znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T. a M. T., obaja bytom Ž., E. J., Ž., a T. P., Z., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 452/97 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 1583/99 a sp. zn. 7 Co 253/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T., Ľ. T., E. J. a T. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. októbra 2011   doručené   podanie   (doplnené   20.   októbra   2011)   označené   ako „Sťažnosť,   žiadosť o odškodnenie“ Ľ. T. a M. T. (ďalej aj „sťažovateľ“), obaja bytom Ž., E. J., Ž., a T. P., Z. (ďalej   len   „sťažovatelia“,   resp.   „sťažovateľky“),   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 452/97 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 1583/99 a sp. zn. 7 Co 253/2009 o neplatnosť kúpnej zmluvy. Po posúdení obsahu podania ústavný súd dospel k záveru, že ho možno kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   sa   na   ústavný   súd   obracajú „so sťažnosťou na prieťahy v konaní v súdnom konaní na Žilinských súdoch t. j. okresnom a krajskom. Tieto prieťahy sú robené sudcami riešiacimi tento spor vedený na Okresnom súde pod č. 18 C 452/1997 a na krajskom súde pod č. 7 Co 1583/99. Celý spor a priebeh konania nebudeme opisovať, ten ako si myslím, si dáte zaslať.“.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli niektoré skutočnosti, ktoré sa týkali konaní označených súdov, v období rokov 2001 až 2004, a tiež nasledovné:

„V   tomto   spore   sa   jedná   o   zrušenie   kúpnopredajnej   zmluvy   k pozemku.   Toto   je v chránenej   krajinnej   oblasti   v T.   kde   majú   chaty   právnici   a   takíto   cez   ktorých   (pozn., odporca) zháňa známosti a týmto on zas pomáha v inej veci. A tak sa toto ťahá nekonečne už   neuveriteľný   štrnásty   rok.“ Sťažovatelia   majú   v označených   konaniach   postavenie žalobcov.

Sťažovatelia doplnili 20. októbra 2011 sťažnosť aj vo vzťahu ku konaniu krajského súdu   (sp.   zn.   7   Co   253/2009,   pozn.),   v ktorom   sa   rozhodovalo   o odvolaní   účastníkov konania proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 452/1997-467 z 15. júla 2009, pričom uviedli:

«OS odvolanie odoslal na KS 31. 8. 2009... KS rozhodol až po dobe 7 mesiacov – 31. 3. 2010 a nebol zas schopný vydať písomné rozhodnutie. Toto urobil až 10. 8. 2011 o čom svedčí razítko „došlo“ 10. 8. 2011, čo je po neuveriteľných 20 mesiacoch. Nie sú to tiež jasné prieťahy?»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú:„V uznesení US žiadame o vyvodenie dôsledkov – patričné potrestanie odporcu M. K. a jeho manželky podľa § 174, 253 Trestného zákona, lebo títo o duševnom stave nášho otca dobre vedeli a ho cieľavedome zneužili vo svoj prospech. Nás, príbuzných úmyselne z tohto   vynechali   a   obišli.  ...   O   odškodnenie   za   tieto   prieťahy   si   žiadame   na   základe novelizovanej Ústavy SR,   ktorá je účinná od 20.   7.   2004,   čo je hlavný zákon každého právneho štátu.... Pretože už máme dokázané prieťahy v konaní, ktoré dokladujeme aj kópiami dokumentácie, tak si žiadame o finančnú satisfakciu (s. 3).

... Žiadame o odškodnenie vo výške 100 tisíc euro. Zároveň žiadame o vynesenie aj konečného verdiktu vo veci samej t. j. vyjadrenie neplatnosti kúpnej zmluvy.“

Okresný súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov v prípise z 30. januára 2012 doručenom ústavnému súdu 3. februára 2012, v ktorom uviedol:„Vec napadla na Okresný súd Žilina dňa 24. 6. 1997. Vo veci samej bol prvý krát rozhodnuté   rozsudkom   dňa   28.   4.   1999   (č.   l.   146).   O   odvolaní   navrhovateľov   3/   a   4/ a odporcov rozhodol Krajský súd Žilina uznesením sp. zn. 7 Co 1593/99 zo dňa 27. 3. 2000 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis mi bol predložený na ďalšie konanie v období mesiacov september – október 2004, kedy som od 16. 9. 2004 začala vykonávať na OS funkciu sudkyne. Následne bol dňa 28. 10. 2004 vyzvaný Okresný súd Dolný Kubín na zapožičanie spisu 8 Nc/641/00. Dňa 9. 3. 2005 bol nariadený termín pojednávania na deň 6. 5. 2005. Pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu odporcov na deň 20. 06. 2005. Pojednávanie bolo z dôvodu vypovedania plnej moci právneho zástupcu odporcov a na pojednávaní zisteného úmrtia navrhovateľa v rade 1/ odročené na neurčito. Následne boli zisťovaní dedičia po nebohom navrhovateľovi v rade 1/. Termín pojednávania bol dňa 9. 11. 2005 nariadený na deň 11. 1. 2006. Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok (č. l. 239 a 253).

