znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K., R., A. K., R., a A. F., R., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 4/2010 z 28. februára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Š.   S.,   Ing.   K.   K.,   A.   K.   a A.   F. o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011 faxom a 11. mája 2011 poštou doručená sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K., R., A. K., R., a A. F., R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 4/2010 z 28. februára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:«I. Sťažovatelia v 1. až 4. rade mali v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 6 Co/26/2008 a predtým v konaní pred prvostupňovým súdom, Okresným súdom Rožňava sp. zn. 9C 75/2006. postavenie žalovaných v 2., 4., 5. a 6. rade.

Žalobca sa podanou žalobou v konaní pred prvostupňovým súdom domáhal určenia neplatnosti článkov V. zmlúv o prevode vlastníctva bytov uzavretých dňa 23. 2. 2002 medzi predávajúcim žalovaným v prvom rade a žalovanými v 2. - 6. rade (teda aj sťažovateľmi v 1. až 4. rade), ktorých vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 231/06, V 230/06 a V 233/06 a určenia, že vecné bremeno - právo užívania parciel 5047/1, 5047/2, 5047/3, 5039/6, 5039/7,   5039/8,   5039/9,   5039/10,   5047/17,   5047/18,   5047/19, 5047/20, vedených na LV č. 565 k. ú. R., nevzniklo.

V čl. V. jednotlivých kúpnych zmlúv je účastníkmi uvedené, že v súlade s ustanovením § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká k pozemkom k parcele č. 5047/1, 5047/2, 5047/3,   a   k   priľahlým   pozemkom   k   parcelám   č.   5047/17,   5047/18,   5047/19,   5047/20, 5039/6, 5039/7, 5039/8, 5039/9, 5039/10, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností obce R., k. ú. R. na LV č. 565 právo užívania týchto parciel zodpovedajúce vecnému bremenu. Vecné bremeno k uvedeným pozemkom bolo zapísané Správou katastra v R.

Výlučným vlastníkom uvedených pozemkov je žalobca. Žalobca v konaní tvrdil, že nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom   zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   sú   v   skutočnosti rodinné domy v radovej zástavbe, a teda nie sú to bytové jednotky v obytnom dome, čo znamená, že nie je možný postup podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., nadväzujúc na ktoré bolo k nim zapísané vecné bremeno svedčiace sťažovateľom.

Sťažovatelia nesúhlasili so žalobou a navrhovali ju zamietnuť. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9C 75/2006-203 zo dňa 12. 11. 2007 vyhovel žalobe žalobcu.

Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku podali odvolanie zo dňa 27. 12. 2007. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 Co/26/2008 zo dňa 19. 5. 2009 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovatelia podali proti uvedenému rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok

-podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania.

Na základe opakovaného podnetu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, v ktorom navrhol rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4M Cdo 4/2010 zo dňa 28. 02. 2011 rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie zamieta a žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky bol právnej zástupkyni sťažovateľov doručený dňa 28. 03. 2011.

II. Sťažovatelia namietajú, že rozsudkom odporcu sp. zn. 4M Cdo 4/2010 zo dňa 28. 02. 2011 bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru   a   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   konať   zákonom predpísaným   spôsobom   pred   súdom,   ktorému   zodpovedá   povinnosť   súdu   nekonať   inak v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon....

III.   Odporca   svojím   rozhodnutím   porušil   práva   sťažovateľov   uvádzané   v   bode II. tejto sťažnosti.

V predmetnej veci bolo odborom výstavby Mestského národného výboru v R. dňa 28. 12.   1972   pod   č.   4028/72   vydané   rozhodnutie,   ktorým   tento   orgán   udelil   Okresnému výstavbovému bytovému družstvu R. - stavebníkovi predmetného domu povolenie používať budovu 4 bytové jednotky Štátneho majetku obci. Predmetné rozhodnutie sa odvoláva na rozhodnutie o prípustnosti stavby vydané odborom výstavby MsNV v R. pod s. č. Vyst. 1424/70.

Je   teda   nesporné,   že   rozhodnutím   o   udelení   povolenia   na   užívanie   budovy (kolaudačným rozhodnutím) bola daná do užívania jedna stavba, ktorá obsahovala 4 bytové jednotky Štátneho majetku R.

