znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/2013-35

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   nar...,   občana Maďarska, t.   č.   vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods.   2 a čl. 52 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 8/2012 z 21. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 30/2012 zo 6. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 doručená sťažnosť A. H., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm.

e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn. 2 T 8/2012 z 21. februára 2012 a uznesením Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 30/2012 zo 6. marca 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je trestne   stíhaný   za   obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona. Prokurátor Krajskej prokuratúry v T. podal na sťažovateľa obžalobu 8. februára 2012.

Okresný súd uznesením z 21. februára 2012 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného   poriadku.   Krajský   súd   uznesením   zo   6.   marca   2012   sťažnosť   sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   rozhodnutie   o   väzbe   je   arbitrárne   a   nepreskúmateľné. Uvádza, že všeobecné súdy odôvodnili väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   (preventívna   väzba)   tým,   že   trestná   činnosť   bola   páchaná   po   dlhšiu   dobu, a poukázali   na   trestné   stíhanie   sťažovateľa   za   iný   skutok   vedené   orgánmi   Slovenskej republiky. V tejto súvislosti namieta, že „Páchanie trestnej činnosti po dlhší čas nemôže zakladať väzobný dôvod, pričom túto skutočnosť konštatoval ten istý súd (prvého stupňa aj sťažnostný súd) pri rozhodovaní o prepustení spoluobvineného J. M. z väzby na slobodu v tej istej trestnej veci.“. Ďalej namieta, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa   podieľal na finančných   výnosoch   z trestnej   činnosti,   naopak, tvrdí,   že má trvalý príjem,   jeho   majetok   zodpovedá   príjmom   a   v   konaní   preukázal,   že „nie   je   na   mieste konštatovať, že si trestnou činnosťou zabezpečoval zdroj príjmov“. Dokazovaním nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ dopúšťal obdobnej trestnej činnosti na iných miestach a navyše, všetky prostriedky, ktorými sa mala páchať trestná činnosť v tomto prípade, boli zaistené pre účely trestného konania, a preto sťažovateľ tvrdí, že „obava z pokračovania z trestnej činnosti nie je daná vôbec“. K trestnému stíhaniu pre iný skutok sťažovateľ uvádza, že ide o skutok „10 násobnej vraždy vo Fontáne v Dunajskej Strede“, ktorý sa stal pred 13 rokmi, a preto tiež nemôže byť dôvodom preventívnej väzby.

Sťažovateľ uvádza, že „Vzhľadom na vykonané dokazovanie má obvinený za to, že tieto konkrétne skutočnosti, ktoré zakladali dôvod preventívnej väzby u obvineného zanikli a existencia   sa   nepotvrdila,   a   preto   obvinený   žiada,   aby   bol   prepustený   na   slobodu. Z vykonaného   dokazovania   nevyplýva   reálna   obava   z   následkov   predpokladaných v ustanovení o preventívnej väzbe.“.

K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková väzba) sťažovateľ   uvádza,   že   všeobecné   súdy   ustálili, „že   hrozí   dôvodná   obava,   že   sa   bude obvinený   vyhýbať   trestnému   stíhaniu   pobytom   na   neznámom   mieste,   nakoľko   mu   hrozí uloženie   vysokého   trestu   odňatia   slobody,   a   na   území   SR   bol   ako   cudzí   štátny   občan nedosiahnuteľný“. V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   iná   štátna   príslušnosť nemôže   byť dôvodom   väzby,   a poukazuje na   to,   že   už   v   minulosti   bol   trestne   stíhaný orgánmi Slovenskej republiky, v období rokov 2002 až 2005 väzobne, pričom po prepustení z   väzby   sa   na   hlavné   pojednávanie   dostavoval   a   trestnému   konaniu   sa   nevyhýbal. V uvedenej veci (sp. zn. 1 T 31/2007) bol rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 31. októbra 2007 spod obžaloby oslobodený. Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade je vylúčená možnosť vyhýbania sa trestnému konaniu, pretože uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 4/2012 z 9. februára 2012 „bol vzatý do vydávacej väzby, avšak jej spočívanie je   viazané   len   do   pominutia   dôvodov   predmetnej   väzby   (tejto   vnútroštátnej   väzby). V prípade prepustenia obvineného na slobodu nastupuje preto vydávacia väzba, a preto je vylúčené, že by sa obvinený vyhýbal predmetnému trestnému konaniu.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy odôvodnili útekovú väzbu charakterom trestnej   činnosti,   pričom   túto   skutočnosť   nijako   nevysvetlili,   a   preto   sú   napadnuté rozhodnutia o väzbe aj nepreskúmateľné. K odôvodneniu preventívnej väzby sťažovateľ namieta, že súdy konštatovali, že bol v minulosti viackrát trestne stíhaný, pričom orgánmi Slovenskej republiky bol trestne stíhaný len raz a toto konanie bolo právoplatne skončené jeho oslobodením spod obžaloby. Táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom preventívnej väzby.

