znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/180/2008, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/180/2008   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C/180/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   H.   trovy   konania   v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 235/2011 z 9. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/180/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   júla   2008   okresnému   súdu   návrh na zaplatenie sumy 229 563 Sk.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „podal   dňa   30. 07. 2008 prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na začatie konania podľa § 80 písm. b) O. s. p. Okresný súd vytýčil prvé pojednávanie vo veci na 10. 03. 2010 po prvej sťažnosti navrhovateľa   na   prieťahy   v   konaní   zo   dňa   04. 02. 2010.   Pojednávanie   bolo   odročené z dôvodu neprítomnosti ako odporcu, tak jeho právneho zástupcu. Do dnešného dňa súd pojednávanie nevytýčil napriek ďalšej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 15. 10. 2010. Nakoľko od podania návrhu uplynuli dva roky a osem mesiacov, sťažovateľ má za to, že okresný súd vo veci vôbec nekoná.“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/193/2011 z 27. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Podľa vyjadrenia konajúceho sudcu okolnosti nasvedčujú tomu, že k prieťahom v konaní   došlo,   ale   boli   objektívneho   charakteru.   Vybavovanie   veci   bolo   poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho oddelenia, pričom boli vybavované staršie veci, a to podľa poradia od najstarších. Staršie veci sú pritom spravidla skutkovo zložité a navyše bol súd personálne nestabilný s dopadom na tunajšie oddelenie najmä v podobe zmien na poste tajomníčky a asistentky senátu. V tomto prípade nejde o prednostnú vec osobného stavu výživného, pracovného sporu, ochrany osobnosti, alebo otázky spojenej s bytovou potrebou. Termín pojednávania bol stanovený na deň 10. 03. 2010 a aktuálne na 27. 06. 2011. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   po   oboznámení   s   prehľadom   úkonov uskutočnených vo veci možno konštatovať, že vo veci sa riadne konalo od podania návrhu na   súd   dňa   30. 07. 2008.   Nasledujúci   deň   31. 07. 2008   bola   zasielaná   výzva   právnemu zástupcovi   navrhovateľa   a   z   dôvodu   uplatnenia   nezákonného   úroku   bola   vec   dňa 05. 09. 2008 prevedená do registra „C“. Uznesením následne súd poučil odporcu a vyzval ho na zaslanie stanoviska k návrhu. Po predložení spisu sudcovi, bol termín pojednávania nariadený na deň 10. 03. 2010 a pojednávanie bolo odročené za účelom ďalšieho konania po   odpadnutí   prekážky,   keďže   na   pojednávanie   sa   nedostavil   odporca   ani   jeho   právny zástupca.   Následne   došlo   k   zdržaniu   vo   veci,   a   to   zrejme   v   dôsledku   nedostatočnej organizácie práce v senáte spolu so značným nápadom a množstvom nerozhodnutých vecí, teda aj z objektívnych dôvodov. K zdržaniu došlo predovšetkým v roku 2010. Aktuálne bol vo veci nariadený termín pojednávania na 29. 06. 2011.

Na základe uvedených skutočností tak možno konštatovať, že s výnimkou časti roku 2010 nie je v konaní žiadne obdobie, v ktorom by dochádzalo k zdržaniu, resp. k prieťahom zavineným Okresným súdom Žilina.»

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

«1. dňa 30. 7. 2008 – návrh na začatie konania zapísaný pod 8 Ro/135/2008

2. 31. 7. 2008 – výzva pre PZ (právneho zástupcu, pozn.) navrhovateľa o oznámenie právnej skutočnosti, na základe ktorej si uplatňuje úrok z omeškania

3.   5. 9. 2008 –   vec prevedená do   „C“ registra   z dôvodu   z dôvodu   uplatnenia si nezákonného úroku – vedené pod 8 C/180/2008

4.   Dňa   4. 9. 2008   –   vydané   uznesenie,   ktorým   súd   poučuje   odporcu   a vyzýva na vyjadrenie sa k návrhu ( č. k. 8 C/180/2008-17)

