znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011, ktorý odmietol jeho dovolanie   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku,   ktoré   doplnil   ďalšími   podaniami doručenými ústavnému súdu 17. augusta 2011 a 20. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 21. júna 2007 bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 1 T 136/06 uznaný za vinného v bode I z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, v bode II z trestného činu nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a   prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 186 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a v bode III   z   trestného   činu   krádeže   spolupáchateľstvom   podľa   §   247   ods.   1,   ods.   3   písm.   a) a písm. b) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Za tieto činy ho okresný súd odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne a na jeho výkon ho zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2007 rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 85/2007, ktorým odvolanie ako nedôvodné zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 9. októbra 2007   podal   sťažovateľ   8.   októbra   2010   dovolanie.   Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tdo 26/2011 z 9. júna 2011, ktoré mu bolo doručené 29. júna 2011.

Sťažovateľ   k   porušeniu   ním   označených   práv   najvyšším   súdom   ako   dovolacím súdom okrem iného uviedol:

„Dovolanie, ktoré som podal aj prostredníctvom obhajcu bolo podľa môjho názoru dostatočne zdôvodnené a spĺňalo podmienky pre podanie dovolania.... Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkou zákonného zloženia súdu v jeho prípade alibisticky bez riadneho zákonného zdôvodnenia, rozhodnutia o odmietnutí dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por a naviac odkazoval na § 371 ods. 3 Tr. por. nepravdivým uvedením, že   sťažovateľ   vedel   o   tejto   prekážke   resp.   nedodržaní   procesnoprávnych   noriem   už v pôvodnom konaní a nenamietal ju. Uvedené sa nezakladá na pravde, pretože na str. 5 môjho dovolania zo dňa 20. 8. 2010 vyslovene uviedol, že v odvolaní proti rozsudku OS-BA II...   túto   skutočnosť   neuviedol   nakoľko   o   nej   nemal   vedomosť   a...   musel   sa   spoliehať na zákonný a ústavný postup súdu...

Namiesto   toho   zlyhal   revízny   mechanizmus   odvolacieho   súdu.   Aj   keď   som   do odvolania   nenapadol   legitímnosť   samosudcu   rozhodovať   vo   veci,   bolo   povinnosťou odvolacieho súdu (KS-BA) skúmať procesnú zákonnosť, teda dodržanie procesnoprávnych noriem.   Vychádzajúc z § 317 ods.   1 posledná veta (Na chyby,   ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por) a teda toto odporuje zákonnému ustanoveniu § 371 ods. 3 Tr. por. kedy dôvody podľa   ods.   1   písm.   a)   až   g)   nemožno   použiť,   ak   táto   okolnosť   bola   tomu,   kto   podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom. Konanie samosudcu je vymedzené zákonom a to konkrétne v § 349 ods. 1 Tr. por. a zároveň s poukazom na § 10 ods. 2 až ods. 6 Tr. por. a tým nemôžem byť povinný ako obvinený alebo obžalovaný napádať jeho procesnú legitímnosť. Zákon nikde neuvádza, že samosudca smie konať nad zákonom stanovenú hranicu 8 – rokov a nemá prihliadať na zákonné zvýšenie trestnej sadzby, pretože z § 280 ods. 1 vychádza povinnosť súdu skúmať či je príslušný vo veci o ktorej rozhoduje konať. Z výkladu predmetného ustanovenia § 280 ods. 1 Tr. por. je zrejmé, že záver súdu pre ktorý je potrebné postúpiť vec príslušnému súdu, musí byť jednoznačný. O toto ustanovenie sa opiera aj rozhodnutie samosudcu, o ktorom má vykonávať pred súdom senát.“.

Sťažovateľ k tomu ďalej uviedol, že „Už pri podaní obžaloby v prípade uznania viny bolo   povinnosťou   súdu   v   mojom   trestnom   konaní   ukladať   trest   s   použitím   asperačnej zásady, pričom moja trestná sadzba sa touto úpravou pohybovala v rozpätí 6 rokov a 4 mesiace až 10 rokov a 8 mesiacov.