K trestnému stíhaniu sťažovateľ uvádza, že „je z hľadiska dôkaznej situácie založené na absolútnej dôkaznej núdzi, pričom vinu a účasť obvineného, ktorá má spočívať v tom, že mal predávať marihuanu na území Maďarska nie je preukázaná,   pričom jeho vinu má preukazovať výsluch svedka L. H., avšak tento túto okolnosť uvádza len ako okolnosť, ktorú počul od inej osoby Ľ. Š., ktorý je nezvestný a hľadaný políciou niekoľko rokov (konkrétne 12   rokov).   Žiadny   iný   dôkaz   účasť   obvineného   na   skutku   nepreukazuje.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že ide o svedka, ktorý je sám podozrivý, a preto skutočnosti zistené jeho výsluchom neodôvodňujú dostatočne podozrenie, že spáchal trestný čin.

Vo vzťahu k čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru sťažovateľ uvádza, že je občanom Maďarska, neovláda slovenský   jazyk ani mu nerozumie a jeho obhajca neovláda maďarský jazyk. Sťažovateľ tvrdí, že mu okresný súd nedoručil preklad obžaloby do   maďarského   jazyka   predtým,   ako   rozhodol   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe,   a   preto   sa nemohol vyjadriť k dôvodnosti obžaloby. Okresný súd mu doručil uznesenie z 21. februára 2012 preložené do maďarského jazyka až 15. marca 2012, pričom krajský súd o sťažnosti rozhodol už 6. marca 2012, čím „obvinenému bola vzatá možnosť podať sťažnosť... čím podstatne sťažil postavenie obvineného a jeho možnosť k väzbe sa vyjadriť“. Uvedeným postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že obhajca vo vyjadrení z 15. februára 2012 navrhol, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd a krajský súd o tomto návrhu nerozhodli, ani sa ním nezaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Okresného súdu v Trnave zo dňa 21. 02. 2012, sp. zn. 2T/8/2012, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 03. 2012, sp. zn. 5 Tos/30/2012 o ponechaní   sťažovateľa   ako   obvineného   vo   väzbe   súdy   nerozhodnutím   o   alternatívnej žiadosti o nahradení väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka a neumožnením sťažovateľovi   ako   obvinenému   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   uvedenému   rozhodnutiu o ponechaní   vo   väzbe   vyjadriť   sa   ku   všetkým   zákonným   dôvodom   väzby   porušili   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 4 a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 52 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   3   písm.   e)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a jeho právo podľa 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutie Okresného súdu v Trnave zo dňa 21. 02. 2012, sp. zn. 2T/8/2012, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 03. 2012, sp. zn. 5Tos/30/2012 sa rušia.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   Trnava,   aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu pri rešpektovaní rozhodnutia NS SR zo dňa 09. 02. 2012, sp. zn. 6 Tost 4/2012.

4.   Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom; a to podľa písm. c) uvedeného ustanovenia, okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo týmto jazykom nehovorí.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže   a   musí   uplatniť   určitú   revíznu   právomoc,   avšak   bez   toho,   aby   sám   hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 21. februára 2012 ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, vychádzajúc z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd.

Ústavný súd sa zaoberal posúdením sťažnosti len vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu zo 6. marca 2012. Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v tejto časti tým, že

- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, v jeho veci nie sú dané dôvody väzby,

- pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe sa nemohol vyjadriť ku všetkým zákonným dôvodom väzby, pretože mu nebol doručený preklad obžaloby do maďarského jazyka,

-   krajský   súd   nerozhodol   o   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka, ktorý predložil jeho obhajca.

Zo   zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí   okresného   súdu   z   21.   februára   2012 a z uznesenia krajského súdu zo 6. marca 2012 vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu po jeho vyhlásení 21. februára 2012, do termínu rozhodovania krajského súdu ju však neodôvodnil. Doplnenie odôvodnenia sťažnosti bolo podľa zistenia ústavného súdu doručené okresnému súdu 9. marca 2012, t. j. po rozhodnutí krajského súdu o sťažnosti. Sťažovateľ teda nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred   krajským   súdom   predložením   argumentácie   v   takom   rozsahu,   v   akom   odôvodnil sťažnosť ústavnému súdu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd v konaní o sťažnosti rešpektoval záruky, ktoré vyplývajú z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd posudzoval, či krajský súd postupoval v sťažnostnom konaní v súlade s revíznym princípom, ktorý určuje rozsah jeho preskúmavacej povinnosti (§ 192 ods. 1 Trestného   poriadku)   a   ukladá   povinnosť   preskúmať   výroky   uznesenia,   proti   ktorým sťažovateľ   mohol   podať   sťažnosť,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im predchádzalo, nielen z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti, ale ukladá prihliadnuť aj na   vady,   ktoré   sťažnosťou   vytýkané   neboli.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti skúmal, či konanie nie je poznačené vadami, na ktoré mal reagovať už krajský súd v sťažnostnom konaní.

Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2012 je nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože v jeho prípade neboli splnené materiálne podmienky väzby.

Opodstatnenosť   uvedených   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní konfrontoval tak s obsahom odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 8/2012 z 21. februára 2012, ako aj s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského   súdu.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru, podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp. sťažnostného   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   sťažnostného),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný súd odôvodnil ponechanie sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) vo väzbe po podaní obžaloby takto:

„S   poukazom   na   vyjadrenia   obvinených,   obhajcov,   prokurátora,   ako   aj   po oboznámení sa s obsahom spisu, obžaloby, pripojených spisov z prípravného konania, súd dospel k záveru, že v tomto štádiu trestného konania po podaní obžaloby nedošlo zatiaľ k žiadnym zmenám, dôvody väzby tak ako boli ustálené podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.   por.   u   oboch   obvinených   aj   naďalej   trvajú.   Obaja   obvinení   sú   trestne   stíhaní   pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s použitím § 138 písm. i/ Tr. zák. Trestná sadzba podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. je trest odňatia slobody na pätnásť až dvadsať rokov. Obaja   obvinení   sú   občanmi   Maďarskej   republiky,   teda   sú   cudzími   štátnymi príslušníkmi.   Tieto   skutočnosti ako aj charakter trestnej činnosti   odôvodňujú obavu,   že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu, alebo trestu pobytom na neznámom mieste. Je dôvodné podozrenie, že obvinení sa pokúsia vyhnúť trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stali dočasne alebo trvale fyzicky   nedostihnuteľnými.   Dôvody   preventívnej   väzby   obaja   obvinení   napĺňajú   tým,   že v trestnej činnosti mali pôsobiť od jarných mesiacov roku 2010 až do 15. 02. 2011 a je tu dôvodná   obava   páchania   ďalšieho   trestného   činu   tej   istej   povahy   v   iných   nelegálnych prevádzkach a plantážach, z obsahu výpovede obvineného A. M. vyplýva, že pestovanie marihuany riadil muž z Budapešti.“

Krajský súd v uznesení zo 6. marca 2012 k dôvodom väzby uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu a v podrobnostiach naň poukazuje....

Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu a po zvážení všetkých relevantných skutočností dospel i krajský súd k záveru, že u oboch obvinených aj v súčasnom štádiu trestného konania trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. V tejto súvislosti treba zvýrazniť, že obaja obvinení sú stíhaní zo závažnej drogovej trestnej činnosti, ktorej sa mali dopúšťať po dlhšiu dobu, a to aj s doposiaľ neustálenými osobami. V prípade uznania viny hrozí v zmysle § 172 ods. 3 Tr. zák. sankcia trestu odňatia slobody v trvaní   15   až   20   rokov.   Za   takejto   situácie   je   potom   opodstatnený   záver,   že   u   oboch obvinených   je reálna   obava z konania   tak,   ako   ho   popísal okresný súd v napadnutom uznesení, a teda je u nich daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Dôvod   väzby   v   zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   vidí   krajský   súd   najmä v charaktere a rozsahu trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná po dlhšiu dobu.“

