znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 235/03-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003   predbežne prerokoval   sťažnosť   1. VESEC TRADE,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Prievidza, Lehotská cesta 2, 2. VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom Bojnice, Svätoplukova 684/13, 3. Ing. L. D., bytom B., 4. Ing. E. D., bytom B., 5. Ing. L. D., bytom P. a 6. Ing. M. D., bytom B., všetci zastúpení advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 6/03, za účasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trenčíne, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť VESEC TRADE, s. r. o., a VESEC GROUP, s. r. o.,   o d m i e t a.

2. Sťažnosť Ing. L. D., Ing. E. D., Ing. L. D. a Ing. M. D.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenými osobami.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2003 doručená sťažnosť 1. VESEC TRADE, s. r. o., so sídlom Prievidza, Lehotská cesta 2, 2.VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom Bojnice, Svätoplukova 684/13, 3. Ing. L. D., bytom B., 4. Ing. E. D., bytom B., 5. Ing. L. D., bytom P. a 6. Ing. M. D., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia   v   1.   až   6.   rade“),   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   ochranu vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cbs 6/03.

Sťažovatelia v 1. a 2. rade uviedli, že 23. decembra 2002 doručili Okresnému súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   podanie,   ktorým   sa   domáhali   určenia   platnosti a účinnosti zmluvy o prevode obchodného podielu z 10. októbra 2000. Okresný súd postúpil spis krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému a uvedená vec je na ňom vedená pod sp. zn. 7 Cbs 6/03.

Dňa 25. februára 2003 bola sťažovateľom v 1. a 2. rade doručená výzva krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený kolkovými známkami nalepenými na tejto výzve doručenej krajskému súdu 6. marca 2003.

Na základe ďalšej výzvy krajského súdu zo 7. marca 2003 mu sťažovatelia doručili doplnenie podania v 1. a 2. rade 25. marca 2003.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že: „Od 25. 3. 2003 ku dňu tohto podania, Krajský súd v Trenčíne v predmetnej právnej veci ďalej nekonal.

Nebolo vytýčené žiadne pojednávanie a ani žiadnym iným spôsobom miestne a vecne príslušný súd nepreukázal sťažovateľom – účastníkom konania, že v predmetnej veci sa koná. Namietame porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to právo mať vec prerokovať bez zbytočných prieťahov a za osobnej prítomnosti tak, aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Od   25.   3.   2003   vykazujeme   nečinnosť   prvostupňového   pojednávacieho   súdu   – Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho vo veci samej sa neuskutočnilo žiadne konanie, nie sme vyzvaní k žiadnym právnym úkonom a nemáme možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré v predmetnej právnej veci sa v dôsledku nečinnosti môžu vyskytnúť. Máme porušené právo priznané podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a to domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde, nakoľko toto právo nám je upierané tým, že Okresný súd v Prievidzi nekoná.

V podanej právnej veci pred prvostupňovým súdom sú splnené všetky podmienky konania podľa §-u 103 o. s. p. a napriek tomu súd nekoná.

V dôsledku nečinnosti súdu nám vzniká škoda, ktorá spočíva v tom, že bez prieťahov nie   je   vo   veci   rozhodnuté   tak,   aby   bola   predmetná   právna   vec   riadne   prejednaná, rozhodnutá a prípadne aby nám bolo umožnené využiť aj ďalšie právne inštitúty, ktoré nám súčasný právny poriadok umožňuje.

Sťažovatelia v 3/, 4/, 5/ a 6/ rade sú spoločníkmi v právnických osobách v 1. resp. 2.   rade   a je   im   zabraňované vykonávať   práva spoločníka v inej   obchodnej   spoločnosti, ktoré   sú   uvedené   v občianskom   zákonníku   a spoločenskej   zmluve   obchodnej   spoločnosti a zároveň im je bránené zveľaďovať svoj majetok – obchodný podiel a tým je znemožnená ochrana ich súkromného vlastníctva, ktorá je garantovaná Ústavou SR, článok 20, ods. 1 prvá a druhá veta.

