znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/04-126

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., ktorou namieta, že postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 135/03 a jeho uznesením z 21. novembra 2003 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 48/03 a jeho uznesením z 9. januára 2004 došlo k:

a) porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že mu nebol doručený návrh prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne na predĺženie lehoty   trvania   väzby,   a tým,   že   o tomto   návrhu   bolo   rozhodnuté   bez   jeho   výsluchu na neverejnom zasadnutí;

b) porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne nebolo dostatočne zdôvodnené;

c) porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   tým,   že   o zákonnosti   jeho   väzby   a jeho prepustení z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi;

d) porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že na základe jeho vyjadrenia k návrhu na predĺženie väzby nedošlo k jeho prepusteniu z väzby na slobodu, a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   Ing.   J.   M.   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd tým, že mu nebol doručený návrh Krajskej prokuratúry v Trenčíne z 11. novembra 2003 na predĺženie lehoty trvania väzby, postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 135/03 a jeho uznesením z 21. novembra 2003 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 48/03 a jeho uznesením z 9. januára 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. M. trovy konania v sume 16 680 Sk (slovom šestnásťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Mgr. R. T., PhD., B.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 235/04-68 z 25. augusta 2004 prijal sťažnosť Ing. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pod bodom 1 výroku uznesenia na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namieta:

a) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že mu nebol doručený návrh prokurátora Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   na predĺženie   lehoty trvania väzby, a tým, že o tomto návrhu bolo rozhodnuté bez jeho výsluchu na neverejnom zasadnutí;

b) porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl. 46   ods.   1   a   čl.   17   ods.   5   ústavy   tým, že uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   nebolo   dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že o zákonnosti jeho väzby a jeho prepustení z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi;

d) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že na základe jeho   vyjadrenia   k návrhu   na   predĺženie   väzby   nedošlo   k jeho   prepusteniu   z väzby na slobodu,

a to   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní sp. zn. 5 Tp 135/03 a jeho uznesením z 21. novembra 2003 v spojení s postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 1 Tpo 48/03 a jeho uznesením z 9. januára 2004, a vo zvyšnej časti ju pod bodom 2 výroku uznesenia odmietol.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti z 29. októbra 2004 okrem iného uviedla: „Trestnú vec tunajšieho súdu vedenú pod sp. zn. 5 Tp 135/03 (nie spor)   je   potrebné   považovať   za   skutkovo   a   právne   náročnú.   V   tomto   konaní   zákonná sudkyňa rozhodovala o návrhu prokurátora krajskej prokuratúry o predĺžení lehoty trvania väzby   8   obvinených   z rozsiahlej   majetkovej   trestnej   činnosti,   ktorej   sa   mali   obvinení dopustiť ako organizovaná skupina. Za účelom rozhodnutia o dôvodoch trvania väzby sa musela oboznámiť s vyšetrovacím spisom oddelenia vyšetrovania v Banskej Bystrici sp. zn ČVS: VKE 14/OVOZTČ-BB-2002, ktorý má viac ako 2. 000 strán a zahŕňa vyšetrovanie viacnásobných trestných činov vraždy a najzávažnejších hospodárskych deliktov. Vzhľadom na rozsah trestnej činnosti išlo nielen o skutkovo, ale aj právne náročnú trestnú vec. Preto lehota, ktorá uplynula od podania návrhu na predĺženie väzby do rozhodnutia súdu (9 dní) bola primeranou lehotou na naštudovanie právne a skutkovo zložitej veci. (...)

Návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol prokurátorom krajskej prokuratúry doručený tunajšiemu súdu dňa 12. 11. 2003. Termín neverejného zasadnutia v tejto veci bol určený na 21. 11. 2003.

Dňa 19. 11. 2003 bol do spisu nahliadnuť právny zástupca sťažovateľa, ktorý dňa 20. 11. 2003 faxovou správou vzniesol námietku zaujatosti senátu a žiadal o postúpenie návrhu krajskej prokuratúry Okresnému súdu Prešov.

