znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ďalších bližšie neoznačených základných práv prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. mája 2010 doručené   podanie   E.   Š.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Sťažnosť   proti rozhodnutiu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 Gn 1196/08-18 zo dňa 23. 2. 2010 doručeného 2. 3. 2010 v opakovanom podnete“. Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ďalších   bližšie   neoznačených základných   práv   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010.

Z obsahu podania sťažovateľa a jeho príloh vyplýva, že 4. novembra 2005 podal Okresnej prokuratúre Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie „na podozrenie   z   trestného   činu   vydierania,   hrubého   nátlaku   a   podvodu   na   neznámeho páchateľa   v   súvislosti   s   predajom   môjho   bytu   na   dobrovoľnej   dražbe“. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením ČVS: ORP-1371/6-OJP-KE-2008 zo 7. augusta 2008 trestné oznámenie sťažovateľa odmietol. Proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 383/08-11 z 26. augusta 2008 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podnetom zo 4. decembra 2008 adresovaným generálnej prokuratúre sa sťažovateľ domáhal preskúmania označených uznesení vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry. Generálna prokuratúra odstúpila podnet   sťažovateľa   na   vybavenie   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“),   ktorej   prokurátor   prípisom   č.   k.   Kn   42/09-5   z   2.   marca   2009   podnet sťažovateľa   odložil.   Opakovaným   podnetom   doručeným   generálnej   prokuratúre 18. decembra   2009   sa   sťažovateľ   domáhal   najmä   prijatia   opatrení   k   zmene   stanoviska prokurátora krajskej prokuratúry vyjadreného v označenom prípise.

Na   opakovaný   podnet   sťažovateľa   reagovala   generálna   prokuratúra   prípisom č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010 (ďalej aj „namietaný prípis“), v ktorom prokurátor generálnej prokuratúry okrem iného uviedol:

«... Preskúmaním veci som nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení   vedúcich   k   zmene   stanoviska   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Košice vyjadreného v prípise z 2. 3. 2009 sp. zn. 1 Kn 42/09-5, ktorým bol odložený Váš podnet zo dňa 4. 12. 2008.

V opakovanom podnete neuvádzate žiadne také skutočnosti, ktoré by boli odlišné od tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich Vašich podaniach.

Stotožňujem   sa   s   citovanými   rozhodnutiami   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v tejto veci a v podrobnostiach poukazujem na ich odôvodnenie. K tomu svojmu stanovisku ešte dodávam, že trestné právo predstavuje prostriedok „poslednej inštancie“, resp. ultima ratio. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt.   V zásade   však   nemôže   slúžiť   ako   prostriedok   nahradzujúci   ochranu   práv   a právnych   záujmov   jednotlivca   v   oblasti   súkromnoprávnych   vzťahov,   kde   závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní... V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti.

Vzhľadom k uvedenému považujem Váš opakovaný podnet za nedôvodný a preto som neprijal žiadne opatrenia, ktoré by viedli k zmene citovaných rozhodnutí...»

Sťažovateľ   v sťažnosti   po   citácii   viacerých   ustanovení   zákona č.   153/2001 Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) uvádza, že v jeho veci „ide o podvod bytovej mafie pri predaji môjho bytu v dobrovoľnej dražbe“, a v tejto súvislosti poukazuje na svoje trestné oznámenie zo 4. novembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľa namietaný prípis „... je bez patričného odôvodnenia a je v rozpore so zákonom č. 153/2001 o prokuratúre.

Konaním orgánov činných v trestnom konaní došlo podľa ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   k   porušeniu   mojich   základných   práv   a   slobôd   v   tom,   že   bez preukázanej pohľadávky nejudikovanej súdom vo výške 98 094,20 Sk som bol nečinnosťou týchto orgánov pozbavený vlastníckeho práva k môjmu bytu č. 72 na ul... v K...

Prokurátor Gen. prokuratúry JUDr. K. P. si podľa môjho názoru si zo mňa robil srandu, keď ma listom zo dňa 28. 12. 2009 premenoval z môjho priezviska Š. na Š... Týmto konaním sa dopustil porušenia mojich ústavných práv.