Existencia jediného rozhodnutia, ktoré rozhodlo o užívaní celej budovy ako jednej stavby vylučuje možnosť, že by predmetným rozhodnutím boli dané do užívania 4 rodinné domy, keďže by išlo o 4 samostatné budovy - stavby, na čo predmetné rozhodnutie nedáva žiadny základ.

V predmetnom rozhodnutí je zároveň uvedené, že novostavba „obdrží popisné číslo“ od MsNV. Aj z tejto časti rozhodnutia vyplýva, že išlo o jednu novostavbu, ktorej malo byť a ako je to nesporné z vykonaného dokazovania, aj bolo pridelené jedno súpisné číslo. V konaní bolo rovnako nesporné a preto nebolo predmetom dokazovania, že nedošlo k zmene tohto rozhodnutia, teda budova je naďalej stavbou so 4 bytovými jednotkami, teda bytovým domom.

Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. - stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania   stavby,   ktoré   spočívajú   v   zmene   spôsobu   užívania   stavby,   jej   prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť   život   a   zdravie   ľudí   alebo   životné   prostredie,   vyžadujú   rozhodnutie   stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia - zmenu v užívaní stavby, ktorá je spojená   so   zmenou   stavby,   prerokuje   stavebný   úrad   pri   stavebnom   konaní   a   po   jej dokončení   vykoná   kolaudáciu   zmeny   stavby.   Zmenu   v   užívaní   stavby,   ktorá   je   spojená so zmenou stavby spočívajúcou v stavebných úpravách, ktorými sa podstatne nemení vzhľad stavby a nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, môže prerokovať stavebný úrad v spojenom konaní o zmene v užívaní stavby podľa odseku 1.

Odporca,   rovnako   ako   súdy   nižších   stupňov   sa   odchýlili   od   rozhodnutia,   ktoré v predmetnej veci vydal orgán, v ktorého pôsobnosti bolo vydať kolaudačné rozhodnutie. Sťažovatelia   podotýkajú,   že   kolaudačné   rozhodnutie   sa   odvoláva   na   rozhodnutie o prípustnosti   stavby   (stavebné   povolenie).   Niet   sporu   o   tom,   že   orgánu   vydávajúcemu kolaudačné   rozhodnutie   bolo   známe   stavebné   povolenie,   ktoré   bolo   vydané   na   základe podkladov potrebných na jeho vydanie, súčasťou ktorých bola aj nepochybne projektová dokumentácia.

Predmetné   konanie   nepatrí   pod   správne   súdnictvo,   kedy   správnemu   súdu   patrí kasačná   súdna   kontrola,   v rámci ktorej   preskúmava zákonnosť   napadnutého správneho rozhodnutia a postupu, pričom však nenahrádza činnosť správnych orgánov, pretože to by znamenalo narušenie deľby moci na výkonnú a súdnu.

So zreteľom na citované zákonné ustanovenie § 135 ods. 2 O. s. p. je zrejmé, že je v právomoci súdov posudzovať určité otázky v konaní, ktoré súdy posudzujú ako otázky prejudiciálne. Táto právomoc však súdu patrí len dovtedy, pokiaľ orgán inak oprávnený o tejto otázke rozhodnúť nevydal rozhodnutie.

Je nepochybné, že o charaktere stavby bolo rozhodnuté príslušným orgánom a toto rozhodnutie,   nebolo   nikdy   príslušným   orgánom   zmenené.   Bolo   preto   povinnosťou odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu vychádzať z tohto rozhodnutia. Nie je možné mimo právneho konania zmeniť charakter stavby.

V   konaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   123/2003,   sa v odôvodnení rozsudku okrem iného konštatuje :

„Predmetné   rozhodnutie,   ktoré   je   treba   charakterizovať   ako   správny   akt,   bolo vydané   orgánom   na   to   oprávneným   v   medziach   jeho   právomoci,   je   právoplatné a vykonateľné a považuje sa preto za právne perfektné a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť, ktorá nemôže byť. v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom. Aj u predmetného rozhodnutia   platí,   že   sa   prezumuje   jeho   správnosť,   pokiaľ   sa   nepreukáže,   že   bolo vymedzeným   postupom   opravené   alebo   zrušené.“   V   uvedenom   konaní   išlo   rovnako o správny akt.