Zákonná   sudkyňa   vo   veci   rozhodla   21.   11.   2003   tak,   že   námietkam   obvineného Ing. M.   a   jeho   právneho   zástupcu   nevyhovela,   rozhodla,   že   senát   nie   je   vylúčený z prejednávania   predmetnej   trestnej   veci.   Uznesením   pod   č.   k.   5   T   135/03-44   zo   dňa 21. 11. 2003 predĺžila väzbu obvinenému P. V. a sťažovateľovi. Rozhodnutie bolo napísané aj   expedované   25. 11. 2003   (pravdivosti   tohto   tvrdenia   nasvedčuje   dátum   uvedený   na odtlačku úradnej pečiatky, ktorý sa nachádza na č. 1. 44 p. v. spisu). Súd teda rozhodnutie napísal a expedoval v lehote 4 dní, čo možno považovať za primeranú lehotu vzhľadom na závažnosť rozhodnutia a náročnosť jeho zdôvodnenia, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že vzhľadom na námietky obvineného - sťažovateľa - bolo potrebné vypracovať a zdôvodniť dve   súdne   rozhodnutia.   Sudkyňa   sa totiž   musela   zaoberať   aj   zdôvodňovaním   námietky zaujatosti senátu a námietkou miestnej príslušnosti.

To, že rozhodnutie bolo doručené poštou až 01. 12. 2003, nemôže ísť na ťarchu súdu. Sťažovateľ považuje túto lehotu (od rozhodnutia do doručenia) za neprimeranú. On sám však nekonal dostatočne rýchlo, keď jemu samému trvalo doručenie sťažnosti 8 dní (od prevzatia 01. 12. 2003 do doručenia 08. 12. 2003).

Dňa   08. 12. 2003   napadol   predtým   uvedené   rozhodnutie   zástupca   sťažovateľa sťažnosťou.   Dňa   22. 12. 2003   dala   zákonná   sudkyňa   úpravu,   aby   bol   spis   predložený odvolaciemu   súdu.   Urobila   tak   preto,   že   v   spise   sa   nenachádzala   návratka   doručenky zástupcu   obvineného,   na   ktorú   čakala   (vyplýva   to   z úpravy   na   č.   1. 77).   Predkladacia správa bola vypracovaná 22. 12. 2003 a spolu so spisom 5 Tp 135/2003 bola doručená Krajskému súdu v Trenčíne 31. 12. 2003. Po rozhodnutí odvolacieho senátu v predmetnej veci sa spis vrátil tunajšiemu súdu 20. 01. 2004. Uznesenie bolo obratom doručené krajskej prokuratúre, zástupcovi obvineného a obvinenému. Sudkyňa dala pokyn na doručenie v ten istý deň, k expedovaniu došlo 26. 01. 2004. (...)

Sťažovateľ sa pokúsil o prieťahy v konaní bezdôvodnou námietkou zaujatosti senátu, námietkou miestnej príslušnosti a žiadosťou o vytýčenie verejného zasadnutia. (...)

Prieťahy   predmetnej   veci   neboli   žiadne,   a   teda   ani   spôsobené   súdom.   Konalo sa plynulo a rýchlo, bez akýchkoľvek prieťahov. (...)“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   uviedla   predsedníčka   okresného   súdu,   zistil   aj ústavný   súd   z obsahu   spisu   okresného   súdu,   listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov konania.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 26. októbra 2004 okrem iného uviedol:

«Skutočnosť,   že   o   sťažnostiach   obv.   Ing.   M.   odvolací   súd   konal   na neverejnom zasadnutí nepovažujem za porušenie čl. 5, 6 Dohovoru. Obvinený v čase rozhodovania o jeho vzatí do väzby bol sudcom vypočutý. V konaniach o jeho sťažnostiach nebola porušená zásada   rovnosti,   pretože   na   neverejnom   zasadnutí   v   zmysle   Trestného   poriadku   okrem členov   senátu   a   zapisovateľa   nie   je   prítomní   žiaden   z   účastníkov   konania,   teda   ani prokurátor. Tým je zároveň zaručená i kontradiktórnosť konania vo vzťahu k rovnosti strán. Obvinený po jeho zatknutí bol ihneď predvedený pred sudcu, čím bolo zaručené jeho právo v zmysle čl. 5 Dohovoru.   Ako som už vyššie uviedol ohľadom jeho ďalších návrhov a sťažností rozhodoval i krajský súd v zmysle princípu „rovnosti zbraní“, t. j. že každá strana v procese mala rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nemala podstatnú výhodu voči protistrane. (...)