Žiadam Ústavný súd, aby napadnuté právoplatné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby porušovateľovi prikázal obnoviť stav pred porušením práva.“. Sťažovateľ   s   poukazom   na   svoje   majetkové   a   zárobkové   pomery   žiada,   aby   mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu z radom advokátov na jeho zastupovanie v konaní pred   ústavným   súdom;   túto   žiadosť   dokladá   kópiou   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne, z ktorého vyplýva, že od 1. januára 2010 mu je vyplácaný invalidný dôchodok v sume 285 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ďalších   bližšie   neoznačených   základných   práv   prípisom   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010, ktorým generálna prokuratúra odložila ako nedôvodný jeho opakovaný podnet doručený jej 18. decembra 2009. Aj keď sťažovateľ okrem základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neoznačil bližšie ďalšie základné práva podľa   ústavy,   ktoré   mali   byť   namietaným   prípisom   generálnej   prokuratúry   porušené, ústavný súd na základe obsahu a povahy námietok sťažovateľa konštatoval, že v danom prípade prichádza do úvahy ich preskúmanie z hľadiska možného porušenia základného práva na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom garantovaným čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto z tohto hľadiska preskúmaval pri predbežnom prerokovaní opodstatnenosť sťažnosti.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2   zákona   o   prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp.   opakovanému   podnetu   vyhoveli   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I.   ÚS   38/02,   II.   ÚS   358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   §   34   ods.   1   podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený   prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní podnetu   je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   jej   príloh,   ako   aj   vyžiadanej   spisovej dokumentácie   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   podal   generálnej   prokuratúre opakovaný   podnet   v   súvislosti   so   svojou   nespokojnosťou   so   spôsobom   vybavenia   jeho podnetu   zo   4.   decembra   2008,   ktorý   prokurátor   krajskej   prokuratúry   prípisom č. k. Kn 42/09-5 z 2. marca 2009 odložil. Uvedenému podnetu predchádzalo odmietnutie trestného oznámenia sťažovateľa zo 4. novembra 2005 vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu vydierania, hrubého nátlaku a podvodu na neznámeho páchateľa v súvislosti s   predajom   jeho   bytu   na   dobrovoľnej   dražbe   uznesením   vyšetrovateľa ČVS:   ORP-1371/6-OJP-KE-2008   zo   7.   augusta   2008,   pričom   prokurátor   okresnej prokuratúry   sťažnosť   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   zamietol uznesením z 26. augusta 2008.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa je nespokojnosť s tým, že vo veci jeho trestného oznámenia nebolo príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní začaté trestné stíhanie, a to ani po využití všetkých dostupných opravných prostriedkov, resp.   právnych   prostriedkov   nápravy,   vrátane   opakovaného   podnetu   adresovaného generálnej prokuratúre.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením

a) odovzdá   príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho deliktu,

b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,

c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo

d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného poriadku). Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti proti nemu (§ 197 ods. 2 Trestného poriadku). Ústavný súd v naznačenom kontexte poukazuje aj na svoju   ustálenú   judikatúru   (IV.   ÚS   55/09,   IV.   ÚS   180/09),   podľa   ktorej   vymedzenie trestného   činu,   stíhanie   páchateľa   a   jeho   potrestanie   je   vecou   vzťahu   medzi   štátom a páchateľom   trestného   činu.   Štát   prostredníctvom   svojich   orgánov   rozhoduje   podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Potom,   ako sťažovateľ využil   právne prostriedky   podľa   Trestného   poriadku,   mal možnosť uplatniť aj právne prostriedky ustanovené zákonom o prokuratúre, t. j. podnet a opakovaný   podnet.   Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na opakovaný podnet sťažovateľa primeraným spôsobom a v zákonom ustanovenej lehote reagovať. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že túto povinnosť si generálna prokuratúra splnila tým, že po preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela k záveru, že sťažovateľ v opakovanom podnete neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod pre zmenu stanoviska prokurátora krajskej prokuratúry vyjadreného v jeho prípise z 2.   marca   2009,   ktorým   tento   podnet   sťažovateľa   odložil.   Skutočnosť,   že   generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani žiadneho iného práva garantovaného ústavou.   Na   tom   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   v   namietanom   prípise   sa   nenachádza konkrétny   rozbor   sťažovateľových   námietok,   keďže   prokurátor   generálnej   prokuratúry dospel   k   záveru   o   neodôvodnenosti   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   na   základe predchádzajúcich   rozhodnutí   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   vo   veci   sťažovateľa (a súvisiacej spisovej dokumentácie), s ktorými sa stotožnil a v podrobnostiach na nich výslovne poukázal.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   orgán verejnej   moci   konajúci   vo   veci   podľa   príslušných   procesných   predpisov   (napr.   podľa Trestného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. (m. m. napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z ústavou garantovaných práv sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o prokuratúre z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   vyzývať   sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti a rozhodovať o jeho ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010