znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   H.,   zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001, za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 82/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý uhradiť J. H. trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Romana Cibulku, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2014 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca v 1. rade“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní vystupuje v procesnom postavení žalovaného v 1. rade, v ktorom sa V. V. (ďalej len „žalobca   v   1.   rade“),   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   6.   novembra   2001   domáha uvedenia   veci   do   pôvodného   stavu   a   vypratania   nehnuteľnosti.   Podaním   doručeným okresnému súdu 2. januára 2003 žalobca v 1. rade okrem iného okresnému súdu navrhol, aby uznesením pripustil vstup Mgr. M. S. a D. V. ako ďalších účastníkov konania na stranu žalobcu.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:„Okresný súd Trnava v predmetnej veci v roku 2002 uskutočnil jedno pojednávanie, ktoré bez prejednania veci odročil, v roku 2003 uskutočnil jedno pojednávanie (8. 1. 2003), v roku 2005   vykonal ohliadku   na mieste   samom   a jedno pojednávanie   (30.   11.   2005), v rokoch 2006 a 2007 bol prakticky nečinný, v roku 2008 uskutočnil jedno pojednávanie (dňa 22. 9. 2008) a dňa 20. 10. 2008 pribral do konania uznesením znalca. V roku 2009 uskutočnil súd pojednávanie dňa 19. 10. 2009 a na pojednávaní konanom dňa 18. 1. 2010 vo   veci   vyhlásil   rozsudok.   Po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   v   dôsledku   podaného odvolania   zo   strany   navrhovateľa,   uskutočnil   súd   v   roku   2011   dve   pojednávania, 10. 8. 2011 a 14. 9. 2011 a dňa 27. 9. 2011 pribral do konania ďalšieho znalca. V roku 2012 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 24. 9. a v roku 2013 dňa 21. 1. ďalšie pojednávanie. Dňa   6.   3.   2013   súd   pribral   do   konania   kontrolného   znalca   a   pojednávania   nariadené na 21. 10. 2013 a 27. 11. 2013 boli odročené bez toho, že by došlo k prejednaniu veci. Zatiaľ   posledné   pojednávanie   uskutočnil   súd   12.   2.   2014,   ktoré   odročil   na   neurčito za účelom určenia termínu ohliadky na mieste samom.“

Z   obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   doterajší   postup okresného súdu, podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po viac ako 12 rokoch neviedol k odstráneniu stavu jeho právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že „[v]iac ako 12 rokov trvajúci stav faktickej   a   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   v   dôsledku   takéhoto   postupu   okresného   súdu nachádzam, je pre mňa a celú moju rodinu veľmi stresujúci a v nemalej miere sa podpísal na zhoršení môjho zdravotného stavu“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. H... na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   J.   H...   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4   000,-   € (slovom štyritisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   jeho   právneho zastúpenia v celkovej výške 331,12 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Romana Cibulku č. ú... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   predbežne   prerokoval a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   234/2014-8 zo 16. apríla   2014 ju podľa   §   25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne prípisom z 24. apríla 2014 vyzval predsedníčku okresného súdu,   aby   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadrila   a   zároveň   oznámila,   či trvá   na   tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 337/2014 zo 16. mája 2014 doručenom   ústavnému   súdu   26.   mája   2014   okrem   podrobnej   rekapitulácie   priebehu napadnutého konania uviedla toto:

„Vo veci boli vypracované tri znalecké posudky, nakoľko bolo potrebné posudzovať odborné otázky, ktoré nemôže súd vyriešiť sám. Z uvedeného vyplýva, že ide o právne i skutkovo zložitú vec.

Vec   bola   pôvodne   pridelená   sudkyni   Mgr.   Božene   Michaláčkovej,   ktorá   v   čase pridelenia veci do jej senátu patrila k mimoriadne zaťaženým sudcom, keďže v tomto období patril Okresný súd Trnava k personálne nedostatočne obsadeným súdom. Po jej odchode na iný súd vec bola pridelená novému sudcovi JUDr. Borisovi Buľubášovi, ktorý taktiež odišiel z Okresného súdu Trnava na iný súd a vec bola pridelená sudcovi JUDr. Igorovi Malému dňa 25. 3. 2008, ktorý vo veci koná i v súčasnosti.

