znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. F. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 429/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 143/2002 a sp. zn. Obdo V 76/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., s. r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2005 doručená   sťažnosť   S.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cb   429/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 143/2002 a sp. zn. Obdo V 76/03.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Žalobca   sa   žalobou   zo   dňa   06. 07. 1997   domáhal,   aby   Krajský   súd   v   Prešove zaviazal žalovaného k úhrade 2.821.921,- Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia zostatku ceny zhotovovaného diela „Rekonštrukcia a nadstavba Liečebného domu P. v N.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 12. 1998, č. k.: 3 Cb 429/97-368 bol   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   úrok   z   omeškania   0,05 %   denne   zo   sumy 36.048,82 Sk   od   15. 08. 1996   do   01. 08. 1998,   zo   sumy   130.473,30 Sk   od   10. 09. 1996 do 08. 01. 1998   a   zo   sumy   2.655.399,- Sk   od   14. 12. 1996   do   08. 01. 1998   s   tým, že v prevyšujúcej časti bol nárok žalobcu zamietnutý a súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   v   časti,   v   ktorej   bol   návrh   zamietnutý,   podal   v   zákonnej   lehote žalobca odvolanie, o ktorom Najvyšší súd SR ako odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 09. 12. 1999, č. k.: 3 Obo 76/99 tak, že zmenil v napadnutej časti rozsudok Krajského súdu v   Prešove   zo   dňa   16. 12. 1998,   č. k.:   3 Cb   429/97-368   a   žalovaného   zaviazal   zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.821.921,- Sk spolu s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 09. 01. 1998 do zaplatenia. Súčasne bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového a druhostupňového konania.

Proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   podal   žalovaný   dňa 22. 02. 2000 dovolanie, ktorým navrhol rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   v   rozsudku   zo   dňa   27. 09. 2001, č. k.: Obdo V 31/2000-427   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   zo   dňa   09. 12. 1999, č. k.: 3 Obo 76/99-394   v spojení   s rozsudkom   súdu prvého stupňa   zo dňa 16. 12. 1998, č. k. : 3 Cb 429/97 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove následne rozhodol rozsudkom zo dňa 05. 02. 2002, č. k.: 3 Cb 429/97-489 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

Odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 05. 02. 2002 sme podali v zákonnej lehote dňa 27. 03. 2002.

O   odvolaní   podanom   žalobcom   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa 12. 06. 2003, č. k.: 3 Obo 143/2002 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania. Rozsudok nám bol doručený dňa 2. 9. 2003. Vo veci porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1   Ústavy   SR   sme   dňa   31. 10. 2003   podali   sťažnosť   s   poukazom   na   znenie   čl. 127 Ústavy SR na Ústavný súd SR. Uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 25. 02. 2004 bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu nevyčerpania dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.

Proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   12. 06. 2003   sme   podali   dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 05. 2005, č. k.: Obdo V 76/2003 bolo dovolanie odmietnuté. Uznesenie o odmietnutí nám bolo doručené dňa 21. 06. 2005. (...)».

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne opisuje priebeh konania a skutkový stav a tiež to, v čom vidí nesprávny postup krajského súdu a tiež najvyššieho súdu v odvolacom, resp. dovolacom konaní, a najmä to, že sťažovateľke v závere pojednávania na krajskom súde bolo odopreté jej právo podľa § 118 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a tým aj odňatá možnosť konať pred súdom.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:

„Základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., ako   aj   článku   36   ods. 1   ústavného   zákona   č. 23/1991 Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných   práv   a   slobôd   na   spravodlivý   proces   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   P.,   zapísanej v obchodnom   registri   vedeným   Okresným   súdom   v Prešove,   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod č. k.: 3 Cb 429/97 porušené bolo.

Základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. ako   aj   článku 36   ods. 1   ústavného   zákona   č. 23/1991 Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných práv a slobôd na spravodlivý proces spoločnosti S., s. r. o., P.,   zapísanej v obchodnom registri vedeným Okresným súdom v Prešove, postupom Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod č. k.: 3 Obo 143/2002 porušené bolo. Základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. ako   aj   článku 36   ods. 1   ústavného   zákona   č. 23/1991 Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných práv a slobôd na spravodlivý proces spoločnosti S., s. r. o., P., zapísanej v obchodnom registri vedeným Okresným súdom v Prešove, postupom Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod č. k.: Obdo V 76/2003 porušené bolo. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k.: 3 Obo 143/2002   zo   dňa   12. 6. 2003   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove, č. k.: 3 Cb 429/97 zo dňa 5. 2. 2002 a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi krajského súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 3   Cb   429/97   a najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Obo 143/2002, ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a zistil, že sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03, IV. ÚS 145/04).