S   rozhodnutiami   vydanými   v   správnom   konaní   sa   podobne   ako   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   vysporiadava   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   aj   Ústavný   súd Slovenskej republiky....

Odporca, Najvyšší súd Slovenskej republiky, síce tvrdí, že, súdy sa neodchýlili od kolaudačného rozhodnutia, pretože posúdili charakter a účel miestností charakterizovaných v   kolaudačnom   rozhodnutí   ako   štyri   bytové   jednotky,   rovnako   ako   miestnosti   slúžiace na bývanie,   strana   7   šiesty   odsek   citovaného   rozsudku   NS   SR.   Odporca   však   celkom zreteľne   posúva   otázku   záväznosti   rozhodnutia   správnych   orgánov   v   tomto   prípade kolaudačného rozhodnutia do roviny, ktorá umožňuje podoprieť rozhodnutia prvších súdov. Je totiž nesporné, že predmetom kolaudačného rozhodnutia neboli byty, ale stavba - budova so štyrmi bytovými jednotkami.

Rozhodnutím   o   povolení   užívať   stavbu   sa   povoľovala   užívať   stavba,   ktorá   bola charakterizovaná tým, že sa v nej nachádzali štyri bytové jednotky. Kolaudačné rozhodnutie neobsahuje žiaden údaj, ani iný signál, že by sa malo vzťahovať na viac ako jednu budovu, pokiaľ odporca tvrdí, že z kolaudačného rozhodnutia totiž nevyplýva, či nehnuteľnosť je rodinným   domom,   respektíve   rodinným   domčekom   alebo   bytovým   domom   so   štyrmi bytovými jednotkami potom dochádza k záveru, ktorý je celkom zjavne v zreteľnom rozpore so skutočným obsahom tejto listiny - kolaudačného rozhodnutia.

Predmetom sporu pred súdmi nižších stupňov totiž nebolo to, či ide o rodinný dom so štyrmi bytovými jednotkami, alebo bytový dom so štyrmi bytovými jednotkami, ale to, či ide o jednu budovu - bytový dom alebo štyri budovy - stavby, štyri rodinné domy. Ani súdy nižších stupňov, ani odporca nezaložili svoje rozhodnutia na závere, že by budova v ktorej sa nachádzajú byty sťažovateľov bola jedným rodinným domom a z tohto dôvodu sa na ňu nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov.   Závery súdov nižších stupňov aj   odporcu,   ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí totiž spočívali v tom, že predmetná nehnuteľnosť nie je jednou stavbou, ale štyrmi stavbami, takýto záver však kolaudačné rozhodnutie neumožňuje, keďže   toto   rozhodnutie   povolilo   užívať   jednu   budovu.   Ak   odporca   tvrdí,   že   predmetom skúmania   pred   súdmi   nižších   stupňov   nebola   otázka,   ktorá   bola   už   vyriešená   na   to príslušným   orgánom,   samotný   obsah   odôvodnenia   rozsudku   odporcu,   toto   tvrdenie vyvracia. Na niekoľkých stranách totiž odporca vyjadruje svoje stanovisko ku charakteru stavby, pričom uvádza rôzne argumenty pre ktoré nejde o jednu stavbu - bytový dom, ale o štyri rodinné domy.

Takáto argumentácia je však v príkrom rozpore s už citovaným ustanovením § 134 a 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Na tomto mieste sa sťažovatelia nepovažujú za účelné, ani potrebné zapojiť do polemiky ohľadom charakteru predmetnej nehnuteľnosti. Samotný   fakt,   že   odporca   vo   svojom   rozhodnutí   o   charaktere   tejto   stavby   rozsiahlo argumentuje, nepotvrdzuje jeho účelové tvrdenie už citované, podľa ktorého súdy nižších stupňov, a ani on sám, sa neodchýlili od kolaudačného rozhodnutia, ktorým bolo povolené užívanie stavby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na ustanovenie § 243i ods. 2 v spojení s ustanovením § 243b ods. 2 neposkytol nám sťažovateľom ochranu nášho práva tak ako nám to zaručuje článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa   názoru   sťažovateľov   tak   nižších   stupňov,   ako   aj   odporca   boli   povinní vychádzať   z   označeného   rozhodnutia   v   zmysle   ustanovenia   §   135   ods.   2   O.   s.   p.,   bez možnosti vytvoriť si vlastný právny názor o tom vo forme predbežnej otázky.

