znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júa   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu   18.   októbra   2002   žalobu   o   určenie neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou proti žalovanému S., S. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-76 z 12. októbra 2005 žalobu zamietol, pričom žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 23 Co 48/06 z 20. júla 2006 označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   zrušení   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   opätovne   rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-167 z 28. januára 2009 tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 26. marca 2009. Proti označenému rozsudku okresného súdu z 28. januára 2009 podal sťažovateľ 8. apríla 2009 odvolanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   po   uvedení   chronologického   prehľadu   úkonov   okresného súdu   konštatoval,   že „...   Okresný   súd   Senica   bol   v konaní   nečinný   (vo   veci   nekonal), konanie neúmerne predlžoval,   bol neefektívny tým,   že   toleroval žalovanému   nepravdivé a neúplné opisovanie potrebných skutočností, včítane neoznačenia dôkazných prostriedkov (§ 101 ods. 1 O. s. p.). Neefektívny bol aj v tom, že nepostupoval tak, aby vec bola rýchlo prejednaná a rozhodnutá, aby pojednávania boli dôstojné a aby prispeli k spravodlivému rozhodnutiu (§ 117 ods. 1 O. s. p.). Okresný súd Senica bol i v rozpore s požiadavkou na primeraný časový harmonogram.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci   jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1.) Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 porušené bolo.

2.) Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume... eur, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Sťažovateľovi priznáva trovy konania právneho zastúpenia v sume... eur, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť na účet advokáta do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň žiada, aby mu ústavný súd ustanovil advokáta na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Predmetom   označeného   konania   je   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľa doručenej okresnému súdu 18. októbra 2002 o určenie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru výpoveďou.

Z priloženej   dokumentácie,   ako   aj   z   informácií   poskytnutých   ústavnému   súdu okresným   súdom   vyplýva,   že   okresný   súd   v namietanom   konaní   rozhodol   rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-167 z 28. januára 2009 tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 26. marca 2009, ktorý proti nemu   podal   8. apríla   2009   odvolanie.   Okresný   súd   v súčasnosti   doručuje   odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie žalovanému, pričom následne bude vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

V nadväznosti na zistený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné poukázať na   svoj   právny   názor   tvoriaci   súčasť   jeho   ustálenej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmieta   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   Tento   právny   názor   ústavného   súdu   akceptuje   vo   svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

V súvislosti   s uvedeným   právnym   názorom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jedným z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   namietol   nečinnosť   okresného   súdu   v namietanom   konaní   sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júna 2009, teda v čase, keď sa sťažovateľova právna vec o určenie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru výpoveďou síce ešte nachádzala na okresnom   súde,   avšak   už   po   jeho   rozhodnutí   vo   veci   samej   a   po   podaní   odvolania sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 105/2002-167 z 28. januára 2009, pričom zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd bez meškania vykonáva úkony nevyhnutné na predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní s prihliadnutím na zmysel a   účel   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v ktorých   sa   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní   pred   všeobecným   súdom,   sa   vyžaduje,   aby   sťažovatelia   preukázali,   že   podali sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi príslušného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Podanie takejto sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle označených ustanovení zákona o súdoch totiž ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry zásadne považuje za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý treba využiť ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (napr.   IV.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   278/04). V danom   prípade   sťažovateľ   podanie   sťažnosti   podľa   zákona   o súdoch   predsedovi okresného súdu nepreukázal, čo zakladalo ďalší dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009