znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 218/1995 a jeho rozsudkom z 27. marca 2000, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 164/1997 a   jeho   uznesením   z   24. februára 1998,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 439/2001 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2004 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 32/2006 a jeho rozsudkom z 30. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2007 doručená sťažnosť JUDr. I. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 218/1995   a jeho   rozsudkom z 27. marca 2000, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 164/1997 a jeho uznesením z 24. februára 1998 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Co 439/2001   a   jeho   rozsudkom z 23. septembra 2004   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 32/2006 a jeho rozsudkom z 30. mája 2007.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 218/1995 ako žalovaný. Predmetom konania bol nárok žalobcov   proti   sťažovateľovi   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v   sume   62 565 Sk s príslušenstvom.   Prvý   rozsudok   okresného   súdu   z   3. marca 1997,   ktorým   bola   žaloba zamietnutá, bol krajským súdom v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 164/1997 zrušený   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   opätovne rozhodol   vo   veci   rozsudkom   z   27. marca 2000,   ktorým   sťažovateľovi   uložil   povinnosť zaplatiť žalobcom   sumu 62 565 Sk s príslušenstvom. Proti   tomuto rozsudku   sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom navrhol aj to, aby krajský súd pripustil do konania pristúpenie ďalšieho účastníka.

V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 439/2001 z 23. septembra 2004 rozsudok okresného súdu z 27. marca 2000 potvrdil a návrh sťažovateľa na pripustenie vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania   zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu z 23. septembra 2004   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 32/2006 z 30. mája 2007 tak, že dovolanie sťažovateľa smerujúce proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu   o potvrdení   rozsudku   okresného   súdu   zamietol a dovolanie   smerujúce   proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu   o zamietnutí   návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania odmietol.

Rozsudok najvyššieho súdu z 30. mája 2007 bol sťažovateľovi doručený 19. júna 2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   nesprávnosť   postupu   a   nesprávnosť rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu ako aj najvyššieho súdu okrem prvého rozsudku okresného súdu z 3. marca 1997, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 32/2006 sťažovateľ namietal, že najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a preto je jeho rozsudok z 30. mája 2007 „predčasný a neplatný“.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   zrušiť   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co 439/2001 z 23. septembra 2004 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/2006 z 30. mája 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   stanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postup okresného súdu a jeho rozsudok z 27. marca 2000   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 218/1995   bol   na   základe sťažovateľovho odvolania preskúmaný odvolacím súdom. Krajský súd v odvolacom konaní svojím   rozsudkom   sp.   zn.   15 Co 439/2001   z   23. septembra 2004   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 32/2006 preskúmal rozsudok krajského   súdu   z   23. septembra 2004   a   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom z 30. mája 2007.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 218/1995 z 27. marca 2000, pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského súdu. Taktiež nie je v právomoci ústavného súdu   preskúmanie   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   15 Co 439/2001 z 23. septembra 2004,   pretože   jeho   preskúmanie   na   základe   sťažovateľom   podaného dovolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   časti smerujúcej   proti   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu   v   konaní   sp.   zn.   11 C 218/1995 vo vzťahu k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a proti   postupu   a rozsudku   krajského   súdu v konaní sp. zn. 15 Co 439/2001 vo vzťahu k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre nedostatok právomoci. Ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný dôvod aj na jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného podania.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   z   24. februára 1998 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 164/1997, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z 3. marca 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   časovo   predchádza   rozsudok   okresného   súdu z 27. marca 2000. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu v konaní sp. zn. 23 Co 164/1997 odmietol ako podanú oneskorene.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   a rozsudku najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 32/2006.

Sťažovateľ   namieta   najmä   hodnotenie   dôkazov   všeobecným   súdom,   jeho interpretáciu a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení a hodnotenie skutkového stavu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Po oboznámení sa s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/2006 ústavný súd uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   najvyšší   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   dovolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá by naznačovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že sa zaoberal a zaujal stanovisko k dovolacím   dôvodom   sťažovateľa,   nestotožnil   sa   však   s nimi.   Nevyhovenie   dovolacím dôvodom ako aj vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   všeobecných   súdov,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam, čo sa podľa názoru ústavného súd v danom prípade nestalo (m. m. IV. ÚS 150/07).K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   nemohlo   dôjsť   ani   tým, že najvyšší   súd   o jeho   dovolaní   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania.   Tento   postup najvyššieho   súdu   bol   v   súlade   s   v   tom   čase   účinným   ustanovením   § 243a   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny   a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Konania   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   v ktorých   podľa sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   označených   práv,   boli   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už skončené právoplatným meritórnym rozhodnutím.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dôjsť alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu, krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ku   ktorým   v čase   podania   sťažnosti   už   nemohlo dochádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007