V   tomto   konaní   neboli   súdy   nižších   stupňov   ako   ani   odporca   oprávnení   zmeniť svojvoľne   a   na   základe   svojho   uváženia   charakter   stavby,   o   charaktere   ktorej   existuje rozhodnutie, ktoré nebolo v správnom konaní zmenené.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo konať zákonom predpísaným spôsobom pred súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4M Cdo 4/2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 4/2010 zo dňa 28. 02. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.).

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným rozhodnutím   tohto   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer,   resp.   ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov v čase činnosti alebo v rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (III.   ÚS   180/02,   IV.   ÚS   1/02).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy   a   v   konečnom   dôsledku   môžu   v   súdnych   konaniach   spôsobiť   porušenie   práva na spravodlivý proces.

V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon.   Ústavný   súd   sa   vo   svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k   zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   čo v konaní   o   súlade   právnych   predpisov   vyjadril   týmto   právnym   názorom:   „Keď   právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   a   druhý   výklad je s   nimi   v   nesúlade,   nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   „vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“   (II.   ÚS   148/06, m. m. tiež napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z   ústavy,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 4/2010 z 28. februára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   predovšetkým   konštatuje,   že argumentácia uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenia zásahov do označených práv sťažovateľov v prevažnej miere nesmerujú voči rozsudku najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu ich práv, ale smerujú (s výnimkou námietky proti nenariadeniu pojednávania dovolacím súdom) voči namietaným pochybeniam, ku ktorým malo dôjsť podľa   názoru sťažovateľov v konaní pred krajským súdom, resp. okresným súdom, ktoré najvyšší súd „nenapravil“. Z tohto dôvodu sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv označeným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou, ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo z dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť vo veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti,   sťažovatelia   nesúhlasia   s   právnym   názorom najvyššieho súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa   bráni proti   ich   uplatneniu, prípadne   štádia   civilného procesu   (IV.   ÚS   252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

Najvyšší   súd   k mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:«Na základe opakovaného podnetu žalovaných 2/, 4/ až 6/ napadol uvedené rozsudky generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) mimoriadnym dovolaním, v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku   a   existencie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   v   spojení   s   nesprávnym právnym   posúdením   platnosti   zmlúv   o   prevode   vlastníctva   bytov   na   žalovaného   1/ na žalovaných 2/ až 6/, čím je daný dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. Vytkol obom súdom,   že   svoje   dokazovanie   zamerali   na   riešenie   otázky   charakteru   dotknutých nehnuteľností napriek tomu,   že o tejto otázke je od roku 1972 právoplatne rozhodnuté príslušným stavebným úradom, z rozhodnutia ktorého vyplýva, že dotknutá nehnuteľnosť nie je rodinným domom,   ale bytovým domom so 4 bytovými jednotkami a preto v súdnom konaní   nemohlo   dôjsť   k   zmene   charakteru   stavby.   Za   základné   pochybenie   považoval nesprávne právne posúdenie veci z pohľadu ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., z ktorého vyplýva iba jedna podmienka pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu   priamo   zo   zákona   a to,   že   vlastník   domu   nie   je   vlastníkom   pozemku   a táto podmienka splnená bola....

Najvyšší   súd Slovenskej   republiky ako súd   dovolací rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní...   bez   nariadenia   pojednávania   preskúmal   napadnuté   rozsudky   súdov   nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že tento opravný prostriedok nie je dôvodný....

Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom   mimoriadneho   dovolania,   ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom   na   uvedenú   zákonnú   povinnosť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takým to vadám. Vady uvedené v § 237 O. s. p., ani   tzv.   iné   vady   neboli   generálnym   prokurátorom   tvrdené   a   ich   existencia   v   konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie okresného súdu a rozhodnutie krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1   písm.   c/   O.   s.   p.)   v   otázke   charakteru   stavby   a   vzniku   práva   zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.   Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Predmetom konania bolo žalobcom uplatnené určenie neplatnosti V. článku zmlúv a určenie,   že k pozemkom nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona (§ 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.).

Podstatným   v   preskúmavanej   veci   (ako   súdy   správne   zamerali   dokazovanie)   pre posúdenie platností V. článku zmlúv a posúdenie, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo, bolo posúdenie, či bytové jednotky, ktoré boli predmetom prevodu, sa nachádzajú v rodinnom alebo bytovom dome, a teda, či sa ich prevod riadi ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z..