Ak by som abstrahoval z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR – (bez ohľadu na to však treba   dodať,   že   jeho   právny   názor   je   nesprávny,   keďže   podľa   ustálenej   súdnej   praxe rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného tr. činu uvedená v osobitnej časti tr. zákona, pričom k zákonnému zvýšeniu či zníženiu tr. sadzby   sa   neprihliada.   Keďže   u   tr.   činu   nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d) Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 bola trestná sadzba 2 až 8 rokov, bol na jej prejednanie a rozhodnutie   o   podanej   obžalobe   príslušný   samosudca)   tak   v   tom   prípade   by   muselo existovať   jasne   stanovené   v zákone dané,   že v týchto   prípadoch   pri   použití asperačnej zásady samosudca smie konať aj v prípadoch kedy pri zvýšení tr. sadzby presahuje vrchná hranica tr. sadzby aj viacej ako 8 rokov a teda § 349 ods. 1 by musel mať iné znenie. Poukazujem takisto na skutočnosť, že z dikcie § 371 ods. 3 Tr. por. je možné vyvodiť aj taký záver, akoby uplatňovanie § 317 ods. 1 posledná veta Tr. por. ani neobsahoval preskúmavaciu činnosť odvolacieho súdu o dodržaní procesnoprávnych noriem. Ak by som mal   vedomosť   o   skutočnosti,   ktorá   je   predmetom   dovolania   už   v   pôvodnom   konaní s odkazom na moju obranu pred súdom by som určite jeho procesnú zákonnosť napádal. Som toho názoru, že pokiaľ Najvyšší súd SR tvrdí, že neboli splnené dôvody dovolania podľa písm. c) § 382 Tr. por. mal toto riadne odôvodniť a uviesť aká zákonná norma povoľuje   neprihliadať   súdu   na   zvýšenie   či   zníženie   trestnej   sadzby   pri   legitímnosti rozhodovania   o   mojom   trestnom   obvinení   toto   však   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení o odmietnutí dovolania nespravil a mám dôvod si myslieť, že mi iba odmietol dovolanie skôr voľnou úvahou s cieľom zabrániť mi prístupu k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a svojím rozhodnutím prispel k predlžovaniu môjho práva na právnu istotu. V dovolaní som bol   zastúpený   advokátom   teda   jeho   podanie   a   odôvodnenie   namietaného   písmena dovolacieho dôvodu spĺňalo dostatočný podklad na to, aby súd o veci konal a rozhodol.“

Podľa   sťažovateľa,,odmietnutie   dovolania   skôr   pôsobí akoby   samotné   dovolanie bolo založené na voľnej úvahe súdu, či dovolanie povolí alebo nie aj keď účel dovolania je striktne   stanovený   v   dikciách   taxatívnych   dôvodov   a   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom.

Najvyšší súd SR sa teda ani neobťažoval riadne odôvodniť svoj postup namiesto toho poukázal na § 371 ods. 3 Tr. por. bez toho aby sa snažil preukázať svoje tvrdenie, že skutočnosti uvedené pod písm. b) som vedel už v pôvodnom konaní a nejakým úmyslom som ich nenamietal čo je v tomto prípade podľa môjho názoru neprípustné pretože toto tvrdenie je založené na abstraktnom vedomí.“.

Napokon   sťažovateľ   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru ,,Najvyšší   súd   SR   sa nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať, čím mu odňal právo prezentovať jeho vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci. Domnieva sa, že takýto súd nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom.“.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 dohovoru o ochrane ľudských práv a zákl. slobôd.

2. Uznesenie NS-SR sp. zn. 5 Tdo 26/2011 zo dňa 9. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.300 Eur slovom päťtisíctristo Eur, ktoré mu je Najvyšší súd povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Po   posúdení   obsahu   sťažnosti   a jej   dvoch   doplnení   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   13   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011, hoci na odôvodnenie namietaného porušenia svojich práv využíva argumenty a skutkové zistenia z iných procesných etáp trestného konania vedeného proti nemu pred všeobecnými súdmi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   66/98, II.   ÚS   101/03, I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I.   ÚS 78/99).   Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, ktorý   považuje   za   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   36/96, I. ÚS 118/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Ako   dovolacie   dôvody   sťažovateľ   označil   skutočnosť,   že v jeho   veci   rozhodoval „nesprávne obsadený súd“ (samosudca), ako aj to, že jeho vec nebola „správne posúdená“ [§ 371 ods. 1 písm. b) a i) Trestného poriadku].

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   26/2011   a   jeho uznesením z 9. júna 2011

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo namietaným postupom   a označeným uznesením   najvyššieho súdu   tým, že ,,... sa nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať...“, čím sťažovateľovi ,,... odňal právo prezentovať svoju vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci...“, pričom podľa sťažovateľa ,,takýto postup nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k dovolaniu sťažovateľa okrem iného uviedol:

,,Proti... uzneseniu“ krajského súdu sp. zn. 3 To 85/07 z 9. októbra 2007 „v zákonom stanovenej lehote podal dovolanie prostredníctvom ustanoveného obhajcu obvinený P. B., ktoré   odôvodnil   jednak   sám   a   jednak   prostredníctvom   svojho   obhajcu,   pričom   podané dovolanie oprel o dovolacie dôvody uvedené v § 371 písm. b/, písm. i/ Tr. por.

Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 371 písm. b/ Tr. por., teda že súd rozhodol v nezákonnom zložení, obvinený P. B. tento dôvod založil na argumentácii, ktorej podstatou bol jeho právny názor, podľa ktorého o podanej obžalobe mal konať a rozhodnúť senát a nie   samosudca,   keďže   v   rámci   použitej   asperačnej   zásady   mu   hrozilo   uloženie   trestu odňatia slobody vo zvýšenej trestnej sadzbe, ktorá prekračovala hranicu trestnej sadzby, pri ktorej je príslušný na konanie ešte samosudca.

Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd   nemôže   skúmať   a   meniť,   dovolateľ   len   poukázal   na   doposiaľ   platnú   judikatúru vo vzťahu k ustanoveniu § 2 ods. 10 Tr. por. v tom smere, že orgány činné v trestnom konaní majú   postupovať   tak,   aby   bol   zistený   skutkový   stav   veci,   o ktorom   nie   sú   dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, čo sa v posudzovanom prípade podľa názoru dovolateľa nestalo.

V petite dovolania preto dovolateľ navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra 2007, sp. zn. 3To 85/07 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 21. júna 2007, sp. zn. 1T 136/06, ako aj konaniami im predchádzajúcimi bol porušený zákon v jeho neprospech v ustanoveniach § 2 ods. 2, § 2 ods. 7, § 2 ods. 9, § 2 ods. 16, § 237 ods. 3, § 349 ods. 1 a § 317 ods. 1 a § 319 Tr. por. a aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zruší a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prvostupňovému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   preskúmal dovolanie obvineného P. B. a zistil, že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj to,   že   podané   dovolanie   je   potrebné   s   použitím   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   odmietnuť   na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.   Nielen   z   označenia   tohto   opravného   prostriedku   ako   mimoriadneho,   ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie   je   určené   k   náprave   akýchkoľvek   pochybení   súdov,   ale   len   tých   najzávažnejších (mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení §   371   ods.   1   Tr.   por.   Úlohou   dovolacieho   súdu   je   posúdiť,   či   dovolateľove   námietky obsahovo napĺňajú niektorý z ním uplatnených dovolacích dôvodov.

Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.“.

a) K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že obvinený P. B. uvedenú skutočnosť, i keď mu bola známa, v pôvodnom konaní vôbec nenamietal. Bez ohľadu na to však treba dodať, že jeho právny názor je nesprávny, keďže podľa ustálenej súdnej praxe rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného trestného činu uvedená v osobitnej časti trestného zákona, pričom k zákonnému zvýšeniu či zníženiu trestnej sadzby sa neprihliada. Keďže u trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 bola trestná sadzba dva až osem rokov, bol na prejedanie a rozhodnutie o podanej obžalobe príslušný samosudca.“

b) K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom   dovolania nemôžu   byť   nesprávne   skutkové zistenia.   Dovolací   súd   skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu   upravenú   v   Trestnom   zákone.   Len   opačný   prípad   odôvodňuje   naplnenie   tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a to, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod   napĺňa   aj   zistenie,   že   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obsah   konkrétne   uplatnených   námietok,   tvrdení   a   právnych   názorov,   o   ktoré   sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie   je   a   podané   dovolanie   len   formálne   odkazuje   na   príslušné   ustanovenie   upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.“.

V nadväznosti   na   to „S   poukazom   na   vyššie   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky konštatuje, že v. trestnej veci obvineného P. B. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. b/,- písm. i/ Tr. por., a preto podľa § 382 písm.   c/   Tr.   por.   uznesením   dovolanie   obvineného   P.   B.   na   neverejnom   zasadnutí odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní odmietnutia dovolania sťažovateľa z dôvodu absencie ním označených dovolacích dôvodov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa logicky, jednoznačne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s posúdením sťažovateľom   označených   dovolacích   dôvodov   uplatnených   v dovolacom   konaní   proti označenému uzneseniu krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   právnych   názorov   najvyššieho   súdu,   a preto   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 390/09). Ústavný súd však nezistil   taký   výklad   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v   napadnutom   uznesení najvyššieho   súdu,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 13 dohovoru.

V nadväznosti   na   uvedené   po   preskúmaní   obsahu   odôvodnenia   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje také nedostatky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť medzi týmto uznesením a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru označeným postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   uznesením,   ústavný   súd   ju   v   súlade   s   konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o dovolaní v trestnej veci“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani rozhodnutia o „občianskych   právach   a   záväzkoch“   (pozri   napr.   rozhodnutia   vo   veciach:   Plischke   c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990) (III. ÚS 548/2011).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a o ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012