znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr. M. B.,   súdneho   exekútora,   S.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku a ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   2 CoE 24/2007 z 18. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku a ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy (sťažovateľ v sťažnosti zjavne nesprávne uviedol čl. 20 ods. 3, ktorý ním označené základné právo neupravuje, základné právo na ochranu pred vyvlastnením je upravené v čl. 20 ods. 4 ústavy, pozn.), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 CoE 24/2007 z 18. apríla 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Skutkový   stav,   v ktorom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojich   práv,   je   v sťažnosti opísaný   od   9.   februára   2001,   keď   mu   bol   ako   súdnemu   exekútorovi   doručený   návrh oprávnenej (S. v B., pobočka B.) na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 85 336 Sk.

Dňa 7. júna 2006 podal sťažovateľ Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a vyúčtovanie jeho odmeny ako súdneho exekútora, ktorý   odôvodnil tým, že v priebehu exekučného konania (12. júla 2005) bol povinný   subjekt   (obchodná   spoločnosť)   vymazaný   z obchodného   registra   a došlo   k jeho zániku.

Na   základe   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   3 Er 483/2001 z 9. mája 2007 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Oprávnenej súčasne okresný súd týmto uznesením uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 4 250 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Na   základe   odvolania   oprávnenej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 2 CoE 24/2007   z 18.   apríla   2008,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   o trovách exekúcie tak, že sťažovateľovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V ďalšej   časti   sťažnosti   cituje   sťažovateľ   relevantné   znenie   príslušných   článkov ústavy (čl. 20, čl. 127 ods. 1 až 4), ustanovení Exekučného poriadku [§ 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 až 3, § 57 ods. 1 písm. f), § 196 a § 203]   a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 288/1995   Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov [(§ 14 ods. 1 až 3) sťažovateľ citovanú vyhlášku označuje nesprávne ako zákon, pozn.].

Namietaným   uznesením   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa je uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoE 24/2007 z 18. apríla 2008 zjavne arbitrárne. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ poukazuje na to, že „Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť) (§ 2 ods. 1 EP). Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2   a   ods. 5   Ústavy   SR,   zákonmi   a   inými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní (§ 3 EP). Činnosť súdneho exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti,   s   výnimkou   vedeckej,   pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.“.

Sťažovateľ   ďalej   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   podľa   citovaných   ustanovení Exekučného   poriadku „exekútor,   ktorému   bol   doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený.   Exekútorovi   patrí   za   výkon   exekučnej   činnosti   odmena   (§ 196   Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v   návrhu na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv.

Podľa   ustanovenia   § 196   Exekučného   poriadku,   exekútorovi   za   výkon   exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí odmena - náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. V tomto znení platilo citované ustanovenie až do 31. 8. 2005 a od uvedeného dátumu bolo doplnené textom, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. V takomto znení   platí   citované   ustanovenie   až   doposiaľ.   Z   citovaného   znenia   ustanovenia   § 196 vyplýva,   že exekútorovi   patrí   za   výkon   exekučnej   činnosti   odmena   -   náhrada   výdavkov a náhrada   za   stratu   času   vždy   a   zákon   o   súdnych   exekútoroch   v   žiadnom   zo   svojich ustanovení nepripúšťa z tohto ustanovenia výnimku, ani nijakým spôsobom nezužuje nárok na   odmenu   exekútora,   v   niektorých   prípadoch.   Je   teda   nesporné,   že   Zákon   o   súdnych exekútoroch priznáva súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom predpise. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí   rozhodol   o   tom,   že   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   konania   nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ vyslovil názor, že „V prípade súdneho exekútora riziko – neuhradenia odmeny za túto prácu je priamo vylúčené ustanovením EP § 196 (Exekučný poriadok, pozn.), ktoré zaručuje exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej   činnosti   bezvýnimočne.   Je   nepochybné,   že   v predmetnej   veci   odmenu   neohol zaplatiť   povinný,   keďže   povinný   neexistoval   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť o trovách exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa zakotvené vo vyššie uvedených článkoch ústavy.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa

-na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

-na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru,

-práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   a na   ochranu   pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   2 CoE 24/2007   zo   dňa   18. 4. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 CoE 24/2007 zo dňa 18. 4. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu   sp. zn.   2 CoE 24/2007   z 18.   apríla   2008   o trovách   exekúcie   bolo   porušené   jeho základné právo   vlastniť majetok a základné právo   na ochranu pred   vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani prehodnocovať jeho skutkové závery. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, pretože krajský   súd   nechránil   a negarantoval   tieto   jeho   práva   podľa   zákonného   predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie trov exekúcie.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti najmä tvrdenie, že vzhľadom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti bezvýnimočne, a ak krajský súd sťažovateľovi trovy exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Podľa   § 235   ods. 2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára   2002,   sa   dokončia   podľa   doterajších   predpisov   (v   znení   Exekučného poriadku účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzal   aj krajský   súd,   keď   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách exekúcie tak, že sťažovateľovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa   § 203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   trov   exekúcie.   Ak   dôjde   k   zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie.   Okresný   súd   uplatnenú   náhradu   trov   exekúcie sťažovateľovi   priznal   a krajský   súd   na   základe   odvolania   oprávneného   proti   výroku o trovách exekúcie, ako už bolo uvedené, prvostupňové uznesenie v napadnutej časti zmenil a sťažovateľovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť   zaviazať   na   náhradu   trov   exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného. Predpokladom   uloženia   tejto   povinnosti   oprávnenému   je   uváženie   súdu   o miere   jeho procesného   zavinenia   na   zastavení   exekúcie.   Krajský   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie oprávneného   vychádzajúc   z toho,   že   oprávnený   nemohol   predvídať   dôvod   zastavenia exekúcie ani pri náležitej opatrnosti. V súvislosti s tým uviedol: „Keďže exekúcia začala dňa   9. 2. 2001   a k výmazu   povinného   došlo   až   dňa   12. 7. 2005,   nebolo   možné od oprávneného očakávať, že s takýmto časovým predstihom mohol oprávnený predvídať zánik oprávneného.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   výklad   a použitie   § 203   Exekučného   poriadku krajským   súdom   (s prihliadnutím   aj   na   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 2 CoE 24/2007 z 18. apríla 2008) nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré   vo   svojom   texte   nesporne   obsahuje   aj   zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov zastavenej   exekúcie.   Vyplýva   to   z toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť uváženia   opierajúce   sa   o vyhodnotenie   postupu   oprávneného,   miery   jeho   zavinenia a napokon   aj   to,   že   aj   keby   tu   bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita.   Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 Exekučného poriadku.

Na   základe   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   úvaha   krajského   súdu   o tom,   že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti nemohol   predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie,   nie   je   zjavne   svojvoľná.   Krajský   súd zhodnotil   celkové   okolnosti   daného   prípadu   zastavenia   exekúcie   náležitým   spôsobom. Odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ   na   jeho   výrok,   lebo   krajský   súd   vysvetlil,   na   základe   akého   skutkového   stavu a právnych úvah zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie.

Len   pre   samotný nesúhlas   sťažovateľa s obsahom   odôvodnenia   namietaného uznesenia nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp.   zjavnej neodôvodnenosti (IV. ÚS 121/08).

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazujúceho na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Museele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), z ktorej podľa neho vyplýva, „že práca, za ktorú nie je poskytnutá odmena a ktorú je sťažovateľ povinný vykonať, zodpovedá charakteristike povinnej práce, tak ako je definovaná   v uvedenom   rozsudku“, ústavný   súd   poznamenáva,   že   samotná   skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor   nesie,   je   odôvodnené   a   do   značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na identické rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré sa sťažovateľ odvolal, v ktorom   bolo   zdôraznené,   že   riziko   s   výkonom   určitej   profesie   (citované   v   prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 38/08, IV. ÚS 128/08).

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú činnosť, keďže rešpektoval návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,   na   základe   čoho   požiadal   exekučný   súd   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej   veci   exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac,   že   sťažovateľ vykonáva   súdnoexekútorskú   činnosť   ako   slobodné   povolanie   (obdobne   I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/08), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu   a možným   porušením   základného   práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v nadväznosti na to dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy ústavný súd   pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým   patria   aj   základné   práva   vyplývajúce   z čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   dohovoru, neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základných   práv sťažovateľa zaručených v čl. 20 ústavy.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008