Krajský súd v rámci rozhodovania o sťažnostiach obvineného Ing. J. M. konal rýchlo a bez prieťahov. (...)»

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 24. novembra 2004 okrem iného uviedol:

«V oboch   prípadoch,   keď   bolo   rozhodované   o predĺžení   mojej   väzby,   mi   nebol doručený návrh prokurátora na jej predĺženie, takže som nemal reálnu a efektívnu možnosť vyvracať argumenty pre a uvádzať argumenty proti ďalšiemu trvaniu mojej väzby, rovnako som nemal možnosť osobne sa vyjadriť pred súdom, čo je samo osebe porušením čl. 5 ods. 4 Dohovoru (...) bolo povinnosťou Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení mojej väzby nariadiť verejné zasadnutie, resp. mi umožniť osobne sa pred nimi vyjadriť. (...)

Vzhľadom na tieto skutočnosti konanie na Okresnom súde v Trenčíne rovnako ako konanie na Krajskom súde v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení mojej väzby nebolo zlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 5 ods. 4 Dohovoru bol porušený. Z identických dôvodov boli porušené aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. (...)

Argumenty   proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby   uvedené   v   mojom   vyjadrení   zo   dňa 20. 11. 2003   k   návrhu   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Trenčín   zo   dňa   11. 11. 2003, č. k. 1 Kv 59/02-1228 a v mojej sťažnosti zo dňa 4. 12. 2003 proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 21. 11. 2003, sp. zn. 5 Tp 135/03, na ktoré týmto odkazujem, možno v stručnosti zhrnúť nasledovne:

- tvrdenie prokurátora o potrebe vykonať ďalšie procesné úkony ohľadne skutku, pre ktorý som trestne stíhaný, sú vo vzťahu k mojej osobe nedôvodné, ničím nepodložené a paušálne,

- Okresný   súd   v   Trenčíne   sa   vôbec   nezaoberal   tým,   či   skutočne   prokurátorom tvrdená   potreba   vykonať   ďalšie   procesné   úkony   je   daná   aj   vo   vzťahu   k   mojej   osobe a ku skutku,   pre ktorý   som   stíhaný   (návrh   prokurátora   sa   okrem   mňa   týkal   ďalších 7 spoluobvinených, z ktorých niektorí boli obvinení z ďalších trestných činov),

- skutočnosti   zistené   doposiaľ   vykonanými   procesnými   úkonmi   ohľadne   skutku, pre ktorý   som   stíhaný,   sú   pre   ďalšie   konanie   procesne   zabezpečené   a   vzhľadom na ustanovenie   §   211   ods.   2   TrP   použiteľné   i   v   konaní   pred   súdom,   takže   pôsobenie na svedkov   alebo   spoluobvinených   neprichádza   do   úvahy   rovnako   ako   marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie a vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR neobstojí záver, že neprebratie dôkazov na hlavnom pojednávaní je skutočnosťou odôvodňujúcou kolúznu väzbu,

- neexistuje   žiadny   predmet   (vec,   listina,   osoba),   ktorý   by   bol   ohrozený   mojím prípadným kolúznym správaním sa,

- neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z môjho kolúzneho správania sa,

- skutok, ktorého spáchanie sa mi kladie za vinu, nie je trestným činom a nie som stíhaný ako obvinený zo zákonných dôvodov, nakoľko nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 TrZ,

- ďalšie   trvanie   mojej   väzby   je   neprimeraným   a   disproporcionálnym   opatrením nerešpektujúcim princíp zdržanlivosti a základné zásady väzobného práva.

Tak uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 21. 11. 2003, sp. zn. 5 Tp 135/03 ako   aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   9.   1.   2004,   sp.   zn.   1   Tpo   48/03 sa mojimi argumentmi proti ďalšiemu trvaniu väzby vôbec nevenovali, a nechali ich bez povšimnutia. (...)