Pokiaľ   generálny   prokurátor   vytýkal   súdom,   že   konanie   a   dokazovanie   zamerali nariešenie   otázky   charakteru   nehnuteľnosti,   hoci   o   tejto   otázke   bolo   právoplatne rozhodnuté príslušným správnym orgánom tak, že ide o bytový dom a v súdnom konaní potom už nemôže dôjsť k zmene charakteru stavby, dovolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 134 O. s. p., listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Podľa § 135 ods. 2 O. s. p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže   súd   posúdiť   sám.   Ak   však   bolo   o   takejto   otázke   vydané   príslušným   orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.

Podľa   §   43b   ods.   4   stavebného   zákona,   bytom   je   obytná   miestnosť   alebo   súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím,

- určený na trvalé bývanie.

Podľa § 43b ods. 5 stavebného zákona, obytnou miestnosťou je miestnosť, ktorá svojím stavebnotechnickým riešením a vybavením spĺňa podmienky na trvalé bývanie. Povoľovanie   a   prevádzkovanie   stavieb   každého   druhu   i   užívanie   stavieb   v   čase vydania stavebného povolenia i kolaudačného rozhodnutia upravoval zákon č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku. Podľa § 5 tohto zákona, dokončené stavby bolo možné užívať len na povolené účely. Aj podľa § 82 ods. 1 stavebného zákona, kolaudačným rozhodnutím sa povoľuje užívanie stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania. stavby. Podľa § 85 ods. 1 prvej vety stavebného zákona, stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení.»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora založil na týchto dôvodoch:

«Z   obsahu   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   dokazovanie   vykonané   súdmi   nižších stupňov   nebolo   zamerané   na   riešenie   otázky   charakteru   stavby,   ktorej   charakter   (účel užívania, na ktorý mala a mohla slúžiť - budova určená na bývanie) bol daný kolaudačným rozhodnutím v roku 1972, od ktorého rozhodnutia sa v tomto smere neodchýlili, ale sa správne zamerali na riešenie otázky, či ide o rodinný alebo bytový dom, na účely zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom podľa zákona č. 182/1993 Z. z., je treba vychádzať zo stavebných predpisov. Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva,   že   príslušný   orgán   udelil   povolenie   používať   budovu   -   štyri   bytové   jednotky Štátneho   majetku   R.   Bolo   tak   preukázané,   že   ide   o   byty,   súbory   miestností   určené   na bývanie, ktoré môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Charakter (účel užívania)   týchto   miestností   ako   bytových   bol   tak   daný   kolaudačným   rozhodnutím,   od ktorého rozhodnutia sa súdy neodchýlili a v súlade s § 134 a § 135 ods. 2 O. s. p. správne z kolaudačného rozhodnutia ako verejnej listiny vychádzali.   Táto námietka generálneho prokurátora tak nebola dôvodná.

Nemožno   prisvedčiť   ani   námietke   generálneho   prokurátora,   že   z   kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že sa jedná o bytový dom so 4 bytovými jednotkami. Z kolaudačného rozhodnutia totiž vôbec nevyplýva, či nehnuteľnosť je rodinným domom, resp. rodinným domčekom, alebo bytovým domom so 4 bytovými jednotkami.   Bolo preto úlohou súdov v konaní posúdiť na účely zákona č. 182/1993 Z. z., či ide o bytové jednotky v bytovom dome alebo v rodinnom dome, keďže v čase vydania stavebného povolenia (rok 1970) i vydania kolaudačného rozhodnutia (rok 1972) tento zákon neplatil.

V ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (toto ustanovenie i nasledujúce v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv), je upravený spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku. Podľa § 1 ods. 2 tento zákon sa nevzťahuje na byty osobitného   určenia,   byty   v   domoch   určených   podľa   schváleného   územného   plánu   na asanáciu a na predaj bytov v rodinných domoch. Z citovaného ustanovenia § 1 vyplýva, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa nevzťahuje na všetky byty, bez ohľadu na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie.