O odvolaní odporcov proti rozsudku rozhodol Krajský súd Žilina uznesením sp. zn. 23 Co/187/2006 zo dňa 4. 10. 2006 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený dňa 15. 5. 2007. Uznesením zo dňa 2. 8. 2007 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znalcom MUDr. I. C., MPH. Dňa 6. 12. 2007 bol znalecký posudok doručený súdu. Po doručení vyjadrení navrhovateľov a odporcov bol dňa 10. 4. 2008 nariadený termín pojednávania na deň 4. 6. 2008, ktoré pojednávanie bolo na žiadosť právnej zástupkyne odporcov odročené na deň 18. 6. 2008. Pojednávanie   bolo   v   uvedený   deň   vykonané   a   bolo   odročené   na   deň   20.   6.   2008   na vyhlásenie rozsudku. Krajský súd o odvolaní odporcov proti rozsudku zo dňa 20. 6. 2008 rozhodol uznesením zo dňa 17. 12. 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doručení urgovaného vyjadrenia odporcov k ďalším návrhom na doplnenie dokazovania bol dňa 15. 4. 2009 nariadený termín pojednávania na deň 24. 6. 2009. Pojednávanie bolo vykonané a odročené na deň 15. 7. 2009 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudok bol dňa 15. 7. 2009 vyhlásený a právnym zástupcom účastníkov bol odoslaný dňa 16. 7. 2009 podľa § 156 ods. 2 druhej vety O. s. p.

O odvolaní odporcov proti rozsudku rozhodol Krajský súd Žilina rozsudkom sp. zn. 7 Co/253/2009   zo   dňa   31.   3.   2010   (č.   l.   523).   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podali navrhovatelia dovolanie doručené na Okresný súd Žilina dňa 4. 11. 2011. Spis bol na kalendári 5. 2. 2012, právnej zástupkyni odporcov bolo doručované na podanie vyjadrenia dovolanie   navrhovateľov.   Vyjadrenie   právnej   zástupkyne   odporcov   je   t.   č.   doručované právnemu   zástupcovi   navrhovateľov.   Zároveň   bolo   vyhotovené   opravné   uznesenie 18 C/452/1997 (č. l. 600 spisu), ktorým bol opravený rozsudok okresného súdu zo dňa 15. 7. 2009 v časti poučenia, pretože odporcovia v rade 1/ a 2/ sa nevzdali práva na podanie odvolania proti uvedenému rozsudku.

Ako vyplýva z prehľadu úkonov, zo strany okresného súdu bolo vo veci od vtedy, ako mi bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, konané priebežne a plynulo. Činnosť súdu nie je možné hodnotiť ako neefektívnu, keďže úkony súdu na seba nadväzujú, každý následný úkon bol závislý od predchádzajúceho. Sťažnosť na prieťahy zo strany Okresného súdu Žilina je preto neopodstatnená.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v postavení žalobcov namietajú porušenie svojich základných práv, a to základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   v namietaných konaniach označených všeobecných súdov.

Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

1. K aktívnej procesnej legitimácii sťažovateľa M. T.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich základných   práv   v   spojitosti   s   konaním   pred   všeobecným   súdom   (resp.   iným   orgánom verejnej moci) len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05, I. ÚS 56/98).

Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže podať len fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že namietaným právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba iba v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).

Ústavný súd z príloh k sťažnosti a zo súdneho spisu zistil, že M. T. nie je účastníkom namietaných konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Keďže nemá v predmetnom súdnom konaní procesné postavenie účastníka konania, nemôže v tomto konaní v súlade s už uvedeným uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v namietaných konaniach a rozhodnutiami v nich vydanými dôjsť ani k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 205/04).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   v   tomto   prípade   podaná   ústavnému   súdu   aj sťažovateľom, ktorý nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na jej podanie, ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní vo vzťahu k M. T. podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako podanú neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 452/97

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 452/97 ústavný súd uvádza, že z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje   (IV.   ÚS   23/05).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. I. ÚS 214/09). Opačný záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   zahŕňa   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažnosti sťažovateliek, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľky mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 452/97-146 z 28. apríla 1999, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1583/99