Ako   sťažovatelia   naliehavosť   prejednania   predmetného   konania   a následne rozhodnutia preukazujeme tým, že sa jedná o ochranu majetku spoločnosti, ochranu jej záujmov   ako   spoločníka   v inej   obchodnej   spoločnosti   a škoda,   ktorá   je   nám   spôsobená nečinnosťou súdu sa prejavuje:

-   v strate   možnosti   záujmy   spoločníka   na   Valných   zhromaždenia   obchodnej spoločnosti presadzovať, hlasovať o nich.

Konkrétne dopady sú:

predaj obchodného podielu v spoločnosti tretej osobe, bez súhlasu vlastníka tohto podielu

zvýšenie základného imania obchodnej spoločnosti

zmena obchodného mena spoločnosti

zmena spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti.

- v poškodzovaní dobrého mena a obchodného mena obchodnej spoločnosti VESEC TRADE, s. r. o. a obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o.

-   v poškodení   dobrého   mena   registrovanej   ochrannej   známky   VESEC,   ktorá   je zapísaná na Úrade priemyselného vlastníctva SR pod číslom 183564

- v strate spoločenskej prestíže a osobnej vážnosti spoločníkov obchodnej spoločnosti VESEC TRADE, s. r. o. a obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o.

- v poškodení ich dobrého mena

-   vo   finančnej   strate   značného   rozsahu   v dôsledku   nezaplatenia   finančných prostriedkov za predaj obchodného podielu na účet obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o.“

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   v   1.   až   6.   rade   navrhujú,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní a prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Ústavné právo sťažovateľov na domáhanie sa ustanoveným postupom ochrany svojich   práv   a ochrany   svojho   súkromného   vlastníctva   na   Krajskom   súde   v Trenčíne v konaní pod spis. zn. 7 Cbs 6/03 a ústavné právo prejednať právnu vec pred Krajským súdom v Trenčíne v právnej veci spis. zn. 7 Cbs 6/03 bez zbytočných prieťahov je porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   konštatuje,   že   v právnej   veci   vedenej   pred   Krajským   súdom v Trenčíne pod spis. zn. 7 Cbs 6/03 Krajský súd v Trenčíne nekoná a nečinnosťou spôsobuje prieťahy v konaní a z tohto dôvodu patrí sťažovateľom primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR osobitne na ťarchu Krajského súdu v Trenčíne.“

Napokon   sa   sťažovatelia   domáhajú   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia každému v sume 50 000 Sk a požadujú, aby im bola priznaná aj úhrada trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach   §   20   ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Ústavný   súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Predmetom sťažnosti je o. i. porušenie základného práva sťažovateľov v 1. a 2. rade   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v označenom konaní.

Pokiaľ   ide   o doterajší   priebeh   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   7   Cbs   6/03   pred krajským súdom, ústavný súd 8. decembra 2003 na krajskom súde zistil, že krajský súd výzvou   z   21.   januára   2003   vyzval   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Na základe tejto výzvy bol súdny poplatok uhradený 6. marca 2003. V rámci obstarávania podkladov pre rozhodovanie vyzval krajský súd 17. marca 2003 na predloženie spoločenskej zmluvy z 22. augusta 1994 obsahujúcej sporné body 16.1. a 16.2. článku 16. Požadovaná spoločenská zmluva bola predložená súdu 25. marca 2003. Krajský súd ďalej vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe. Toto vyjadrenie bolo doručené krajskému súdu 9. apríla 2003.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 195/03).

Zohľadňujúc predmet konania, jeho právnu a faktickú zložitosť a doterajší postup súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval primerane k okolnostiam   danej   veci   a   medzi   jeho   postupom   a   možnosťou   porušenia   práva sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   niet   takého   vzťahu,   ktorý   by odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   v tejto   časti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní.

Uvedený záver bol dôvodom pre odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Zmyslom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 62/97, II. ÚS 123/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   by   k porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa tohto svojho práva a súd by odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup krajského súdu môže byť v príčinnej súvislosti so základným právom sťažovateľov v 1. a 2. rade na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Zo   zisteného   stavu   konania   je   zrejmé,   že   krajský   súd   neodmietol   vo   veci sťažovateľov v 1. a 2. rade konať. Začal sa ňou zaoberať a zadovážil si podklady potrebné pre rozhodovanie (aj keď doposiaľ nenariadil pojednávanie).