Byt, bytový dom, nebytové priestory, spoločné časti a zariadenia domu definoval zákon č. 182/1993 Z. z. na svoje účely v § 2. Podľa týchto ustanovení bytom je miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky (§ 2 ods. 1). Bytovým domom je dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve   alebo   spoluvlastníctve   jednotlivých   vlastníkov   a   spoločné   časti   domu a spoločné   zariadenia   tohto   domu   sú   súčasne   v   podielovom   spoluvlastníctve   vlastníkov bytov a nebytových priestorov (§ 2 ods. 2). Nebytovým priestorom je miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým   priestorom   nie   je   príslušenstvo   bytu,   ani   spoločné   časti   domu   a   spoločné zariadenia   domu   (§   2   ods.   3).   Spoločnými   časťami   domu   sa   rozumejú   časti   domu nevyhnutné na jeho podstatu a bezpečnosť a sú určené na spoločné užívanie, najmä základy domu,   strechy,   chodby,   obvodové   múry,   priečelia,   vchody,   schodištia,   spoločné   terasy, podkrovia, povaly, vodorovné nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné konštrukcie (§ 2 ods. 4). Spoločnými zariadeniami domu sú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu, a to aj v prípade, ak sú umiestnené mimo domu. Takýmito zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolne vrátane technologického zariadenia,.sušiarne,   kočikárne,   spoločné   televízne   antény,   bleskozvody,   komíny,   vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky (§ 2 ods. 5).

Vymedzenie pojmu bytu v súlade s citovanými ustanoveniami predpokladá, ako už bolo vyššie uvedené, právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom, že miestnosť alebo súbor   miestností   sú   trvalo   určené   na   bývanie   ako   samostatné   bytové   jednotky. Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha režimu zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, je teda kolaudačný stav. Avšak podmienkou, aby išlo o bytový dom bolo nielen to, aby byty boli vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov, ale zároveň aby spoločné časti a spoločné zariadenia domu boli súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Navyše z § 1 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na predaj bytov v rodinných domoch.»

Vo svojom rozsudku najvyšší súd vychádzal z týchto skutkových zistení:„V preskúmavanom prípade každá bytová jednotka má svoj vlastný vstup. Po vchode cez   vchodové   dvere   sa   nachádza   v   bytovej   jednotke   chodba,   kotolňa,   garáž   a   špajza. V bytovej jednotke je možné sa cez schodište dostať na horné podlažie, kde sú tri izby, kúpeľňa a kuchyňa. Bytové jednotky nemajú spoločné priestory ani spoločné miestnosti. Každý byt je samostatne napojený na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu cez samostatné prípojky a meracie zariadenia. Zo znaleckých posudkov taktiež vyplýva, že ide o bytové jednotky v rodinnom dome: 1/ znaleckým posudkom Ing. T. bol vyslovený záver, že ide o štyri rodinné domy radové so samostatným vstupom z verejnej komunikácie, ktoré majú dve nadzemné podlažia, každý dom má jeden byt a nespĺňajú kritéria pre bytový dom, 2/   znaleckým   posudkom   Žilinskej   univerzity,   doplneným   ústne   výpoveďou   znalca zastupujúceho ústav bol vyslovený záver, že zo stavebno-technického hľadiska nehnuteľnosť je   budova   so   štyrmi   bytovými   jednotkami,   3/   znaleckým   posudkom   na   zistenie   hodnoty nehnuteľnosti Ing. D. bol vyslovený záver, že ide o byty v štvorbytovej radovej zástavbe, prevádzkovo a konštrukčne samostatné, ktoré majú dvojitú delenú stenu, plochú strechu oddelenú atikovým murivom, nemajú spoločné žiadne časti, zariadenia ani príslušenstvo, nachádzajú sa vedľa seba so samostatnými vstupmi, sú napojené cez samostatné merania na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu. Z obhliadky a znaleckých posudkov tak   jednoznačne   vyplýva (aj   keď   nie   sú   totožné,   pozn.),   že   každá   bytová   jednotka   je samostatná, že chýba základná charakteristická vlastnosť pre bytový dom - a to spoločné časti a spoločné zariadenia. Každý dom má svoju strechu oddelenú atikovým murivom i obvodové múry, pričom v mieste, kde sú bytové jednotky, spojené sú oddelené dvojitou stenou. Bytové jednotky nemajú spoločné vchody (každá má samostatný vchod), nemajú spoločné schodištia, terasy, podkrovie, povaly a pod.; nemajú spoločné žiadne zariadenia - výťahy,   práčovne,   kotolne,   sušiarne,   kočikárne,   komíny,   vodovodné,   teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky a pod.“