Ústavný súd z obsahu podania, jej príloh a zo súdneho spisu zistil, že sťažovateľkou napadnuté   konanie   o zaplatenie   istiny   s prísl.   vedené   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 3 Cb 429/97 v spojení s odvolacím konaním vedeným na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Obo 143/2002 bolo právoplatne skončené 2. septembra 2003.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   od   2.   septembra   2003   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 9. augusta 2005, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Pretože ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v označenom konaní nepovažoval   za   zachovanú,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   ako   podanú oneskorene už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Obdo   V 76/03,   ústavný   súd odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36   ods.   1 listiny   a právo na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nemožno účelovo ponímať tak, že jeho naplnením je iba úspech v súdnom konaní, t. j. priaznivé rozhodnutie vo veci účastníka (m. m. II. ÚS 21/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany   ústavnosti   súčasťou   systému   všeobecných   súdov.   Preto   pri   uplatňovaní   svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (I.   ÚS   44/03).   Poslaním   ústavného   súdu   nie   je nahrádzanie všeobecných súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Preto   len   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Za   protiústavné   treba   považovať   aj   arbitrárne   rozhodnutia,   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   také   rozhodnutie   sa   nedá   považovať napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. Obdo V 76/03   len   preto,   že   jeho odôvodnenie   sa nezhoduje   s právnymi   a skutkovými   závermi   sťažovateľky.   Ústavný   súd   sa   z obsahu napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   presvedčil,   že   dovolací   súd   sa   námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpovede na ňou uvádzané dôvody dovolania relevantné pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Na ústavnosť takého odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo   návrhy   účastníka   konania,   aj   keď   účastník   konania   ich   vníma   ako   relevantné. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   jasné   a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Z napadnutého   uznesenia   predovšetkým   vyplýva,   že   najvyšší   súd   náležitým spôsobom odôvodnil základnú námietku sťažovateľky o odopretí práva podľa § 118 ods. 3 OSP. Z rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti vyplýva, že „odňatím možnosti konať pred   súdom   treba   rozumieť   postup   súdu,   ktorým   sa   znemožnila   účastníkovi   realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) OSP významná, sa pritom jedná iba vtedy, ak išlo o nesprávny postup a ak sa tento   nesprávny   postup   súdu   prejavil   v priebehu   konania,   teda   nie   pri   samotnom rozhodovaní. Z toho hľadiska potom nie sú dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP námietky   dovolateľa,   týkajúce   sa   dôvodov   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktorý   podľa názoru žalovaného prihliadol na dôkaz, ktorý nebol súčasťou spisu. Nič nebráni súdu, aby vykonal aj také dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Toto právo mu priznáva § 120 OSP. (...) Z obsahu   zápisnice   z pojednávania   sa   zisťuje,   že   žalovanému   bolo   umožnené   predniesť svoje   odvolanie,   v rámci   ktorého   mohol   uviesť   všetko,   čo   považoval   za   potrebné. K prednesu žalovaného sa potom vyjadril žalobca a odvolací súd vo veci rozhodol. Pred odvolacím súdom sa už nevykonávalo žiadne dokazovanie, ku ktorému by bolo potrebné sa ešte na záver vyjadrovať. (...)“

Podľa   názoru ústavného súdu   uvedené odôvodnenie, ako aj samotné rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za nezákonné, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti,   resp. nezákonnosti tohto rozhodnutia.

Rovnako ústavný súd už viackrát vyslovil, že postup súdu, ktorý nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkom, nie je možné hodnotiť ako v rozpore s označenými článkami ústavy, dohovoru   a listiny. Nie je povinnosť súdu   vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania,   pretože   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré vedú podľa jeho uváženia k spravodlivému rozhodnutiu (napr. II. ÚS 218/00).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej procesných práv podľa § 118 ods.   3   OSP   ústavný   súd   konštatuje,   že   z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľke bolo umožnené predniesť svoje odvolanie, v rámci ktorého mohla uviesť všetko, čo považovala za potrebné, a keďže pred odvolacím súdom sa už nevykonávalo žiadne dokazovanie, nemohlo byť porušené jej procesné právo vyjadriť sa k dokazovaniu.

Čo sa týka námietky sťažovateľky o porušení jej procesných práv odvolacím súdom tým, že jej nebolo umožnené žiadať o pripustenie dovolania, ústavný súd poznamenáva, že pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP je výrok odvolacieho súdu a sťažovateľke nič nebránilo s podaným odvolaním uplatniť aj písomne zdôvodnený návrh na rozhodnutie o pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP, pričom odvolací súd nie je viazaný takýmto návrhom odvolateľa.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03).

Príčinnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže zakladať postup a rozhodnutie tohto súdu, ktoré sú v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom. Najvyšší súd viazaný rozsahom a dôvodmi sťažovateľkou podaného   dovolania   preskúmal   predovšetkým   splnenie   zákonných   podmienok   pre   jeho prípustnosť ako mimoriadneho opravného prostriedku v taxatívne vymedzených prípadoch podľa   §   237,   §   238   a §   239   OSP   a uviedol   dostatok   dôvodov   na   výrok   o   odmietnutí dovolania. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu námietok sťažovateľky zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd sa nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

 

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2005