Z hľadiska základného predpokladu zákonnosti väzby, a to podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania zákonom definovaného trestného činu, ústavný súd uvádza, že túto podmienku   považuje   za   splnenú   vzhľadom   na   štádium   trestného   konania,   keď   bolo rozhodované   o   ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby,   a   teda   dôkazy   zabezpečené v prípravnom   konaní   odôvodňovali   postavenie   sťažovateľa   pred   súd.   Z   citovaných odôvodnení uznesení okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že súdy   považovali za rozhodujúcu okolnosť svedčiacu pre väzbu sťažovateľa závažnosť daného trestného činu z hľadiska záujmu chráneného Trestným zákonom, z hľadiska jeho následku, spôsobu jeho spáchania (dlhší čas a organizovaná forma) a s tým spojenou hrozbou vysokého trestu, pričom charakter tejto trestnej činnosti dopĺňa skutočnosť, že sťažovateľ ju mal páchať ako štátny príslušník iného štátu, ktorý sa aj trvalo zdržiava v tomto inom štáte. Odôvodnenie rozhodnutia   o väzbe je   síce   stručné,   ale   logické   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2012 nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nemá dôvod zasiahnuť do právnych   záverov   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   existenciu   dôvodov   na   ďalšie   väzobné   stíhanie sťažovateľa, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv, ktoré sťažovateľ namieta v tejto časti sťažnosti.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V ďalšej časti sťažovateľ namieta aj porušenie práva na pomoc tlmočníka v trestnom konaní zaručeného čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   už vo svojej judikatúre uviedol, že právo na pomoc tlmočníka nie je absolútne a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Obsah a rozsah tohto práva je limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu (I. ÚS 257/2010). Právo na pomoc tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru sa nevzťahuje len na konanie pred súdom, ale na celé trestné konanie, t. j. aj na prípravné konanie a na rozhodovanie o väzbe. Toto ustanovenie znamená, že obvinený, ktorý nerozumie používanému jazyku alebo ktorý týmto jazykom nehovorí, má právo na bezplatné služby tlmočníka, aby mu boli preložené alebo   tlmočené   všetky   procesné   úkony,   ktorých   zmysel   potrebuje   pochopiť.   Rozsah a spôsob pomoci tlmočníka závisí od okolností prípadu, najmä od toho, či obvinený má obhajcu, s ktorým sa môže dohovoriť, a či obvinený aspoň čiastočne ovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak extrémne, že by vyžadovalo preklad   každej   písomnosti   alebo   každého   dokumentu   obsiahnutého   v   spise.   Pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť, aby vedel, z čoho je obvinený, a mohol sa proti tomu brániť   (II.   ÚS   108/08   s   poukazom   na   Kamasinski   c.   Rakúsko,   Luedicke   c.   Spolková republika Nemecko).

Podstatou námietky sťažovateľa o porušení práva na pomoc tlmočníka je tvrdenie, že sa nemohol vyjadriť k dôvodnosti trestného stíhania a zákonným dôvodom väzby, pretože mu   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   o   ponechaní   vo   väzbe   nebol   doručený   preklad obžaloby do maďarského jazyka a pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti mu nebolo doručené uznesenie okresného súdu z 21. februára 2012 preložené do maďarského jazyka.

Ústavný súd zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 21. februára 2012 zistil, že na tomto   zasadnutí   bol   prítomný   tlmočník   z   jazyka   maďarského,   ako   aj   obaja   obhajcovia sťažovateľa a sťažovateľovi bolo umožnené vyjadriť sa k materiálnym podmienkam väzby, čo   aj   urobil   a   vyhlásil,   že „predmetný   skutok   som   nespáchal“, „dôvody   väzby   sú neodôvodnené“.   Sťažovateľovi   bola poskytnutá možnosť využiť svoje práva za pomoci svojich   obhajcov   a   vyjadriť   sa   k   predmetu   konania   za   pomoci   tlmočníka.   Obhajcovi sťažovateľa   bola   obžaloba   doručená   pred   termínom   tohto   neverejného   zasadnutia (17. februára 2012), sťažovateľ sám ani prostredníctvom obhajcov v konaní pred ústavným súdom netvrdil, že by sa zmenila povaha obvinenia (opis skutku a jeho právna kvalifikácia) oproti prípravnému konaniu, nenamietal porušenie práva na pomoc tlmočníka postupom v prípravnom konaní, a teda samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebol pred termínom neverejného   zasadnutia   21.   februára   2012   doručený   preklad   obžaloby   do   maďarského jazyka,   nesignalizuje,   že   by   sťažovateľ   v   danom   štádiu   konania   nemohol   predniesť argumenty   proti   dôvodnosti   trestného   stíhania   po   podaní   obžaloby.   Uvedený   záver ústavného súdu sa vzťahuje aj na námietku nedoručenia prekladu uznesenia okresného súdu pred   uplynutím   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   keďže   uznesenie   okresného   súdu   bolo „vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku“ (pozri zápisnicu) za prítomnosti tlmočníka na neverejnom zasadnutí a sťažovateľ sa po jeho vyhlásení mohol k nemu vyjadriť za pomoci obhajcov a tlmočníka, čo aj urobil, keď uviedol, že podáva sťažnosť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich práv tým, že krajský súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorý uviedol vo vyjadrení z 15. februára 2012 podanom prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd si vyžiadal uvedené vyjadrenie obhajcu od okresného súdu a z jeho obsahu zistil, že sťažovateľ prostredníctvom obhajcu JUDr. T. T. návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v tomto vyjadrení nepredložil. Takýto návrh nie je zaznamenaný ani v zápisnici o neverejnom zasadnutí z 21. februára 2012. Krajský súd preto nepochybil, keď za daných okolností   o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nerozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013