K obsahu zmlúv o prevode vlastníctva k častiam, podľa ktorých sa vlastníci sporných bytových jednotiek stávajú aj spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení domu, najvyšší súd uviedol:

„Hoci   v   zmluvách   je   uvedené,   že   vlastníci   bytov   sa   stávajú   aj   spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení domu v ¼ táto časť zmlúv sa nezakladá na reálnom faktickom stave. Vlastníci bytov nemohli nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na niečom neexistujúcom a ani nemohli nadobudnúť podiel vo výške ¼, keď jednu zo štyroch bytových jednotiek vlastník predal ešte v roku 2000 ako rodinný dom a ktorá nehnuteľnosť je aj zapísaná v katastri   nehnuteľnosti   ako   rodinný   dom   bez   akéhokoľvek   spoluvlastníckeho   práva vlastníka tohto domu na spoločných častiach a zariadeniach. Po odpredaji tejto bytovej jednotky   ako   rodinného   domu   zostali   potom   tri   bytové   jednotky,   ktoré   boli   predmetom prevodu posudzovanými zmluvami.“

Najvyšší súd uzavrel, že «Je vylúčené, aby tá istá budova bola vedená ako bytový dom i ako rodinný dom. Vlastníci bytov sa nemohli stať spoluvlastníkmi neexistujúcich spoločných   častí   a   zariadení   a   už   vôbec   nie   v 1/4,   keď   išlo   o   prevod   troch   bytových jednotiek. V konaní ďalej nebolo preukázané, že by sa vlastníci bytových jednotiek správali ako   obyvatelia   bytového   domu.   Vo   všetkých   troch   zmluvách   je   uvedené,   že   vlastníci pristúpili k zmluve o výkone správy, ktorá zmluva však najskôr musí byť uzavretá medzi správcom bytového domu (ktorý podľa výpisu ani nespĺňal predpoklady na výkon tejto funkcie podľa § 8 zákona č. 182/1993 Z. z.) a minimálne jedným vlastníkom bytu. V konaní ďalej nebolo ani preukázané, že by vlastníci bytov platili príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv za účelom zhromažďovania príspevkov pre potreby financovania prevádzky spoločných   priestorov,   opráv   a   údržby,   spoločných   častí   a   zariadení,   ani   že   by   platili príspevky na energie, ktoré by potom správca pravidelne rozúčtovával. Práve naopak, bolo preukázané,   že   každá   bytová   jednotka   má   vlastnú   prípojku   (elektrickú,   kanalizačnú, vodovodnú) ako bytové jednotky v rodinných domoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje aj na ustanovenia stavebného zákona účinného v čase uzavretia zmlúv. Podľa § 43b ods. 2 tohto zákona, bytový dom je budova určená na bývanie pozostávajúca zo štyroch a z viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie. Rodinný dom podľa § 43b ods. 3 stavebného zákona   je   budova   určená   predovšetkým   na   rodinné   bývanie   so   samostatným   vstupom z verejnej komunikácie, ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie. Ostatné obytné budovy patria pod § 43b ods. 1 písm. c/ ako ostatné budovy na bývanie. V preskúmavanom prípade ani podľa stavebného zákona budova nespĺňa charakteristiku bytového domu, keď byty nemajú spoločný hlavný vstup z verejnej komunikácie. Naopak podľa stavebného zákona spĺňa charakteristiku rodinného domu ako budovy určenej na rodinné bývanie so samostatným vstupom z verejnej komunikácie.

Pri   výklade   pojmu   bytový   dom   nemožno   neprihliadnuť   aj   na   to,   že   zákonom č. 268/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2007, bol zmenený a doplnený zákon č. 182/1993 Z. z., okrem iného, aj v ustanovení § 2 ods. 2 tak, že definícia pojmu bytový dom bola spresnená a je ním... „budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné   časti   domu   a   spoločné   zariadenia   tohto   domu   sú   súčasne   v   podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.“

Na základe uvedeného nejde o bytový dom, ani dom spôsobilý na to, aby bol v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať znaky takéhoto domu.

