustnosť dovolania v danej veci, keďže v zmysle § 239 ods. 3 OSP nie je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu súdu o trovách konania.

Najvyšší   súd   v   namietanom   uznesení   potom,   čo   poukázal   na   neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania v zmysle § 239 ods. 3 OSP, ako aj na svoje zistenie   o   neexistencii   procesných   vád   v   zmysle   §   237   OSP,   uviedol,   že „Z   obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľka nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol zaujatý pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súvislosti s tým, či žalobkyňa z procesného hľadiska (ne)zavinila čiastočné zastavenie konania. Vychádzajúc z toho je zrejmé, že žalobkyňa v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.   s. p.   V dôsledku toho by posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v prejednávanej veci nešlo.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243 b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol dovolanie žalobkyne, lebo toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladalo prípustnosť dovolania, keďže „Okresný súd v Galante nerešpektovaním pokynov odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola schopná   po   tak   dlhú   dobu   účastniť   sa   súdneho   konania,   ako   ťažko   postihnutá   osoba a finančne tento spor dotovať“.

Po preskúmaní namietaného uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne konformným spôsobom, a preto akceptuje aj jeho záver o tom, že len procesné chyby podľa § 237 OSP by v danom prípade mohli zakladať   prípustnosť   dovolania.   Dovolacie   námietky   sťažovateľky   tak,   ako   boli formulované v jej dovolaní spísanom advokátom, bolo potrebné vyhodnotiť ako námietky týkajúce   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   ktoré   však   samy   osebe   prípustnosť dovolania nezakladajú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   nemožno   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľky,   že v danom   prípade „ide   o   nesprávne   posúdenie   veci,   čo   je   relevantným   dôvodom   pre prípustnosť dovolania“. Nesprávne právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým možno inak prípustné dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 OSP odôvodniť.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej súdy mali o trovách konania rozhodnúť rozsudkom,   a   nie   uznesením,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   hľadiska   prípustnosti dovolania   proti   výroku   o   trovách   konania   je   celkom   irelevantné,   akú   formu   má   toto rozhodnutie, a preto ani toto pochybenie vo veci konajúcich súdov nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd na jeho základe mohol po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne dospieť   k záveru,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011