znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   35 Cbi 58/02 a Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.   zn. 4 Obo 146/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorú   sťažovateľ   na výzvu ústavného súdu doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 27. júna 2005.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupmi Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 35 Cbi 58/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 146/04.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   odôvodňuje   okrem   iného   nesprávnym   právnym posúdením   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože „prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd, aplikovali   na   daný   prípad   normy   súkromného   práva,   konkrétne   Občiansky   zákonník ustanovenia § 451 a nasl. Pri aplikácii týchto noriem sa však nevysporiadali s otázkou, či sťažovateľ pri výkone úradnej činnosti môže niesť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie v zmysle súkromnoprávnych predpisov. Aplikácia uvedených noriem nie je ani zdôvodnená v rozsudku prvostupňového ako ani odvolacieho súdu“.

Podľa názoru sťažovateľa došlo „k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu jednak   tým,   že   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   v právnom   poriadku   existovalo   zákonné ustanovenie,   právna   norma   umožňujúca   vydanie   rozhodnutia   prvostupňového   ako   aj odvolacieho súdu a tak isto tým, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa nevyrovnali pri svojej rozhodovacej činnosti s procesnou obranou sťažovateľa“.

Sťažovateľ ďalej v súvislosti s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza, „že dňa 05. 12. 2001 podal proti konajúcej sudkyni námietku zaujatosti. Tá napriek tejto skutočnosti vydala dňa 07. 12. 2001 uznesenie sp. zn. 35 Cbi 111/00-182, ktorým vylúčila nárok uplatnený voči sťažovateľovi na osobitné konanie   (...)   Námietka   zaujatosti   bola   predložená   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu až dňa 13. 06. 2003 a rozhodnuté o nej bolo dňa 26. 09. 2003 Najvyšším súdom SR sp. zn. Ndob 310/03 (...) Realizáciou tejto povinnosti až dňa 13. 06. 2003 došlo k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy“.

Porušenie   označeného   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   sťažovateľ odôvodňuje tým, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cbi 58/02 postupoval v rozpore s právom na prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania a právom vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom, „keď   dokazovanie   vo   veci   vykonával v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu na pojednávaní zo dňa 04. 02. 2004 a pojednávaní   zo   dňa   27. 02. 2004,   pričom   v oboch   prípadoch   sa   sťažovateľ   a právny zástupca ospravedlnili a uviedli dôvod svojej neúčasti na pojednávaní a požiadali o jeho odročenie“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal nasledovný nález:

„1. Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   JUDr.   M.   M.,   bytom   B.,   r. č. (...)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 146/04 z 13. januára 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cbi 58/02-87 zo dňa 27. februára 2004 porušené bolo.

2. Základné   právo   JUDr.   M.   M.,   bytom   B.,   r. č.   (...)   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   pred Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. 35 Cbi 58/02 porušené bolo.

3. Základné   právo   JUDr.   M.   M.,   bytom   B.,   r. č.   (...)   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. 35 Cbi 58/02 porušené bolo.

4. Základné   právo   JUDr.   M.   M.,   bytom   B.,   r. č.   (...)   vyjadriť   sa   k všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   pred Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. 35 Cbi 58/02 porušené bolo.

5. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 146/04 z 13. januára 2005 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cbi 58/02-87 zo dňa 27. februára 2004 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znovu konal a rozhodol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť JUDr. M. M. trovy konania na účet advokáta JUDr. J. K., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   jeho   prítomnosti a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o návrhu správcu konkurznej podstaty   na   vydanie   výťažku   z predaja   nehnuteľností   do   konkurznej   podstaty   úpadcu, v ktorom   sťažovateľ   vystupoval   ako   odporca,   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 35 Cbi 58/02-87 z 27. februára 2004 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť v prospech úpadcu sumu 5 452 680,10 Sk spolu s 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 13. októbra 1999   do zaplatenia   zo   sumy   5 452 680,10 Sk   a   nahradiť   trovy   konania.   Na   základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cbo 146/04 z 13. januára 2005 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

1. Tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   základného   práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom všeobecných súdov, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 74/02).

Podstatou tejto časti sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o vydanie výťažku z predaja nehnuteľností do konkurznej podstaty úpadcu, ako aj jeho tvrdenie o procesných pochybeniach v konaní pred krajským súdom, ktorý porušil sťažovateľom označené základné právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn.   35 Cbi 58/02 z 27. februára 2004, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 146/04 z 13. januára 2005 obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom   podľa   čl. 46   až 50 ústavy.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že „Na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov súd ďalej dospel k záveru, že na strane odporcu zúčtovaním si sumy 5.452.680,10 Sk zodpovedajúcej trovám exekučných konaní sp. zn. Ex-218/99, Ex-219/99, Ex-220/99, Ex-221/99 a Ex-222/99 priamo z výťažku dražby konanej   dňa   16. 9. 1999   v uvedených   exekučných   konaniach,   došlo   na   strane   odporcu k bezdôvodnému obohateniu a zároveň ku vzniku záväzku odporcu vrátiť 5.452.680,10 Sk do konkurznej podstaty, pretože podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. e) ZKV sa celý výťažok z dražby konanej dňa 16. 9. 1999, ktorý v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu ešte nebol vydaný oprávnenému stal jej súčasťou“.

Rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý mu predchádzal, preskúmal najvyšší súd napadnutým   rozhodnutím   sp.   zn.   4 Obo 146/04   z   13. januára 2005,   zo   záverov   ktorého okrem iného vyplýva, že „ (...) Uznesením č. k. 25-24 K 197/99 zo dňa 11. 10. 1999, ktoré bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu dňa 13. 10. 1999, vyhlásil Krajský súd v Banskej Bystrici na majetok O., a. s., I., konkurz. Vyhlásením konkurzu na majetok povinného došlo v   zmysle   §   14   ods.   1   písm.   d)   zák.   č.   328/1991 Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších   predpisov   k   prerušeniu   konaní   vedených   pod   sp. zn.   Ex 218/99,   Ex 219/99, Ex 220/99, Ex 221/99, Ex 222/99. Vzhľadom na spôsob, ktorým sa oznamuje vyhlásenie konkurzu, ako aj s tým spojené účinky (§ 13 ods. 4, 5 zákona o konkurze a vyrovnaní) je bezvýznamná námietka žalovaného, podľa ktorej o vyhlásení konkurzu nevedel. Ako vyplýva z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní, pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno   nariadiť   výkon   rozhodnutia,   viesť   výkon rozhodnutia,   ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty (...) Ak sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní prerušených podľa písmena d), speňažil dlžníkov majetok a výťažok nebol   vydaný   oprávnenému,   stáva   sa   súčasťou   podstaty.   Trovy   týchto   konaní   sú pohľadávkou proti podstate. V zmysle citovaného ustanovenia preto žalovaný po vyhlásení konkurzu na majetok povinného nebol už oprávnený nakladať s výťažkom z dražby, vedenej v rámci predmetných konkurzných konaní, a teda ani ponechať si sumu 5 452 680,10 Sk, predstavujúci trovy týchto konaní. Jeho pohľadávka sa stala pohľadávkou proti podstate, ktorú si mohol uplatniť v konkurznom konaní. (...)“.

V súvislosti s porušením procesných práv sťažovateľa, ktoré podľa neho spočívajú najmä   v tom, „že   krajský   súd   napriek   jeho   ospravedlneniam   a požiadavke   odročiť pojednávania,   pojednával   a vykonával   dokazovanie   v jeho   neprítomnosti“,   najvyšší   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „Po   preskúmaní   uvedených   námietok   dospel odvolací súd k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu zákon priznáva, pričom neboli zistené vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) (...)“.

Z takto koncipovaného odôvodnenia všeobecných súdov   vôbec nevyplýva, že by súdy   rozhodovali   v rozpore   s existujúcim   právnym   poriadkom,   prípadne   sa   nevyrovnali s procesnou obhajobou sťažovateľa. Ústavný súd tiež nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle. Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutia   všeobecných   súdov   poskytujú   odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania sťažovateľa, na samotnú podstatu sporu o vydanie výťažku   z predaja   nehnuteľností   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   ako   i na   namietané procesné   pochybenia,   a preto   ich   obsah   neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V takom prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie úspechu   v   súdnom   konaní, čo   však nemožno spájať so   základným právom na súdnu a inú právnu ochranu a porušovaním princípov súdneho procesu a procesných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 je aj právo na nestranný súd. (...) Dňa 05. 12. 2001 podal sťažovateľ proti konajúcej sudkyni námietku zaujatosti. Tá napriek tejto skutočnosti vydala dňa 07. 12. 2001 uznesenie sp. zn. 35 Cbi 111/00-182,   ktorým   vylúčila   nárok   uplatnený   voči   sťažovateľovi   na   osobitné konanie.   Námietka   sa   týkala   samotného   vzťahu   konajúceho   sudcu   k predmetu   konania. (...)“, ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že uznesenie   krajského   súdu   o vylúčení nároku sťažovateľa na samostatné konanie je rozhodnutím procesného charakteru o vedení konania,   ktoré   svojimi   účinkami   nie   je   spôsobilé   privodiť   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu   ku   rozhodnutiu   krajského   súdu   bolo   možné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť   i pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu,   a   to   s   poukazom   na   princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo na základe odvolania sťažovateľa preskúmané najvyšším súdom.

2. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pred krajským súdom, právoplatne skončenom 21. februára 2005, ústavný súd tiež odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Porušenie základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 35 Cbi 58/02 sťažovateľ odôvodnil   tým,   že „ním   vznesená   námietka   zaujatosti   dňa   05. 12. 2001   proti   konajúcej sudkyni   bola   predložená   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu   až   dňa   13. 06. 2003 a rozhodnuté   o   nej   bolo   dňa   26. 09. 2003   Najvyšším   súdom   SR   sp. zn.   Ndob 310/03. Realizáciou tejto povinnosti až dňa 13. 06. 2003 došlo k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie pred všeobecným súdom (krajským súdom) bolo právoplatne skončené 21. februára 2005 a sťažovateľ sa so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd až podaním z 20. apríla 2005, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva už netrvalo, a keď konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní na krajskom súde namietané porušenie základného práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení rozsudkov   všeobecných   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2005