Mám   za   to,   že   tak   moje   vyjadrenie   zo   dňa   20.   11.   2003   k   návrhu   prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 11. 11. 2003, č. k. 1 Kv 59/02-1228 ako aj moja sťažnosť   zo   dňa   4.   12.   2003   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa 21. 11. 2003,   sp.   zn.   5   Tp   135/03   obsahovali   takéto   konkrétne   fakty   a   tieto   neboli nepravdepodobné   alebo   neopodstatnené.   Okresný   súd   v   Trenčíne   ako   aj   Krajský   súd v Trenčíne tieto do úvahy nebrali, v rámci odôvodnenia svojich rozhodnutí sa s nimi vôbec nevysporiadali,   v   dôsledku   čoho   zlyhali   v   poskytnutí   súdneho   prieskumu   zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo veci Yankov proti Bulharsku z 11. 12. 2003, § 186).

Okrem toho ak Krajský súd v Trenčíne len formálne uzavrel, že som „(...) trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák.“ a bližšie sa mojimi námietkami o nedôvodnosti trestného stíhania nezaoberal, porušil moje práva vyplývajúce   z   čl.   5   ods.   4   Dohovoru,   nakoľko   som   nemal   právo   na   súdny   prieskum zákonnosti   väzby,   keď   jeho   inherentnou   súčasťou   je   aj   preskúmanie   materiálnych podmienok (...).

Vo Vyjadrení OS sa ďalej uvádza, že „Dňa 8. 12. 2003 napadol predtým uvedené rozhodnutie   zástupca   sťažovateľa   sťažnosťou.   Dňa   22. 12. 2003   dala   zákonná   sudkyňa úpravu,   aby   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu.   Urobila   tak   preto,   že   v   spise sa nenachádzala   návratka   doručenky   zástupcu   obvineného,   na   ktorú   čakala   (vyplýva to z úpravy   na   č.   l.   77.   Predkladacia   správa   bola   vypracovaná   22. 12. 2003   a   spolu so spisom 5 Tp 135/2003 bola doručená Krajskému súdu v Trenčíne 31. 12. 2003.“ Vo   Vyjadrení   OS   sa   však   neuvádza,   že   prieťah   od   8. 12. 2003   do   22. 12. 2003 bol zavinený   Okresným   súdom   v   Trenčíne,   keď   uznesenie   Okresného   súdu   v   Trenčíne zo dňa 21. 11. 2003, sp. zn. 5 Tp 135/03 doručované môjmu ďalšiemu obhajcovi JUDr. J. H., bolo podané na poštovú prepravu až dňa 15. 12. 2003 a doručené dňa 16. 12. 2003. (...)

Nakoľko prieťahy v trvaní 14 dní pri doručovaní predmetného uznesenia JUDr. J. H. spôsobil v rámci konania o sťažnosti Okresný súd v Trenčíne, moje právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru porušil Okresný súd v Trenčíne.

Okrem   toho   ďalší prieťah   v konaní o sťažnosti   a   porušenie môjho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru spôsobil Okresný súd v Trenčíne tým, že 9 dní (od 22. 12. 2003 do 31. 12. 2003) mu trvalo predloženie spisu Krajskému súdu v Trenčíne, hoci oba súdy sídlia   v   tom   istom   meste.   Na   tomto   závere   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   dni 24.   až 28. 12. 2003,   boli   dňami   pracovného   pokoja.   Berúc   do   úvahy   len   pracovné   dni, predloženie   spisu   nadriadenému   súdu   v   tom   istom   meste   trvalo   4   pracovné   dni,   čo je v rozpore s povinnosťou súdu konať urýchlene.

Sumarizujúc uvedené, Okresný súd v Trenčíne svojím postupom po podaní sťažnosti proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   21. 11. 2003,   sp. zn. 5 Tp 135/03 spôsobil ničím neodôvodniteľné prieťahy v trvaní 24 dní (od 8. 12. 2003 do 31. 12. 2003), v dôsledku   čoho   druhostupňové   konanie   o   preskúmaní   zákonnosti   mojej   väzby   trvalo celkovo   trvalo   46   dní   (obdobie   od   8. 12. 2003,   kedy   bola   Okresnému   súdu   v   Trenčíne doručená moja sťažnosť, do 22. 1. 2004, kedy som bol prepustený z väzby na slobodu). S prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdu Okresný súd v Trenčíne porušil moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo veciach G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 36; M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 41). (...)»