Potrebné bolo potom uzavrieť, že oba súdy správne posúdili aj otázku vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemkom žalobcu, keď rozhodli, že uvedené právo podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. nevzniklo, pretože na predaj týchto budov sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje.».

Sťažovatelia odvodzovali porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie z tvrdeného nerešpektovania   § 135   ods.   2   druhej   vety   OSP konajúcimi   súdmi   (podľa   §   135   ods.   2   OSP   otázky,   o   ktorých   patrí   rozhodnúť   inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza).

V   posudzovanom   prípade   bolo   preto   potrebné   zamerať   sa   na   hodnotenie kolaudačného rozhodnutia z roku 1972 konajúcimi súdmi, pretože práve toto hodnotenie sťažovatelia považovali za prejav svojvôle všeobecných súdov spojený s porušením zákona (§ 135 ods. 2 OSP), čo by mohlo viesť k záveru o porušení ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu kolaudačného rozhodnutia, ktoré sťažovatelia priložili k svojej sťažnosti, vyplýva, že ním bolo v prospech Okresného výstavbového družstva R. udelené povolenie „používať budovu... 4. byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa názoru ústavného súdu z uvedenej formulácie nemožno jednoznačne vyvodiť, či stavba, ktorej užívanie bolo povolené podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 1972, je bytovým domom spĺňajúcim znaky bytového domu exaktne vymedzené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Ústavný súd tu poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľov, z ktorého vyplýva odlišný právny režim stavieb v roku 1972   v   porovnaní   s   právnou   úpravou   v   súčasnosti.   Navyše   predmetné   kolaudačné rozhodnutie „pracuje“ s termínom „budova“ bez toho, aby jednoznačne uviedlo, o aký druh stavby ide v kontexte v tom čase účinných právnych predpisov. Preto bolo aj podľa názoru ústavného súdu správne, ak Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný súd“) a Krajský súd v Košiciach dokazovanie zamerali na faktické zistenie charakteru spornej stavby bez toho, že by sa cítili viazané predmetným kolaudačným rozhodnutím práve v tejto otázke.

Skutkové   závery,   ku   ktorým   potom   konajúce   súdy   (predovšetkým   okresný   súd) dospeli, nepovažuje ústavný súd za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzali zo skutkových   okolností   plynúcich   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   doplnených   výsluchom znalca.   Výsledky,   ku   ktorým   potom   dospeli,   riadne   odôvodnili   poukazom   na   detailné stavebno-technické   charakteristiky   spornej   stavby   doplnené   i   o   skutočnosti   uvedené v súvisiacom   súdnom   spise,   z   ktorých   vyplýva   predaj   jednej   z   dotknutých   bytových jednotiek v roku 2000 ako rodinného domu, ale aj písomné vyjadrenie Okresného úradu v R. z roku 1999 o tom, že ide o rodinné domy v radovej zástavbe.

Preto, ak konajúce súdy po vyhodnotení uvedených dôkazov samostatne, ale aj v ich vzájomných súvislostiach dospeli k záveru, že predmetnú stavbu tvoria rodinné domy a že nejde o bytový dom podľa zákona o vlastníctve bytov, nemožno ich záver hodnotiť ako porušujúci   §   135   ods.   2   OSP,   keďže   na   aplikáciu   tohto   ustanovenia   v   posudzovanom prípade nedávalo kolaudačné rozhodnutie z roku 1972 potrebný základ.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia,   ale namietaný   rozsudok   bol   primeraným   spôsobom   odôvodnený   na   základe ústavne akceptovateľných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať.   Najvyšší   súd   na   argumentáciu sťažovateľov reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal   sa so   všetkými okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu   v zákone,   arbitrárnosť   a zjavnú neodôvodnenosť   jeho   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý vo veci nenariadil pojednávanie

Sťažovatelia ďalej namietajú, že im postupom najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa   §   243a   ods.   1   OSP   dovolací   súd   rozhodne   o   dovolaní   spravidla   bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   závisí   od rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   či   vo   veci   nariadi   pojednávanie.   Z   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   nenariadil   vo   veci pojednávanie, odvolávajúc sa na § 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 OSP, t. j. postupoval v   súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Takýto   postup dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   sťažovateľom   k   súdnej ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Ústavný   súd   preto   odmietol sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012