znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007, za účasti Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v procesnom   postavení žalobkyne bola účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   o zaplatenie   sumy   6 978 Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   rozhodol v právnej   veci   sťažovateľky   rozsudkom   sp. zn.   8 C 203/2006   z 13.   júna   2007,   ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny a úroku z omeškania podľa vyčíslenia predloženého sťažovateľkou.   Okresný   súd   predmetným   rozsudkom   nepriznal   sťažovateľke   právo na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   dôvodiac,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   je zároveň jej konateľom. Sťažovateľka podala proti uvedenému prvostupňovému rozsudku, konkrétne   proti   jeho   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   konania,   odvolanie,   v ktorom poukázala na to, že jej právny zástupca je síce aj jej konateľom, avšak v súlade s § 20 ods. 1 zákona   č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) si ho vybrala spomedzi advokátov zapísaných v zozname advokátov Slovenskej   advokátskej   komory   a 6. februára 2007   mu   udelila   splnomocnenie   na   jej zastupovanie v predmetnom konaní.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 203/2006 z 13. júna 2007 v odvolaním napadnutom výroku (výroku o trovách konania) potvrdil.

V nadväznosti   na   uvedené   podala   sťažovateľka   16.   mája   2008   prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   v súlade   s   § 243e   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu   v spojení   s rozsudkom   prvostupňového   súdu.   Na   uvedený   podnet   odpovedala Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   listom z 20. mája 2008, ktorým potvrdila prijatie podnetu sťažovateľky, a zároveň jej oznámila, že vec postúpila Krajskej prokuratúre v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vybavenie. Prokurátor krajskej prokuratúry listom z 26. júna 2008 (doručeným 30. júna 2008) sťažovateľke   oznámil,   že   sa „s napádanými   rozhodnutiami   v plnom   rozsahu   stotožnil... a nakoľko dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistil“, jej podnet odkladá.

Podľa   názoru   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   odvolávajúceho   sa   na   judikatúru Českej republiky „analogicky, konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý v zmysle ustanovenia   § 21   ods. 1   OSP   je   oprávnený   konať   v občianskom   súdnom   konaní za spoločnosť priamo, nemôže súčasne vystupovať v spore ako advokát. Osoba oprávnená konať   menom   právnickej   osoby   ako   jej   štatutárny   orgán,   nemôže   byť   súčasne splnomocnencom tejto právnickej osoby a nemôže jej z tohto dôvodu ani vzniknúť právo na odmenu advokáta“.

Sťažovateľka   s týmto   názorom   nesúhlasí   a zastáva   stanovisko,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007 v spojení s oznámením krajskej prokuratúry   sp. zn.   Kc 53/08   z 26.   júna   2008,   ktorým   prokurátor   krajskej   prokuratúry odložil jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania smerujúci proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007, ako aj rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 203/2006 z 13. júna 2007, boli porušené je označené práva.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka obrátila so sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy na   ústavný   súd   tvrdiac,   že   ju „ako   oprávnená   osoba   v zmysle   § 53   ods. 3   zákona o Ústavnom súde podáva v zákonnej dvojmesačnej lehote“.

V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné články ústavy (čl. 46 ods. 1 a čl. 127 ods. 1 a 2), dohovoru (čl. 6 ods. 1 a čl. 13), listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1   a   čl. 37   ods. 2),   ako   aj   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   [(ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) § 25 ods. 1, a 2], OSP (§ 24 ods. 1, § 25 ods. 1) zákona a advokácii (§ 20 ods. 1, § 21, § 24 ods. 1 až ods. 3) a Obchodného zákonníka (§ 133 ods. 1) a podrobne ozrejmuje, v čom vidí arbitrárnosť namietaného uznesenia, v dôsledku čoho malo dôjsť k namietanému porušeniu jej práv.

Na   podporu   svojej   argumentácie   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   právny   názor vyslovený Krajským súdom v Košiciach, ktorý v obdobnej veci dospel k odlišnému názoru ako krajský súd v namietanom uznesení, resp. prokurátor krajskej prokuratúry.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá podmienkami konania pred ústavným súdom, ktoré sú podľa nej v danom prípade splnené, navrhuje prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie, v ktorom ústavný súd rozhodne týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 7 Co 224/2007 zo dňa 30. 11. 2007 bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 7 C 224/2007 zo dňa 30. 11. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, v ktorom bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 Zákona o ústavnom súde).“

Zároveň sťažovateľka žiada aj o uhradenie trov konania, ktoré jej vznikli z dôvodu právneho zastúpenia, a to v celkovej sume 3 312 Sk.

Ústavný súd poznamenáva, že tvrdenie sťažovateľky o porušení jej práv oznámením krajskej   prokuratúry   sp. zn.   Kc 53/08   z 26.   júna   2008   obsiahnuté   v texte   sťažnosti   sa do návrhu na rozhodnutie – petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nepremietlo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   7 Co 224/2007   z 30.   novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že namietané uznesenie krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   11.   apríla   2008.   Sťažnosť   bola   doručená ústavnému súdu 14. júla 2008 a na poštovú prepravu podaná 11. júla 2008, to znamená po uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   pre   tento   druh   konania   pred ústavným súdom. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

Podľa   sťažnosti   sťažovateľka   počíta   začiatok   plynutia   lehoty   ustanovenej   v   § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od 30. júna 2008, keď jej (ako aj jej právnemu zástupcovi) bolo doručené oznámenie prokurátora krajskej prokuratúry sp. zn. Kc 53/08 z 26. júna 2008, ktorým odložil jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania smerujúci proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 224/2007 z 30. novembra 2007.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   [§ 243e až § 243j   OSP]   nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy považovať   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Podľa konsolidovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť,   či   podá   alebo   nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky   na podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   sa nemohol   zaoberať opodstatnenosťou   námietok   týkajúcich   sa   porušenia   práv   uvedených   v sťažnosti a z rovnakého dôvodu nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uvedených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008