znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 236/03-36

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. U., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B. vo veci porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a základného   práva,   aby   jeho   vec   bola   verejne   bez   zbytočných   prieťahov prerokovaná, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu vlastníctva majetku   podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného úradu Bratislava I v konaní o dodatočné povolenie zmeny stavby a o povolenie užívania stavby, Krajského   úradu   Bratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ŠSS-69/96-Hl,   Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 863/2001-6.2/Hia a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Sž   16/02 a 6 Sž 130/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. U.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ivanom Petrovičom, ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva, aby jeho vec bola verejne bez zbytočných prieťahov prerokovaná, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupmi Okresného úradu Bratislava I (ďalej aj „okresný úrad“) v konaní o dodatočné povolenie zmeny stavby a o povolenie užívania stavby, Krajského úradu Bratislava (ďalej len „krajský úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. ŠSS-69/96-Hl, Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   životného   prostredia“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   863/2001-6.2/Hia   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 16/02 a 6 Sž 130/02.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   tým,   že   okresný   úrad,   krajský   úrad, ministerstvo   životného   prostredia   a najvyšší   súd   v uvedených   konaniach   porušili   čl.   12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a   4, základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základné právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne bez zbytočných   prieťahov   prerokovaná, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ   podrobne   opisuje   v sťažnosti   skutkový   stav   a priebeh   týchto   konaní (konanie pred okresným úradom bližšie neoznačil) a súčasne v závere navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1) Je mi ako fyzickej osobe dlhodobo upierané právo na pokojné užívanie svojho majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a to tak v správnom konaní pred Okresným úradom Bratislava 1 a tiež Krajským   úradom   Bratislava   ako   aj   Ministerstvom   životného   prostredia   Slovenskej republiky, čím bol porušený tiež čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Moje ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   aby   moja   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   bolo   v konaní   pred   Najvyšším   súdom   SR, a súčasne mi nebol poskytnutý účinný prostriedok nápravy, čím bol tiež porušený čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a súčasne aj čl. 46 ods. 1, a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3)   Ako   občanovi   Slovenskej   republiky   v konaní   pred   orgánmi   štátnej   stavebnej správy   ako   aj   pred   súdom   je   spôsobovaná   ujma   na   základných   právach   formou   ich obmedzenia   a dbania   na   ich   podstatu   a zmysel   napriek   tomu   že   mi   ich   medzinárodná Zmluva,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   zaručuje   a to   bez   možnosti   mať   účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, hoci sa porušenia dopustili osoby pri plnení   úradných   povinností   (Čl.   13   „Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd“ a čl. 12 ods. 2 a 13 ods. 1 písm. b, ods. 4 Ústavy SR.).“

Sťažovateľ   ďalej   žiada,   aby   ústavný   súd   „prikázal   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky zrušiť rozsudok NS SR spis. zn.: 6 Sž 16/02 zo dňa 31. 6. 2002 a vrátil mu vec na ďalšie konanie“.

Zároveň sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk, a to z „dôvodov dlhodobého psychického a ekonomického útlaku, ktoré mi tieto zásahy do mojich práv ako osobe zdravotne ťažko postihnutej spôsobili“, ako aj priznania úhrady trov konania vo výške 62 334 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (s účinnosťou   od   1.   januára   2002) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v citovaných   ustanoveniach   zákona   o ústavnom   súde   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že ním namietané porušenie základných práv bolo spôsobené postupom okresného úradu v konaní o dodatočné povolenie zmeny stavby (vo   veci   rozhodol   Obvodný   úrad   životného   prostredia   Bratislava   I v konaní   vedenom pod sp. zn. 4217/1995-Ja/202/G 20. novembra 1995) a v konaní o povolenie užívania stavby (vo   veci   rozhodol   okresný   úrad 13.   februára   1997   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ŽP-791/1997-Ja/33/H), postupom krajského úradu v konaní vedenom pod sp. zn. ŠSS-69/96-Hl, postupom   ministerstva   životného   prostredia   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   863/2001-6.2/Hia   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Sž   16/02 a 6 Sž 130/02.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   zistil,   že   Obvodný   úrad   životného prostredia   Bratislava   I   (právny   predchodca   Okresného   úradu   Bratislava   I)   vydal 20. novembra 1995 rozhodnutie sp. zn. 4217/1995-Ja/202/G o dodatočnom povolení zmeny stavby,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   8.   januára   1996,   rozhodnutie   Okresného   úradu Bratislava I sp. zn. ŽP-791/1997/Ja/33/H z 13. februára 1997 o povolenie užívania stavby nadobudlo právoplatnosť 7. marca 1997, rozhodnutie krajského úradu sp. zn. ŠSS-69/96-Hl z 11. septembra 1996 nadobudlo právoplatnosť 7. októbra 1996, rozhodnutie ministerstva životného   prostredia   sp.   zn.   863/2001-6.2/Hia   z 27.   novembra   2001   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 29. novembra 2001, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 16/02 z 31. júla 2002 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 25. septembra 2002 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 130/02 z 20. decembra 2002 mu bolo doručené 5. marca 2003.

Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, t. j. 17. septembra 2003, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Pretože ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietaným postupom okresného úradu, krajského úradu, ministerstva životného prostredia a najvyššieho súdu v označených konaniach nepovažoval za zachovanú, odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene.

Ďalšími požiadavkami sťažovateľa sa preto ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003