znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo   4.   mája   2010   (sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením krajského súdu zo 4. mája 2010, ale zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v danej veci krajský súd rozhodol rozsudkom, pozn.).

Z   obsahu sťažnosti   a priloženej   dokumentácie vyplýva,   že sťažovateľ   sa   žalobou podanou   na   okresnom   súde   domáhal   proti   žalovanej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o., prevádzkovateľke televíznej stanice... (ďalej len „žalovaná“), v konaní o ochranu osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy v sume pôvodne 2 000 000 Sk a neskôr v sume 5 000 000 Sk.

K neoprávnenému zásahu do osobnosti sťažovateľa malo dôjsť v rámci spravodajskej relácie žalovanej odvysielanej 17. januára 2007 v čase o 12.00 h, 13.00 h, 14.00 h, 15.00 h, 18.00 h a 18.45 h a následne 18. januára 2007, v ktorej bol sťažovateľ označený ako vrah s plným   uvedením   jeho   mena   a   s   podobizňou   jeho   tváre,   a   to   ešte   pred   právoplatným skončením jeho trestnej veci vedenej Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 T 1/2005. Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 49/2007-392 z 18. novembra 2008 zaviazal žalovanú zaplatiť   sťažovateľovi   titulom   nemajetkovej   ujmy   100 000   Sk   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. Proti výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti sa sťažovateľ odvolal. Žalovaná sa proti rozsudku okresného súdu neodvolala.

Sťažovateľ bol v konaní o ochranu osobnosti zastúpený ustanoveným advokátom JUDr. I. S. (ďalej len „právny zástupca“). Právny zástupca listom zo 4. mája 2010, ktorý je prílohou sťažnosti, sťažovateľovi oznámil, že 4. mája 2010 sa uskutočnilo v jeho právnej veci o ochranu osobnosti odvolacie pojednávanie, pričom krajský súd „nárok na náhradu nemajetkovej   ujmy   v   nepriznanej   časti   zamietol   a   výroky   o   náhrade   trov   právneho zastúpenia   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie“. Zároveň   právny zástupca oznámil sťažovateľovi stručné dôvody rozhodnutia krajského súdu vyplývajúce z ústneho odôvodnenia vyhláseného rozhodnutia. Právny zástupca v liste zo 4. mája 2010 prisľúbil sťažovateľovi, že potom, ako mu bude doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia krajského súdu, mu obratom zašle jeho kópiu.

Sťažovateľ sa domnieva, že predmetnými rozsudkami došlo k zásahu do jeho práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   okresným   súdom   priznaná   suma   je   nedostatočná vzhľadom na viacnásobný zásah žalovanej do práv sťažovateľa. V prvom rade došlo podľa názoru   sťažovateľa   odvysielaním   inkriminovaných   reportáží   žalovanou   k   porušeniu prezumpcie neviny, keďže žalovaná v reportáži jednoznačne konštatovala, že sťažovateľ je vrah, a to ešte pred právoplatným skončením trestnej veci vedenej Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 T 1/2005 pre pokračovací trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona v znení zákona č. 253/2001 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný   čin   nedovoleného ozbrojovania podľa   § 185   ods.   2   písm.   b) Trestného   zákona. Taktiež podľa   názoru   sťažovateľa došlo konaním žalovanej k zásahu do   jeho práva   na ochranu   mena   a   na   ochranu   súkromia,   keďže   žalovaná   v   inkriminovaných   reportážach zverejnila jeho celé meno. K zásahu do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti zasiahla žalovaná podľa názoru sťažovateľa tým, že ho v inkriminovaných reportážach zachytila v ponižujúcej a zosmiešňujúcej póze. V dôsledku konania žalovanej nemal sťažovateľ už „najmenšiu šancu obhájiť moju nevinu“.

Sťažovateľ cituje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu   sa   priznávania   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Zastáva   názor,   že   mu   patrí niekoľkonásobne vyššie odškodnenie, keďže v jeho prípade žalovaná porušila viacero jeho práv, a to vedomým a úmyselným konaním s cieľom dosiahnutia zisku. Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podľa názoru sťažovateľa postačujúca na to, aby „takýto finančný kolos pocítil výšku priznaného odškodného pre obeť porušenia práva ako trest“.

Sťažovateľ napáda tak rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Keďže rozhodnutie krajského súdu vyhlásené na pojednávaní konanom 4. mája 2010 nebolo dosiaľ sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené, je sťažovateľ toho názoru,   že „kým   mi   nebude   doručené   uznesenie   odvolacieho   súdu,   nemôžem   účinne predložiť všetky argumenty, lebo zatial som nevidel odôvodnenie odvolacieho súdu. Svoj návrh   budem   vedieť   presne   špecifikovať   až   po   obdržaní   a   preštudovaní   rozhodnutia odvolacieho súdu.

Zatial zasielam aspoň list od môjho ustanoveného právneho zástupcu, aby si ústavný súd aspoň predbežne vedel spraviť obraz o tom, ako odvolací súd rozhodol a čím svoje rozhodnutie ústne odôvodnil na pojednávaní.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/49/2007 a Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/127/2009 porušili základné právo P. L. na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp.   zn.   14 Co/127/2009 z 4.   mája 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   49/2007   a jeho   rozsudkom z 18. novembra 2008

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo   aj využil),   o ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   127/2009 a   jeho   rozsudkom zo 4. mája 2010

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co 127/2009 zo 4. mája 2010 nebol dosiaľ písomne vyhotovený, a teda ani doručený účastníkom   konania,   pričom   zákonnej   sudkyni   JUDr.   B.   bola   predĺžená   lehota   na   jeho vypracovanie do 30. júna 2010.

Podľa § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno podať zásadne len proti právoplatným rozhodnutiam, opatreniam alebo iným zásahom orgánov verejnej moci. Z toho a contrario vyplýva, že ich nemožno podať proti takým   rozhodnutiam   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   ešte   nenadobudli   právoplatnosť. Skutočnosť, že namietaný rozsudok krajského súdu ešte nenadobudol právoplatnosť, preto zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie procesných podmienok konania pred ústavným súdom, ktoré ústavný súd kvalifikuje ako nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že obligatórnou súčasťou každého návrhu na začatie konania, a teda aj sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť okrem iného odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ nesplnil obligatórne náležitosti sťažnosti vyplývajúce z § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré v čase podania sťažnosti a ani v čase predbežného prerokovania jeho sťažnosti ústavným súdom ani reálne nemohol splniť, keďže namietaný rozsudok krajského súdu ešte nie je (nebol) vyhotovený, t. j. sťažovateľ podal svoju sťažnosť predčasne a v podobe, ktorá nespĺňa (a reálne ani nemôže) náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že odmietnutie sťažnosti sťažovateľa nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) v zmysle § 24 písm.   a) zákona o ústavnom   súde,   t.   j. sťažovateľ má možnosť opätovne sa   obrátiť na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojich ústavou garantovaných práv   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   127/2009   a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010 po nadobudnutí jeho právoplatnosti, a to v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010