znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S...,   t.   č. vo   výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho:

- základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 súvisiacim   s vybavovaním   jeho   podania   zo   4.   januára   2011   v spojení   s podaním z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011,

- základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009,

-   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod   sp. zn.   4 T 75/2009   súvisiacim   s vybavovaním   jeho   podania   zo   4.   januára   2011 v spojení   s podaním   z 12.   januára   2011,   ako   aj   podaním   z 31.   januára   2011   a v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 462/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011 podaná sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním z 2. júna 2011, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“) súvisiacim   s vybavovaním   jeho   podania   zo   4.   januára   2011   v spojení   s podaním z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   súvisiacim s vybavovaním jeho podania zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 462/2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, „že v... trestnej veci vedenej proti mojej osobe na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 4 T 75/2009 som na verejnom zasadnutí konanom o obžalobe, prostredníctvom obhajcu vzniesol dotaz, či je zachované právo na zákonného sudcu. Dostal som kladnú odpoveď od predsedu senátu.

Dodatočne som však z viacerých prameňov získal informácie, a v poslednej dobe som si tieto informácie overil nahliadnutím do súdneho spisu, že dňa 27. 8. 2009 o 8.31 hod. pod č. 4 T 75/09 vec bola náhodným výberom pridelená sudcovi JUDr. B. Ten v ten istý deň požiadal o výnimku podľa § 16 tr. por. v nadväznosti na § 51 ods. 4 písm. c/ zák. č. 757/04 Z. z.   o   súdoch   a   časť   II   bod   6,   čl. 4   rozvrhu   práce   na   rok   2009   pre   Okresný   súd Košice I z dôvodu   vysokého   nápadu   pridelených   spisov.   Vec   bola   pridelená administratívnym rozhodnutím senátu sudcu JUDr. P.

Tvrdená okolnosť o v tom čase, vysokej zaťaženosti sudcu JUDr. B., na ktorej je založená zmena v osobe zákonného sudcu, teda aj senátu neobstojí lebo je nepravdivá a účelová. Podľa rozvrhu práce na rok 2009 pre Okresný súd Košice I zaťaženosť JUDr. B. v porovnaní s JUDr. P. bola rovnaká, resp. skôr nižšia.

Pri zmene osoby zákonného sudcu nebol urobený náhodný výber iného zákonného sudcu, ale k zmene došlo administratívnym rozhodnutím súdu. Preto som hneď na prvom možnom hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.   decembra 2010 vzniesol námietku pre odňatie práva na zákonného sudcu...

O   námietke   pre   odňatie   práva   na   zákonného   sudcu,   teda   aj   senátu,   rozhodol námietkou napadnutý senát až na konci uvedeného hlavného pojednávania tak, že vznesenú námietku   postúpi   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   rozhodnutie.   Zároveň   hlavné pojednávanie   odročil   na   deň   17.   2.   2011   o   8.30   hod.   Okresný   súd   tak   prejudikoval rozhodnutie krajského súdu, ktorému určil aj termín, do uplynutia ktorého má tento súd o námietke zamietnuť. Tento postup okresného súdu je ďalšou skutočnosťou vyvolávajúcou odôvodnené   podozrenie,   že   v   konaní   dochádza   k   porušovania   ústavného   práva obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Keďže   sťažovateľovej   námietke   porušenia   jeho   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi,   ktorá   bola okresným súdom   kvalifikovaná ako   námietka   zaujatosti predsedu senátu, nebolo vyhovené, podal sťažovateľ 20. decembra 2010 okresnému súdu „sťažnosť...   pre   odňatie   práva   na   zákonného   sudcu   v trestnom   konaní   vedenom na Okresnom   súde   Košice I pod   spisovou   značkou   4 T 75/2009“, ktorá   bola   prípisom predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 120/10 zo 7. januára 2011 s poukazom na § 62 ods. 1 zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) vyhodnotená ako nedôvodná.

Ešte predtým Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Tos 97/2010 z 29. decembra 2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného   súdu   o nevylúčení   predsedu   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania v trestnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uviedol,   že   písomným   podaním   zo   4.   januára adresovaným okresnému súdu „vlastnou rukou napísal dovolanie“, v ktorom uviedol, že trvá „na porušení práva na zákonného sudcu a zaujatosti senátu. Dovolanie som doplnil podaním   z 12. 1. 2011.   Okresný   súd   dovolanie   nepostúpil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, ale sám zamietol ako nie dôvodne pod sp. zn. Spr. 120/10 z 7. 1. 2011, tým mi odňal právo na prístup k spravodlivosti. Na doplňujúce podanie z 12. 1. 2011 som doposiaľ nedostal žiadnu odpoveď.“.