Tento postup krajského   súdu   vylučuje akúkoľvek súvislosť s možným porušením označeného základného práva.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je v súlade s judikatúrou ústavného súdu možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danej časti sťažnosti ide o takýto prípad, odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva, že o ochrane základného práva zaručeného týmto článkom ústavy rozhoduje krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 6/03, ktoré nie je právoplatne skončené. Neprichádza preto do   úvahy uvažovať o tom, že by postupom krajského súdu už došlo k porušeniu označeného článku ústavy. Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že sa nemôže zaoberať tvrdeným porušením tohto základného práva aj z toho dôvodu, že by v takom prípade musel ešte pred konečným rozhodnutím všeobecného súdu anticipovať, že nároky sťažovateľov v 1. a 2. rade uplatňované v namietanom konaní sú opodstatnené a že konanie skončí pre nich   s   priaznivým   výsledkom.   Takéto   prejudikovanie   výsledku   konania   pred   krajským súdom zo strany ústavného súdu však neprichádza do úvahy. Úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   ani usudzovať na možný výsledok napadnutého konania. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 114/03).

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

4. Sťažovatelia v 1. a 2. rade v záhlaví sťažnosti označili za porušovateľa ich práv nielen krajský   súd,   ale aj Slovenskú   republiku,   zastúpenú   ministerstvom   spravodlivosti. Neuviedli   žiadne   dôvody   ani nekonkretizovali,   akým   spôsobom,   rozhodnutím   alebo opatrením mal takto označený subjekt porušiť ich práva.

V danom   prípade   ústavný   súd   vyhodnotil   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú, keďže   Slovenská   republika,   zastúpená   ministerstvom   spravodlivosti,   nemohla   podľa opísaného skutkového stavu zasiahnuť do tých práv, ktorých porušenie namietali. Vo veci sťažovateľov v 1. a 2. rade rozhoduje konkrétny všeobecný súd, nie Slovenská republika, zastúpená ministerstvom spravodlivosti. Preto medzi konaním tohto subjektu, ktorý označili v sťažnosti ako žalovaného v 1. rade, a nimi namietaným porušením základných práv nie je podľa obsahu sťažnosti priama príčinná súvislosť, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

5.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   sťažovateľov   v   3.   až   6.   rade považovať za podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Sťažovatelia   v   3.   až   6.   rade   sa   pokladajú   za   aktívne   procesne   legitimovaných na   podanie   sťažnosti   s   poukazom   na   skutočnosť,   že „...sú   spoločníkmi   v právnických osobách   v 1.   resp.   2.   rade   a je   im   zabraňované   vykonávať   práva   spoločníka   v inej obchodnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v občianskom zákonníku a spoločenskej zmluve obchodnej spoločnosti a zároveň je im bránené zveľaďovať svoj majetok – obchodný podiel a tým im je znemožnená ochrana ich súkromného vlastníctva, ktorá je garantovaná Ústavou SR, článok 20, ods. 1prvá a druhá veta“.

Z ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti   majú   iba   tie   osoby,   ktorých   základné   právo   alebo   sloboda   boli   porušené. Pri svojom rozhodovaní vo vzťahu k sťažovateľom v 3. až 6. rade ústavný súd zobral do úvahy skutočnosť, že nie sú účastníkmi konania vedeného pod sp. zn. 7 Cbs 6/03 pred krajským   súdom,   v   ktorom   má   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   ich   práv. V okolnostiach prípadu sú účastníkmi tohto konania sťažovatelia v 1. a 2. rade v procesnom postavení žalobcov a YAZAKI DEBNAR SLOVAKIA, spol. s r. o., v procesnom postavení žalovaného. V dôsledku uvedeného nemôžu byť sťažovatelia v 3. až 6. rade ako osoby odlišné   od   účastníkov   napadnutého   súdneho   konania   dotknutí   na   svojom   práve na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   keďže   medzi   napadnutým   postupom krajského súdu a tvrdeným porušením ich základných práv nie je priamy príčinný vzťah.

Sťažnosti,   v ktorých   sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo   slobôd,   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   odmieta   ako   podané   zjavne neoprávnenými osobami (I. ÚS 43/98, III. ÚS 41/00, II. ÚS 113/02).

Ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup krajského súdu nemožno spájať ani s porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto odmietol ich sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Odmietnutím celej sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003