Okresný súd, krajský súd a sťažovateľ súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Z hľadiska   predmetu   konania   vymedzeného   sťažovateľom,   ako   aj   uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 235/04-68 z 25. augusta 2004 ústavný súd skúmal, či postup a uznesenia okresného súdu a krajského súdu mohli porušiť:

a) čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že   sťažovateľovi   nebol   doručený   návrh   prokurátora   krajskej   prokuratúry   na   predĺženie lehoty   trvania   väzby,   a tým,   že   o tomto   návrhu   bolo   rozhodnuté   bez   jeho   výsluchu na neverejnom zasadnutí,

b) čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 5 ústavy tým, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené,

c) čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že o zákonnosti jeho väzby a jeho prepustení z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi,

d) čl. 5 ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že na základe vyjadrenia sťažovateľa k návrhu na predĺženie väzby nedošlo k jeho prepusteniu z väzby na slobodu.

K časti   prijatej   sťažnosti   vymedzenej   bodom   1   písm.   a)   výroku   uznesenia o prijatí:

Súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie,   ktoré vyplývajú z čl. 6 ods.   1 dohovoru   pri   rozhodovaní vo veci   samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup ku spisom,   bez   ktorého   obvinený   nemôže   dostatočne   prezentovať   svoje   argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76, Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľ plne využil   svoje právo predložiť súdu argumenty a dôvody proti predĺženiu jeho väzby, keďže prostredníctvom svojho obhajcu podal   skutkovo   i právne   vyčerpávajúcu,   veľmi   obsažnú   a   kvalifikovanú   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení   väzby.   Preto   v tomto   konkrétnom   prípade skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   okresným   súdom,   ale   ani   krajským   súdom   osobne vypočutý, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Iná je situácia vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľovi nebol doručený návrh krajskej prokuratúry z 11. novembra 2003 v súvislosti s predĺžením jeho väzby.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby.

Ústavný   súd   vychádzajúc   aj   z argumentácie   obsiahnutej   v odôvodnení   nálezu v obdobnej   veci   sťažovateľa   vedenej   na   ústavnom   súde   (IV.   ÚS   100/04)   preto   dospel k záveru, že nedoručením návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku).

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v súvislosti s nedoručením návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby,   nebolo   možné   sťažnosti   vyhovieť,   lebo   ustanovenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je v pomere špeciality vo vzťahu ku všeobecným ustanoveniam ústavy, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda pre konanie o návrhu na predĺženie väzby. Rovnako nebolo možné vyhovieť ani požiadavke na vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy vo vzťahu ku skutočnosti, že všeobecné súdy rozhodli o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o predĺžení väzby bez jeho výsluchu, a to z dôvodov uvedených vyššie.

K časti prijatej sťažnosti vymedzenej bodom 1 písm. b) a d) výroku uznesenia o prijatí:

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 100/04) v tomto prípade ústavný súd opätovne   zdôrazňuje,   že   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   treba   považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti   s existenciou   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania   skutku poukazujú   všeobecné   súdy   na   svedecké   výpovede   a listinné   dôkazy,   ktoré   dôvodnosť podozrenia preukazujú.

Pokiaľ ide o obavu z kolúzie podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, práve spôsob   páchania   trestného   činu,   jeho   zakrývanie   a postavenie   jednotlivých   obvinených vrátane sťažovateľa vyvoláva podľa všeobecných súdov stále reálnu obavu, že v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp. ináč by maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Vo   vzťahu   k otázke,   či   sa   trestnému   stíhaniu   venuje   zo   strany   kompetentných orgánov   osobitná   starostlivosť   a či   konajú   urýchlene,   poukazujú   všeobecné   súdy   na   to, že ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré prebieha plynulo. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani nenamietal.

