znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 89/2008 z 19. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť J. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 2,   čl.   46   ods.   1   a 3   a čl. 48   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   3   C   162/04   zo 14. júna 2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn. 8 Co 89/2008 z 19. februára 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Prakticky od r. 1989 vediem všestranný a zúfalý boj   všetkými   možnými   formami   a právnymi   i inými   prostriedkami   o záchranu a prinavrátenie vlastného majetku, ktorý mi bol podvodným spôsobom vlastne scudzený... Spor o časť mojej nehnuteľnosti pod mpč. 890 k. ú. obce M. prebiehal vo viacerých súdnych konaniach, ako sú: pod č. k. 8 C 1030/00 a 5 C 218/03, ale aj 8 C 352/92; tiež 8 C 1731/98 i 4 C 16/01, z ktorého pochádza aj toto súdne konanie, ale vždy neúspešne pre mňa, ako pravého a jediného vlastníka, pretože naše všeobecné súdy sú jednoznačne na strane podvodov.“.

Následne   sťažovateľ   vymenúva   v sťažnosti   pochybenia,   ktorých   sa   rôzne   orgány verejnej moci mali dopustiť, a v tejto súvislosti uvádza „... Len uvedené podvody, aj keď nie je uvedený ich úplný výpočet, svedčia o oprávnenosti a plnej opodstatnenosti domáhať sa svojho   práva   ústavnou   cestou,   keďže   podľa   rozsudkov   jak   prvostupňového   súdu bardejovskoho, tak aj odvolacieho prešovského je jednoznačne vidieť, že tieto úplne zlýhali. Ten prvý je totálne nezákonný a neústavný a ten konečný – odvolací je úplne o ničom a tak plytký, že aj po procesnej stránke a z hľadiska Európskeho Dohovoru odporuje zmyslu jeho ods. 1), čl. 6. Navyše táto moja vec mala byť súdmi posúdená už podľa nového zákona, ktorým   je   zákon   čís.:   514/03   Z. z.,   kde   zodpovednosť   štátu   za   nezákonné   rozhodnutia a nesprávny postup je v ňom jasne vymedzená a kde v jeho §-e 9 sa o. i. jasne uvádza, že za nesprávny úradný postup orgánu štátu je treba považovať aj iný nezákonný zásah do práv a právom   chránených   záujmov   fyzických   a právnických   osôb,   čo   je   aj   môj   prípad,   keď svojvoľným a zámerne nezákonným postupom orgánov verejnej moci som bol nepriamo pripravený o časť svojho majetku!“.

Sťažovateľ navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   rozhodol   týmto nálezom:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva J. Š. podľa ods. 1), čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   v spojení   s čl.   20 Ústavy   SR   prioritne   a v kontexte   s jej   ods.   2),   čl.   48   i 46   s dôrazom   na   jeho   ods.   3) postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/89/2008-98, zo dňa 19. 2. 2009, v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 162/04 (rozsudok zo dňa 14. 9. 2006) porušené boli.

2.) Priznáva J. Š. za porušenie jeho základných a ľudských práv spravodlivé finančné zadosťučinenie takto:

-ako   priamu   majetkovú   škodu,   ktorá   bola   predmetom   konania   pred   všeobecnými súdmi vo výške 6 057,89 € (slovom šesťtisícpäťdesiatsedem EUR a 89 centov);

-ako   nemajetkovú   ujmu   morálnu   vo   výške   3 600 € (slovom   tritisícšesťsto   EUR a žiadny cent); ktoré sú mu povinné spoločne a nerozdielne uhradiť Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v Prešove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu;

2a) alternatívne: Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/89/2008-98, zo dňa 19.   2.   2009   v   spojení   s   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Bardejove   pod č. k. 3 C 162/04,   zo   dňa   14.   9.   2006   a   vec   im   vracia   na   nové   spravodlivé   a   ústavné rozhodnutie.

3.)   Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   a   Krajskému   súdu   v   Prešove   spoločne a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Z citovaného petitu vyplýva, že sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn.   3   C   162/04   zo 14.   júna   2006   a rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   8   Co   89/2008 z 19. februára 2009. Z priloženej   dokumentácie vyplýva,   že sťažovateľ   sa   žalobou proti žalovanému 1. Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, a žalovanému 2. Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, domáhal náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánov   štátu.   O žalobe rozhodol namietaným rozsudkom okresný súd tak, že ju v celom rozsahu zamietol, pričom krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   namietaným   rozsudkom   rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným rozsudkom okresného súdu a označeným rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti,   že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorý limituje výkon tejto jeho právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať (a aj podal) odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 89/2008 z 19. februára 2009

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ústavy   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní posúdiť,   či   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv namietaným rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Za tým účelom ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj relevantnú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006, na ktorého správnosť odôvodnenia krajský súd v namietanom rozsudku poukázal.