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaniach   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 18   C 452/97-146   z 28.   apríla   1999, sťažovateľky namietajú, že v ňom malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uvádza,   že   z doterajšieho   priebehu   konania   je   zrejmé,   že napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 7. októbra 2011 (na základe uznesenia krajského súdu č. k. 7 Co 1583/99-176 z 27. marca 2000, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 452/97-146 z 28. apríla 1999 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vydal okresný súd ďalší rozsudok vo veci samej č. k. 18 C 452/97-467 z 15.   júla   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   7.   októbra   2011,   čo   by   v prípade právoplatného neskončenia napadnutého konania nebolo možné).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III.   ÚS   124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených základných práv sťažovateliek v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1583/99 je sťažnosť podaná oneskorene.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 253/2009

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 7 Co 253/2009, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   v ktorom   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Co   253/2009-523   z 31.   marca   2010   zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 452/97-467 z 15. júla 2008 (opravené uznesením č. k. 18 C 452/97-513 zo 6. augusta 2009 na 15. júl 2009, pozn.) tak, že návrh navrhovateľov (sťažovateliek)   zamietol,   rozsudok   vo   výroku   o trovách   zrušil   a v tejto   časti   vec   vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, sťažovateľky podali proti nemu dovolanie, o ktorom do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľky podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňujú v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   [Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 192/2011).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateliek predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkami   využitý,   za   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný   súd   teda   môže   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   meritórne   o   nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   pre   namietané porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde   a   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   výber,   ktorý   z   oboch   ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, a preto v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia (teda aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho   rozhodnutia,   ako   aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   plynie od doručenia   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   jeho   body   51,   53,   54,   a   tiež   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 324/2010,   III.   ÚS   192/2010,   IV.   ÚS   245/2010   a   sp.   zn.   III.   ÚS   192/2011). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovateľky k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa meritórneho dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   týkajúcej   sa   porušenia základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vo   vzťahu   k namietanému konaniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 253/2009 odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   predčasnosti,   keďže   o   ochrane   označeného   práva, porušenie   ktorého   sťažovateľky   namietajú,   bude   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu vydanému v napadnutom konaní rozhodovať najvyšší súd v rámci konania o dovolaní.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   v konaniach   krajského   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   7   Co   1583/99   a sp.   zn. 7 Co 253/2009 a v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 452/1997

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. 7 Co 1583/99 a sp. zn. 7 Co 253/2009 ústavný súd poukazuje na to, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky v sťažnosti namietajú postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 452/97 a postup krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 1583/99 a sp. zn. 7 Co 253/2009, v ktorých podľa nich okresný súd   i   krajský   súd   porušili   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateliek, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že namietajú   zbytočné   prieťahy   počas   celého   priebehu   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 18 C 452/1997, ktoré začalo podaním návrhu okresnému súdu 24. júna 1997.

Okrem tohto konania sťažovateľky namietajú zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu sp. zn. 7 Co 1583/99. Ústavný súd zistil, že krajský súd v uvedenom konaní uznesením č. k. 7 Co 1583/99-176 z 27. marca 2000 na základe odvolaní sťažovateliek i odporcov z mája   1999   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vyhlásený   28.   apríla   1999   a   vec   vrátil prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd v označenom konaní nekonal so zbytočnými prieťahmi (konanie o odvolaní trvalo 11 mesiacov), pričom túto časť sťažnosti by bolo možné odmietnuť aj ako podanú oneskorene.

Okresný súd vo veci sťažovateliek po vydaní troch rozsudkov v konaní, ktoré boli vždy zrušené krajským súdom a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, napokon rozhodol v poradí štvrtým rozsudkom č. k. 18 C/452/1997-467 z 15. júla 2009 tak, že určil, že kúpna zmluva, ktorá bola predmetom sporu, je platná.

Proti   označenému   rozsudku   podali   odvolanie   odporcovia,   o   ktorom   krajský   súd v konaní sp. zn. 7 Co 253/2009 rozhodol rozsudkom č. k. 7 Co 253/2009-523 z 31. marca 2010 meritórne tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej mení tak, že návrh sťažovateliek zamieta.

V tejto súvislosti rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/452/1997-467 z 15. júla 2009 nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s označeným rozsudkom   krajského   súdu   7.   októbra 2011.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu, t. j. pred 12.   októbrom   2011   vykonal   v   namietanom   konaní   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateliek,   a   preto   už   oba označené súdy (okresný súd i krajský súd) nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne nečinnosť či zbytočné prieťahy v ňom, a teda nemohli už ani porušovať základné právo označené sťažovateľkami.

Proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu podali sťažovateľky 4. novembra 2011 dovolanie najvyššiemu súdu prostredníctvom okresného súdu.

Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu i krajského súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 12. októbra 2011, t. j. v čase, keď krajský súd ani okresný súd už o namietaných veciach nekonali, nemohlo už k porušovaniu základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   dochádzať.   Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek v tejto   časti   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateliek   ako   celku   ústavný   súd nerozhodoval ani o ich ďalších procesných návrhoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012