Dňa 31. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť obžalovaného J. S. pre nečinnosť súdu podľa § 55 Trestného poriadku“, ani táto však podľa jeho názoru „nebola vybavená zákonným spôsobom a nebola postúpená nadriadenému súdu. Vybavená bola založením do súdneho spisu“.

Po preštudovaní spisu podal sťažovateľ 3. marca 2011 predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   prieťahy,   v ktorej   poukázal   na   nečinnosť   okresného   súdu   okrem   iného aj v súvislosti   s predložením   jeho   dovolania   podaného   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn.   4 Tos 81/10   z 10.   novembra   2010   (ktorým   bolo   rozhodované   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu, ktoré   však   nie   je   predmetom   tejto   sťažnosti)   a tiež s vybavením   jeho   sťažnosti   na   prieťahy   z 31.   januára   2011.   Taktiež   uviedol,   že   jeho sťažnosť z 12. januára 2011 v spojení so sťažnosťou zo 4. januára 2011 „treba posudzovať ako dovolanie“ podané proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tos 97/10 z 29. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v jeho   trestnej   veci. Na predmetnú sťažnosť reagoval okresný súd prípisom sp. zn. Spr. 36/11 z 23. marca 2011, v   ktorom   okrem   iného   vo   vzťahu   k   podaniu   sťažovateľa   z 12.   januára   2011   uviedol: „... pokiaľ   ste   sťažnosťou...   namietali   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu   a námietky zaujatosti, o tomto už rozhodol Krajský súd v Košiciach a toto uznesenie Vám bolo riadne doručené...“

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bolo porušené tým, že v jeho trestnej veci došlo bez zákonného dôvodu k jej prideleniu inému sudcovi, než ktorému bola pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce, a to uplatnením výnimky podľa § 16 Trestného poriadku v spojení s § 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z. a časti II bodu 6 čl. 4 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2009, z dôvodu vysokého nápadu pridelených spisov zákonnému sudcovi, na základe administratívneho rozhodnutia predsedu okresného súdu.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené poukazuje na § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z.,   podľa   ktorého   zmenu   v   osobe   zákonného   sudcu   možno   vykonať   len   v   súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Zároveň sa odvoláva na § 51 zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý obsahuje upresnenie spôsobu prideľovania vecí v tom zmysle, že k nemu musí dôjsť náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tak,   aby   bola   vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.

Z uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje,   že   v jeho prípade „zmena   sudcu   predstavuje vadu konania spočívajúcu v okolnosti, že v mojej veci koná a rozhoduje sudca, resp. senát, ktorý nie je zákonným sudcom v zmysle... čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, zákona č. 757/2004... a dláždi cestu k podávaniu sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd aj na orgány Európskej únie“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa sťažovateľa tým, že mu „bola odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tým, že okresný súd odmietol konať o mojich podnetoch, sťažnosť podľa § 55 tr. por. vybavil založením do súdneho spisu a odmietol dovolanie, ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   čím   prekročil   aj   rozsah   svojej   právomoci“. Toto ignorovanie jeho podaní okresným súdom   považuje sťažovateľ zároveň aj za porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ predložil 2. júna 2011 ústavnému súdu doplnenie podania, v ktorom sa zameral   na   ozrejmenie   okolností   uloženia   pokuty   okresným   súdom   obhajcovi   za   jeho neúčasť na pojednávaní uskutočnenom 25. mája 2011, hoci tomuto obhajcovi už predtým vypovedal splnomocnenie.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že postupom okresného súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva, a domáha sa, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1) Základné právo J. S. na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 T 75/2009 porušené bolo.

2) Základné   právo   J.   S.   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   upravené   v článku   48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 T 75/2009 porušené bolo.

3) Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 T 75/2009 a 18 C 462/2009 porušené bolo.

4) Okresnému súdu Košice I zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva.

5) J.   S.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   600   €,   ktoré   je   okresný   súd   povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6) J.   S.   priznáva   trovy   konania   254,88   €   ktoré   je   súd   povinný   zaplatiť   na   účet advokáta JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.”