Argumentáciu   všeobecných   súdov   treba považovať za dostačujúcu. Podľa   názoru ústavného   súdu   použité   argumenty   vyhovujú   požiadavkám   kladeným   tak   označenými ustanoveniami   dohovoru,   ako   aj   ústavy,   aj   keď   sťažovateľ   tvrdí   opak.   Ústavný   súd poukazuje v tejto súvislosti na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004, ktorými bola väzba sťažovateľa predĺžená do 29. februára 2004 na základe návrhu krajskej   prokuratúry.   V tomto   konaní   skúmali   totiž   všeobecné   súdy   v podstate   totožnú otázku.   Dospeli pritom   k záveru, že   zadovážené dôkazy   osvedčujú   dôvodné   podozrenie zo spáchania   skutku   sťažovateľom.   Keďže   obvinených   treba   vypočuť   k niektorým zabezpečeným dôkazom a tiež vykonať výsluchy svedkov a konfrontácie, je naďalej daná obava z kolúzie. Okresný súd sa návrhom prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie väzby dôsledne zaoberal, o čom svedčí skutočnosť, že jeho návrh neakceptoval v plnom rozsahu, čo konštatoval aj krajský súd. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej skutok,   za   ktorý   je   stíhaný,   nemôže   byť   trestným   činom   sprenevery,   treba   uviesť, že predmetom trestného stíhania je skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Právna kvalifikácia   tohto   skutku   môže   a nemusí   byť   v ďalšom   priebehu   trestného   konania akceptovaná.

Čo   sa   týka   vyjadrenia   sťažovateľa   k časti   prijatej   sťažnosti   vymedzenej bodom 1 písm. b) a d) výroku uznesenia o prijatí, ústavný súd v tejto súvislosti už uviedol vo svojom uznesení č. k. IV. ÚS 235/04-68 z 25. augusta 2004 «... právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997,   Recueil III/1997).   Ústavný   súd   neskúma,   či   sú   dôvody   uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému omylu [van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A., č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29]. Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov, z ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia použitého väzobného dôvodu a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.»

Ani   uznesenie   krajskej   prokuratúry   z 15.   januára   2004,   ktorým   bol   sťažovateľ prepustený   z väzby,   záverom   všeobecných   súdov   neprotirečí,   keď   konštatuje, že vyšetrovanie vo vzťahu ku sťažovateľovi už bolo ukončené, a preto obava z kolúzie už nie je daná.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   všeobecné   súdy   (okresný   súd   a krajský   súd) postupovali v konaní o návrhu na predĺženie väzby sťažovateľa v súlade s vymedzenými ústavnoprocesnými princípmi a ustálenou súdnou praxou všeobecných súdov, preto nebolo možné   vyhovieť   ani   týmto   námietkam   sťažovateľa   voči   postupu   všeobecných   súdov pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby (bod 3 výroku).

K časti   prijatej   sťažnosti   vymedzenej   bodom   1   písm.   c)   výroku   uznesenia o prijatí:

Podľa sťažovateľa celková doba pri rozhodovaní okresného súdu a krajského súdu je neprimeraná. Od podania návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby do doručenia uznesenia krajského súdu prešlo spolu 66 dní.

Podľa názorov predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu všeobecné súdy konali bez prieťahov a čo najrýchlejšie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   vec   vedenú   na   okresnom   súde   možno považovať   za   právne   a   skutkovo   zložitú.   Okresný   súd   rozhodol   o   návrhu   prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie väzby 21. novembra 2003 a spis bol doručený krajskému súdu 31. decembra 2003. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zistené z vyjadrení účastníkov   (až   na   dobu   od   8.   decembra   2004,   keď   sťažovateľ   doručil   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu,   do   22.   decembra   2004,   keď   spracoval   predkladaciu   správu krajskému súdu) nemal ústavný súd vážnejšie výhrady k jeho postupu, pretože vzhľadom na rozsah vyšetrovacieho spisu (viac ako 2 000 strán) ústavný súd považoval celkovú dobu za   primeranú,   ktorá   zodpovedá   kritériám   urýchleného   rozhodovania   o   predĺžení   väzby vyplývajúcim z citovaných článkov dohovoru a ústavy.

