znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2013-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-38/BOK-ZA-2011 z 24. marca 2011 a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 6/2011 zo 16. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2011 doručená sťažnosť K. M.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS: PPZ-38/BOK-ZA-2011 z 24. marca 2011 a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XIV Gv 6/2011 zo 16. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Krajského súdu v Krakove (ďalej len „poľský súd“) sp. zn. III Kop 153/2010 z 21. januára 2011 bol sťažovateľ vydaný príslušným   orgánom   Slovenskej   republiky   na   základe   európskeho   zatýkacieho   rozkazu vydaného Krajským súdom v Bratislave z 22. augusta 2006. Vydanie sa týkalo skutku, ktorý je predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 88/2008. Sťažovateľ po odovzdaní orgánom Slovenskej republiky vyhlásil pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu 29. apríla 2011, že sa nevzdáva uplatnenia zásady špeciality, podľa ktorej možno vydanú osobu stíhať iba za trestné činy, pre ktoré bolo povolené vydanie tejto osoby.

Uznesením   vyšetrovateľa   ÚBOK   z   24.   marca   2011   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie za trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   nebol   predmetom konania   vedeného   poľským   súdom   o   vykonanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodla   prokurátorka   generálnej prokuratúry uznesením zo 16. mája 2011 tak, že ju zamietla.

Sťažovateľ namieta, že týmto postupom a následne vykonanými úkonmi v trestnom konaní došlo k porušeniu zásady špeciality, ktorej uplatnenia sa nevzdal. Podľa názoru sťažovateľa „V zmysle platného právneho režimu, ktorý rešpektuje aj Slovenská republika, je žiaduce, aby žiadosť o udelenie dodatočného súhlasu bola podaná ohľadom ďalšieho trestného stíhania pred tým, než trestné stíhanie začne, pretože v zmysle § 31 ods. 1 zákona o   EZR,   osoba,   ktorá   bola   vydaná   z   iného   členského   štátu   na   základe   európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval.... Ak teda chceli orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky rozširovať proti mne trestné stíhanie za ďalšie skutky, mali požiadať o dodatočný súhlas cez príslušný súd, ktorý vydal na mňa, sťažovateľa, európsky zatýkací rozkaz a podľa vyššie uvedeného s ohľadom na zásadu špeciality až potom konať.“.

Z tohto dôvodu sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   návrh   na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Generálny prokurátor mu prípisom č. k. XV/2 Pz 89/11-7 z 11. augusta 2011 doručeným jeho právnemu zástupcovi 15. augusta 2011 oznámil, že nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo navrhovaný postup. Sťažovateľ zastáva názor, že tým vyčerpal dostupné prostriedky, ktorými sa mohol domáhať nápravy namietaného porušenia svojich označených práv.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom: „1/   Uznesením   Prezídia   Policajného   zboru   SR,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite a Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava bol porušený článok 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Prezídia Policajného zboru SR, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ, Oddelenie vyšetrovania zo dňa 24. 3. 2011, ČVS:PPZ-38/BOK-ZA-2011,   ako   aj   Uznesenie   Generálnej   prokuratúry   SR   Bratislava, pracovisko Krajská prokuratúra Prešov zo dňa 16. 5. 2011 XIV Gv 6/2011.

3/ Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť K. M. trovy konania v sume 261,82 € (dvestošesťdesiatjeden EUR 82/100) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že trestné stíhanie vedené proti nemu na základe uznesenia vyšetrovateľa ÚBOK z 24. marca 2011 nie je vykonávané postupom v súlade so zákonom, pretože mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin, pre ktorý nebol vydaný   poľským   súdom,   a ešte   pred   tým,   ako   bolo   požiadané o   udelenie   dodatočného súhlasu s trestným stíhaním za tento ďalší trestný čin.

Sťažovateľ   sa   z   uvedeného   dôvodu   domáhal   zrušenia   právoplatného   uznesenia vyšetrovateľa a uznesenia prokurátorky generálnej prokuratúry aj podaním návrhu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Generálny prokurátor jeho návrhu nevyhovel, o čom ho upovedomil prípisom č. k. XV/2 Pz 89/11-7 z 11. augusta 2011, v ktorom podrobne uviedol dôvody,   na   základe   ktorých   dospel   k   uvedenému   záveru,   pričom   ako   rozhodujúcu skutočnosť   uviedol,   že   podľa   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v   znení neskorších predpisov, ako aj zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (v znení platnom v relevantnom čase, pozn.), možno z cudziny vyžiadať len obvineného, t. j. osobu, ktorej bolo pred jej vyžiadaním vznesené obvinenie, čo analogicky platí aj pri žiadosti   o   dodatočný   súhlas   na   trestné   stíhanie   za   ďalší   trestný   čin.   Poukázal   tiež   na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 204/2011 z 3. mája 2011 (týkajúce sa iného sťažovateľa   zastúpeného   tým   istým   právnym   zástupcom),   podľa   ktorého   nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa nachádzajúceho sa v porovnateľnej situácii, keď úkony, ktoré boli vykonané po vznesení obvinenia pred udelením dodatočného súhlasu, boli v trestnom konaní zopakované po udelení dodatočného súhlasu.

Ústavný súd v súčasnom štádiu trestného konania nemá dôvod meniť svoj právny názor   vyjadrený   v   označenom   rozhodnutí.   Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry ústavný súd poukazuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04), a preto v zásade nemá právomoc zasahovať do rozhodovacej   právomoci   orgánov   verejnej   moci   v   štádiu   pred   právoplatným skončením konania. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

V   zásade   jedinou   výnimkou   z   už   uvedeného   pravidla,   podľa   ktorého   nemožno sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia orgánov činných v trestnom konaní   a   v   predmetnej   trestnej   veci   konajúcich   súdov   pred   právoplatným   skončením trestného konania, sú rozhodnutia súdov vo väzobných veciach (IV. ÚS 330/2012).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v súlade so svojou judikatúrou v obdobných   veciach   (napr.   I.   ÚS   286/09,   I.   ÚS   21/2010)   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013