znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a porušenia   čl.   59   ods.   2   a   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo 4. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a porušenia čl. 59 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo 4. mája 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že:„Platobným   výmerom Daňového   úradu   K.,   č.   j.   696/230/78224/03/Kopč   zo dňa 31. 10. 2003   mi   ako   daňovému   subjektu   daňový   orgán   uložil   povinnosť   zaplatiť penále za nezaplatenie cestnej dane za zdaňovacie obdobie 2000 v celkovej výške 92.300,- Sk....“

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   pracovisko   K.   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“), ako odvolací   orgán   rozhodnutím   sp. zn.   VI/256/177/1061/2004   z   27. februára 2004   tak, že rozhodnutie Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) potvrdilo.

Podľa sťažovateľa je rozhodnutie daňového riaditeľstva „... vydané v rozpore jednak s platnou právnou úpravou a to najmä ustanoveniami obchodného zákonníka upravujúcimi prechod záväzkov pri predaji podniku, ako aj vlastným interným metodickým pokynom č. 14/SD/2001 zo dňa 20. 11. 2001 vydaným Daňovým riaditeľstvom SR, B. (...).“

Sťažovateľ podal návrh na začatie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového   riaditeľstva   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý rozsudkom sp. zn. 1 S 16/04 zo 6. decembra 2004 tento návrh zamietol.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo 4. mája 2005 ako odvolací orgán potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 16/04 zo 6. decembra 2004.

S   poukazom   na   skutkový   stav   podľa   názoru   sťažovateľa „Na   základe   zmluvy o predaji   podniku   zo   dňa   11. 07. 2001   uzatvorenej   medzi   mnou   ako   predávajúcim a obchodnou spoločnosťou S., a. s., (...) ako kupujúcim došlo k predaju môjho podniku kupujúcemu   a   k   právnym   následkom   s tým   spojených   v zmysle   platných   právnych predpisov. Predmetná skutočnosť bola Daňovému úradu K. bez zbytočného odkladu ešte v mesiaci júl 2001 oznámená a osobne doručená zmluva o predaji podniku. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a v zmysle platných právnych predpisov vstúpil kupujúci ohľadne záväzkov z činnosti predaného podniku do právneho postavenia predávajúceho a je zaviazaný z predmetných záväzkov. (...)

V zmysle § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje, pričom podľa § 263 Obchodného zákonníka ide o kogentné – záväzné ustanovenie Obchodného zákonníka, čo znamená, že od znenia § 477 sa účastníci v zmluve nemôžu odchýliť, toto ustanovenie nemôžu v zmluve vylúčiť, ani sa nemôžu dohodnúť inak. (...)

V danom prípade sa nejedná o prevod daňovej povinnosti, ale o jej prechod priamo na základe zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník - § 476 a nasl.), a tým v zmysle § 43 zák. č. 511/1992 Zb. dochádza aj k prechodu predmetnej daňovej povinnosti“.

Podľa   sťažovateľa „... predmetnými   rozhodnutiami   boli   porušené   moje   základné práva garantované ustanoveniami čl. 20 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“, a preto sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.) Základné práva sťažovateľa zaručené ustanoveniami čl. 20 ods. 1, čl. 59 ods. 2, a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo dňa 04. 05. 2005, porušené.

2.) Ústavný   súd   v zmysle   čl. 127   ods. 2   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo dňa 04. 05. 2005 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1 S 16/04, zo dňa 06. 12. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

3.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk,   ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 66/02,   I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím sp. zn. VI/256/177/1061/2004 z 27. februára 2004 potvrdilo rozhodnutie daňového úradu sp. zn. 696/230/78224/03/Kopč z 31. októbra 2003, ktorým vyrubil sťažovateľovi penále za nezaplatenie cestnej dane za zdaňovacie obdobie roku 2000. Na základe rozhodnutia daňového   riaditeľstva   podal   sťažovateľ   žalobu   o preskúmanie   rozhodnutia   správneho orgánu, ktorú krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 16/04 zo 6. decembra 2004 zamietol. Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo 4. mája 2005 tak, že prvostupňové rozhodnutie súdu potvrdil.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje, a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov,   ale aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

1. Sťažovateľ tvrdí, že „Napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu môjho práva zaručeného ústavou v zmysle čl. 20 ods. 1 (...) ako aj ústavného práva v zmysle čl. 59 ods. 2, pretože (...) došlo k situácii, že bez náležitej opory v platných právnych predpisoch bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť daň, resp. penále a pohľadávky štátu z titulu nedoplatkov   na   daniach   majú   v rozpore   s príslušnými   ustanoveniami   Obchodného zákonníka   iné   postavenie,   ako   súkromnoprávne   záväzky   napriek   skutočnosti,   že   došlo k platnému   uzatvoreniu   zmluvy   o   predaji   podniku,   neprechádzajú   na   nadobúdateľa“ a sťažovateľ je z predmetných záväzkov zaviazaný ako dlžník.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok.

Ústavný súd poukazuje najmä na to, že subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie   ktorého   sa   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   domáha),   že   rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 21/2005 zo 4. mája 2005   preskúmavajúce   legitímnosť   predpísaných   penále   za   nezaplatenie   cestnej   dane za zdaňovacie obdobie roku 2000 sťažovateľovi v odvolacom konaní nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   právomoc   ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   namietal   porušenie   vlastníckeho   práva takým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktoré   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti so sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy. Príčinnú súvislosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný v spore o preskúmanie rozhodnutia vo veci jemu predpísaných penále za nezaplatenie cestnej dane za zdaňovacie obdobie roku 2000 správcom dane, jeho tvrdenie však takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť   nemôže.   Sťažovateľ   mal   možnosť   ochranu   vlastníckeho   práva   uplatniť prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov a preskúmaním rozhodnutia správneho orgánu   pred   všeobecným   súdom,   ktorú   možnosť   aj   využil,   teda   ochrana   mu   bola poskytnutá v zmysle zákona a ústavný súd nevidí dôvod prehodnocovať závery najvyššieho súdu.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho dôvody neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   s ktorým   sťažovateľ   síce   nesúhlasí, ale rozhodnutie   bolo   náležito   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súc si vedomý svojej viazanosti návrhom a jeho petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nepreskúmaval (a ani   nemohol)   rozhodnutia   daňových   orgánov,   pretože   sťažnosť   smerovala   iba   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľa je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené ustanovenia čl. 59 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   článkov   ústavy takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti s porušením týchto článkov.

Podľa   čl. 59   ods. 2   ústavy   dane   a   poplatky   možno   ukladať   zákonom   alebo   na základe zákona.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   i   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   porušení   základných   práv   a   slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré vytvárajú síce právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 40/00, II. ÚS 243/03).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označených právoplatných rozhodnutí vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2005