Odporcovia,   resp.   ich   právny   zástupca,   sa   viackrát   a   opakovane   nezúčastnili pojednávania (odporca v   1.   rade sa zo 16   pojednávaní   nezúčastnil   na   5-tich,   odporca v 2. rade sa nezúčastnil na 11-tich, a právny zástupca odporcov sa nezúčastnil na 4-roch vytýčených pojednávaniach), čím marili plynulosť súdneho konania.“

Dňa 28. mája 2014 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného súdu sp. zn. 1 SprV 337/2014 zo 16. mája 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 5. júna 2014 oznámil, že súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   a   k   vyjadreniu   okresného   súdu skonštatoval, že vo veci sťažovateľa je preukázané, že došlo k porušeniu označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože   po   oboznámení sa   s ich   argumentáciou   dospel   k   názoru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ústne pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právne východiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď sa bude   konať   nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu žalobcu, ktorým sa domáha uvedenia   veci   do   pôvodného   stavu   a   vypratania   nehnuteľnosti.   Ide   o vec,   ktorá   tvorí štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 24 C 82/2001 v zásade nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné vykonať výsluch svedkov a vykonať   časovo   náročné   znalecké   dokazovanie,   čo   bezpochyby   zvyšuje   stupeň skutkovej náročnosti   veci.   Táto   okolnosť   však   sama   osebe   nie   je   v   zásade spôsobilá ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   konania   (m. m.   IV. ÚS 41/07,   IV. ÚS 40/09, IV. ÚS 366/2011,   III. ÚS 329/2011,   rozsudok   ESĽP   Škodáková   proti   Českej   republike z 21. 12. 2004, rozsudok ESĽP Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. Ústavný súd podľa ďalšieho kritéria hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania. Vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so   zákonom   a   aj   v   primeranom   čase.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj   jeho   procesná   povinnosť   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Zo   správania   sťažovateľa   v   preskúmavanom   konaní   vyplýva,   že   sa nezúčastnil celkovo dvoch pojednávaní (8. január 2003 a 22. september 2008), na ktorých však bola vec meritórne prerokovaná za prítomnosti jeho právneho zástupcu. V tejto súvislosti je tiež potrebné   poznamenať,   že   pojednávanie   nariadené   na   11.   júl   2011   bolo   odročené   pre neprítomnosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   zistené skutočnosti   vyplývajúce   zo   správania   sťažovateľa   v   konaní   nie   sú   takej   povahy, aby významne   ovplyvnili   jeho   doterajšiu   dĺžku.   Sťažovateľovi   preto   nemožno   pričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   (ako   aj   neprimeraná   dĺžka   konania)   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   24   C   82/2001   zistil,   že   doterajší   priebeh napadnutého   konania   je   poznačený   obdobiami   dlhodobej   nečinnosti   okresného   súdu (napr. január 2003   až marec 2005; november   2005 až september 2008),   keď   nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Napadnuté   konanie   je   poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu. Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu č.   k.   24 C 82/2001-133   z   18.   januára   2010,   ktorý   bol   na   základe   odvolania   žalobcov v odvolacom konaní   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 11 Co 49/2010-196 z 30. novembra 2010 v merite veci čiastočne potvrdený a čiastočne zrušený pre závažné procesné pochybenie (nepreskúmateľnosť rozsudku) a potrebu doplniť dokazovanie, v rozsahu jeho zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Za   súčasť   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   aj   postup okresného   súdu   v   súvislosti   s   opakovaným   nariaďovaním   znaleckého   dokazovania (13. október 2008, 23. september 2011 a 5. marec 2013), ako aj nedostatočné využívanie všetkých dostupných prostriedkov zabezpečenia procesnej disciplíny účastníkov konania.

Ústavný súd v súvislosti s obranou okresného súdu, v rámci ktorej argumentuje tým, že prieťahy v napadnutom konaní vznikli aj v dôsledku enormnej zaťaženosti všetkých sudcov   okresného   súdu,   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej už viackrát uviedol (m. m. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia   (m.   m.   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   55/02, III. ÚS 399/2011, IV. ÚS 43/2013).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu [z hľadiska skutkovej, právnej a procesnej (viacinštančný priebeh napadnutého konania, vyšší počet účastníkov   konania)   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľa,   postupu   okresného   súdu poznamenaného   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ako   aj   opakovane   sa   vyskytujúcimi obdobiami jeho viacročnej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania a jeho doterajšiu dĺžku] dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlom k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a tiež sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené a vec   nebola   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne   skončená,   prikázal   mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   aj   vecnou   opodstatnenosťou   návrhu   sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim stavom jeho právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadňoval predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, celkovú dĺžku   konania   okresného   súdu   (takmer   12   rokov),   predmet   sporu   a   jeho   význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   4   000   €   sťažovateľovi za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. v sume ním požadovanej (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 482,94 €.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2013,   ktorá   bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €. Keďže právny zástupca bol do 1. apríla 2014 platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“] a relevantné úkony právnej služby boli urobené k 1. aprílu 2014, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods.   3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v znení neskorších   predpisov.   Celková   odmena   za   poskytnuté   právne   služby   predstavuje   sumu 340,90 €.   Za   tretí   úkon   právnej   služby   ústavný   súd   odmenu   (stanovisko   sťažovateľa k vyjadreniu   okresného   súdu)   nepriznal,   pretože   stanovisko   neobsahovalo   žiadne   nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014