5. Dňa 26. 9. 2008 – VSÚ (vyšší súdny úradník, pozn.) predkladá spis zákonnému sudcovi na ďalší postup

6. Dňa 5. 2. 2010 – vytýčené pojednávanie na deň 10. 3. 2010

7.   Pojednávania   10. 3. 2010   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho   konania po odpadnutí prekážky na pojednávanie sa nedostavil odporca a jeho právny zástupca)

8. Dňa 26. 5. 2011 – vytýčené pojednávanie na deň 29. 6. 2011.»

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 13. októbra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vyjadrenie porušovateľa základných práv p. R. H. najmä zo strany podpredsedu je alibistické a poukazuje na neschopnosť vedenia súdu riešiť elementárne problémy súdu. Okresný   súd   napriek   dvom   sťažnostiam   absolútne   tieto   ignoroval   a schováva   sa za skutočnosti, že nejde o dôležitú vec ako uvádza sudca JUDr. C.

Prečo   vedenie   súdu   riadne   nepreskúmalo   postup   zákonného   sudcu   už   po   prvom pojednávaní, ktoré bolo z nelogického dôvodu odročené – pre chorobu advokátky, ktorá v tom čase však mala vo svojej advokátskej kancelárii adekvátnu náhradu. Okrem iného táto   advokátka   potom   nastúpila   na   materskú   dovolenku   a   je   zaujímavé,   že   ďalšie pojednávanie súd vytýčil, keď právna zástupkyňa odporcu nastúpila do práce. Sám konajúci sudca   priznáva   pochybenie,   ktoré   však   odôvodňuje   objektívnymi   okolnosťami.   Musíme poukázať na to, že tieto okolnosti môjho klienta ako účastníka nezaujímajú, je vecou súdu ako funguje, ako kontroluje prácu sudcov, aké opatrenia prijíma, aby konanie prebehlo tak, že sa účastník nemusí dožadovať pojednávania sťažnosťami.

Máme za to, že v konaní došlo jednoznačne k prieťahom, súd nedokázal riadnym spôsobom túto skutočnosť vyvrátiť a je teda v záujme poškodeného občana, aby sa mu ušla dostatočná satisfakcia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   V napadnutom   konaní   sa   sťažovateľ   domáha   od   odporcu   zaplatenia   sumy 229 563 Sk   (7 620,10   €).   Uvedený   typ   sporov   patrí   do   bežnej   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a v zásade tieto konania nie sú ani po právnej, ani po skutkovej stránke zložité.   Aj v danom   prípade   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   konanie   nevykazuje žiadne črty právnej alebo skutkovej zložitosti.

2. Ústavný súd hodnotiac priebeh napadnutého konania nezistil skutočnosti, ktoré by z pohľadu doterajšej dĺžky konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3.   Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   bol v prevažnej časti jeho doterajšieho priebehu v podstate nečinný. Okrem výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľa (31. júl 2008) a nariadenia pojednávania na 10. marec 2010, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu odročené na neurčito, bolo napadnuté   konanie   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (14.   marec   2011)   poznačené úplnou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Posledným   úkonom   vo   veci   bolo   pojednávanie uskutočnené 29. júna 2011, ktoré bolo odročené na neurčito. Argumenty, ktorými okresný súd ospravedlňoval svoju nečinnosť ako „nedostatočná organizácia práce v senáte spolu so značným nápadom a množstvom nerozhodnutých vecí“, ústavný súd nemohol akceptovať a poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06), v ktorej konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/180/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000   €   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   najmä   na   to,   že   u neho pretrváva   pocit   neistoty,   márnosti   a nespravodlivosti,   pričom   tieto   negatívne   pocity vyvolané postupom súdu mu spôsobujú permanentný stres, ohrozujú jeho zdravie a pre spor trvajúci už viac ako dva roky nemôže usporiadať svoj život tak, aby tým neutrpela celá jeho rodina.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C/180/2008   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   J.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011