Z označeného   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal „od žalovaného   v 1.   r.   náhrady   škody   z dôvodu,   že   súdy   pochybili   pri   rozhodovaní o prinavrátenie   pozemkov   vo   veci   krajského   súdu   č. k. 1 Co 27/03-55   a tunajšieho   súdu sp. zn.   4   C   16/01,   lebo   v nich   sa   uvádza,   že   boli   vyvlastnené   pozemky   na   základe rozhodnutia ONV zo dňa 11. 08. 1989... Voči žalovanému v 2. r. žiada náhradu škody z dôvodu, že pochybili národné výbory pri vyvlastňovaní pôdy, ktoré patrili pod žalovaného v 2.   r.   Tiež   poukázal   na   rozhodnutie   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   8 C 1030/00,   ktoré   bolo rozhodnutím Krajského súdu sp. zn. 4 Co 140/04 zrušené...

Na   základe   uvedeného   mal   súd   za   to,   že   žalobca   nepreukázal,   aby   boli   splnené zákonné   podmienky   na   priznanie   mu   náhrady   škody   podľa   zák.   č.   58/69   Zb.   Voči žalovanému v 1. r. SR zast. Ministerstvom spravodlivosti súd žalobu zamietol, lebo žiadne súdne rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca a ktorým mala žalobcovi vzniknúť škoda, nebolo   pre   svoju   nezákonnosť   zrušené.   Aj   keď   rozsudok   Okresného   súdu   Bardejov č. k. 8 C 1030/00-30   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   zrušený,   v uvedenej   veci doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   a nebola   tým   spôsobená   žalobcovi   škoda,   akej   sa v predmetnom   konaní   domáha.   Žalobca   navyše   nepožiada   žiaden   ústredný   orgán o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, uplatneného v tomto konaní. Voči žalovanému   v 2.   r   bola   žaloba   zamietnutá   tiež   z toho   dôvodu,   že   tento   nie   je   pasívne legitimovaný v tomto konaní. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení za škodu zodpovedá štát. Príslušný ústredný orgán iba vystupuje v mene štátu, preto nie je možné žiadať náhradu škody priamo od neho, lebo za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát.“.

V nadväznosti   na   právne   závery   okresného   súdu   krajský   súd   v odôvodnení namietaného   (potvrdzujúceho)   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „...   Z   citovaných ustanovení   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   základnou   podmienkou   pre   úspešnosť   žaloby a náhradu škody proti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je to, aby rozhodnutie, ktorým mala byť táto škoda spôsobená, bolo v predpísanom konaní zrušené. Súdne rozhodnutia, z ktorých žalobca odvodzuje svoje nároky neboli v predpísanom konaní zrušené, a preto nemožno jeho žalobe vyhovieť.

V ostatnom odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.   Dôvody   napadnutého   rozhodnutia   sú   správne,   na   ktoré   v plnom   rozsahu poukazuje.“.

Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že ho nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, pričom právne názory, na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými   právnymi názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím, resp. nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   štátu   v konaní   pred   krajským   súdom   takéto nedostatky nevykazuje.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na námietku sťažovateľa, že okresný   súd   aj   krajský   súd   v jeho   právnej   veci   aplikovali   nesprávny   zákon   –   zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym   úradným   postupom,   pričom   správne   mali   použiť   zákon   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na prechodné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   zodpovednosť   za   škodu   podľa   tohto   zákona   sa   vzťahuje   na   škodu   spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutiami,   ktoré   boli   vydané   pred nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona   a   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu týmito rozhodnutiami:

- rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   16/01   z 26.   septembra   2002   potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 27/03 z 21. apríla 2004,

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 1030/00 z 22. marca 2002 zrušeným uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 388/02 z 27. novembra 2002 (vec dosiaľ nebola skončená),

- rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   1731/98   zo 16.   mája   2000   potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 270/00 z 18. septembra 2000.

Z uvedeného vyplýva, že všetky sťažovateľom napádané rozhodnutia všeobecných súdov   boli   vydané   pred   1.   júlom   2004,   teda   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto tak okresný súd, ako aj   krajský   súd   správne   posudzovali   nárok   sťažovateľa   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež pripomenúť, že nie je a ani nemôže byť ďalšou   opravnou   inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia ústavnoprocesných   princípov   ustanovených   v čl. 46   až   čl.   51   ústavy,   ktorých   ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009