Na krajskom súde trvalo konanie od 31. decembra 2003, keď mu bol doručený spis okresného   súdu   spolu   s uznesením   okresného   súdu,   do   29.   januára   2004,   keď   bolo uznesenie doručené sťažovateľovi, teda celkom dvadsaťdeväť dní. V tomto prípade treba rozhodnutie   považovať   za   rýchle   a bezprieťahové,   pretože   rozhodnuté   bolo   už na neverejnom zasadnutí po ôsmich dňoch 9. januára 2004. Pritom 1. a 6. januára 2004 boli štátne sviatky. Túto dobu považuje ústavný súd tiež za primeranú a zodpovedajúcu vyššie citovaným zásadám. Je tomu tak aj preto, že 9. januára 2004 rozhodoval krajský súd nielen o tejto sťažnosti, ale aj o ďalších dvoch sťažnostiach sťažovateľa, ktoré smerovali jednak voči uzneseniu okresného súdu o námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, ako aj voči uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby na základe návrhu prokurátora.

V prípade rozhodovania krajského súdu to potvrdil aj sťažovateľ, ktorý vo svojom vyjadrení z 24. novembra 2004 uviedol:

„Vzhľadom na vyššie uvedené, skutočnosti uvedené vo Vyjadrení OS a vo Vyjadrení KS mám taktiež zato, že Krajský súd v Trenčíne svojím postupom v súvislosti s konaním o mojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   21. 11. 2003, sp. zn. 5 Tp   135/03   moje   právo   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru neporušil.“

Preto nebolo možné vyhovieť ani námietke pomalého rozhodovania pri rozhodovaní všeobecných súdov o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby (bod 3 výroku).

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa na podklade argumentov uvádzaných v návrhu krajskej prokuratúry, lebo ich považoval za relevantné.

Z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 59/02-1492 z 22. januára 2004 vyplýva, že   sťažovateľ   bol   prepustený   na   slobodu.   Podľa   názoru   krajskej   prokuratúry   boli v doterajšom priebehu vyšetrovania vypočutí už všetci svedkovia participujúci na trestnej činnosti a boli vykonané i ostatné vyšetrovacie úkony bezprostredne sa vzťahujúce na osobu sťažovateľa. Dňa 21. januára 2004 bol ako svedok vypočutý aj J. Š. Vzhľadom na tieto skutočnosti dosiaľ trvajúci dôvod kolúznej väzby už pominul.

K ostatným výrokom nálezu:

Sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi nebol   doručený   návrh   krajskej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   nevidel dôvod   na   zrušenie   uznesenia.   Porušenie   označeného   práva   sťažovateľa   v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu. Preto ani nemohlo byť   dôvodom   na   zrušenie   tohto   uznesenia.   Nebolo   teda   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľa na zrušenie uznesenia (bod 3 výroku).

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   spolu   v sume 410 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva   alebo slobody   nie je už možné napraviť.   To   znamená, že neprichádza   do   úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Napriek   vyššie   citovanej   zásade   v danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval za súladné   s princípom   spravodlivosti   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v prípade, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa, postupovali všeobecné súdy   v súlade s platným Trestným poriadkom (lege artis).

Sťažovateľ požadoval tiež úhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony a za 3 režijné paušály s 19 % zvýšením o daň z pridanej hodnoty v celkovej sume 122 044 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu po 4 534 Sk za 3 úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu   zastupovania,   za   spísanie   sťažnosti   a za   spísanie   stanoviska   k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu, ďalej režijný paušál 136 Sk za 3 vyššie uvedené úkony, ako aj 19 % daň z pridanej hodnoty. Po zaokrúhlení je náhrada odmeny za právne služby 16 680 Sk (bod 2 výroku). Túto sumu je povinný zaplatiť okresný súd (bod 2 výroku), pretože   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   prvoradou   povinnosťou   predovšetkým   okresného súdu bolo doručiť návrh krajskej prokuratúry sťažovateľovi ihneď po tom, ako mu tento návrh bol krajskou prokuratúrou predložený.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. januára 2005