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2006, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 T 75/2006   a v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 462/2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Podľa svojej stabilizovanej judikatúry považuje ústavný súd tvrdenia o porušení inými subjektmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť ich argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Z tohto dôvodu   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   –   zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom – len v rozsahu namietaného porušenia v sťažnosti označených práv postupom okresného súdu.

Ústavný   súd   už   opakovane   zdôraznil,   že   trestné   konanie   od   svojho   začiatku až po jeho   koniec   je procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd označených   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Pokiaľ   by ústavný súd   na túto   skutočnosť   neprihliadal, poprel   by účel   a   zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť odňatý zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   postupom   okresného   súdu   spočívajúcim v tom, že jeho trestná vec ktorá bola pôvodne pridelená do senátu 4T do súdneho oddelenia JUDr. B., bola na základe jeho (sudcovho) oznámenia o zaťaženosti v jeho senáte v zmysle § 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z., ako aj na základe rozvrhu práce okresného súdu   na   rok   2009,   jeho   časti   II   bodu   6   článku   4   opatrením   predsedu   okresného   súdu pridelená inému sudcovi.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z nej   vyplýva,   že za zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 Trestného poriadku alebo pre ďalšie dôvody.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Ak   nastanú   okolnosti   odôvodňujúce   presun   už   pridelenej   veci   (resp.   agendy)   na iného   sudcu   pre dôvody   uvedené   v právnom   predpise,   tak   aj   sudcov,   ktorým   boli   veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02).

Základné   právo   osoby   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   nemožno interpretovať   až   tak   extenzívne,   aby   sa   spájalo   s   osobou   jediného   sudcu.   Účelom základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť fyzickým osobám a právnickým osobám, aby ochranu ich právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný   (II. ÚS 134/07),   za predpokladu,   že podľa rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a rozhodovať   určitý   druh   súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02).

V zmysle § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prerokovávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa   § 51   ods. 2   zákona   č. 757/2004   Z. z.   podmienka   náhodného   výberu   podľa odseku   1   je   splnená   vtedy,   ak   sa   má   vec   prideliť   jednému   z   aspoň   dvoch   senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa   § 51   ods. 4   zákona   č. 757/2004   Z. z.   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného   sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca,   ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ už namietal porušenie svojho základného práva nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   a to   formou   vznesenia námietky   zaujatosti   predsedu   senátu   okresného   súdu,   t. č.   prejednávajúcemu a rozhodujúcemu jeho trestnú vec. Uznesením okresného súdu zo 16. decembra 2010 bolo rozhodnuté,   že   tento   sudca   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného   konania v trestnej veci sťažovateľa. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 97/2010 z 29. decembra 2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu a ozrejmil sťažovateľovi, prečo nepovažoval jeho námietku o nepridelení veci zákonným spôsobom za dôvodnú. V uznesení krajský súd uviedol:

„Ako vyplýva zo spisového materiálu sudca JUDr. L. B., ktorému vec bola pridelená ako prvému, dňa 27. 8. 2009 požiadal predsedu súdu o vydanie opatrenia na pridelenie veci do   iného   súdneho   oddelenia   z dôvodu   zaťaženosti   v zmysle   § 51   ods. 4   písm. c)   zák. č. 757/2004, ako aj na základe rozvrhu práce na rok 2009 pre Okresný súd Košice I v časti II., bod 6, článok 4.

V zmysle   tohto   ustanovenia   (§ 51   ods. 4   z.   č. 757/04   Z. z.)   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného   sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak   bol   zákonný   sudca,   ktorému   bola   vec   pridelená,   z konania   a rozhodovania vo veci vylúčený.

V ten istý deň predseda súdu nariadil prideliť výnimku z rozvrhu práce a vec prideliť na základe elektronického výberu do iného senátu. K takémuto postupu došlo, o čom svedčí listinný dôkaz na čl. 2083, ktorým elektronickým výberom vec bola pridelená do senátu 4 T – JUDr. J. P.“

Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. januára 2011, avšak sťažovateľ toto uznesenie ani postup krajského súdu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanou ústavnému súdu 14. apríla 2011 nenapadol.

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   aj   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu k sťažovateľovej sťažnosti vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa sp. zn. Spr 120/2010 zo 7. januára 2011, v ktorej uviedol:

„Trestná   vec   proti   obžalovanému   J.   S.   napadla   na   tunajší   súd   dňa   27. 8. 2009, pričom táto vec bola pridelená. JUDr. L. B. ako zákonnému sudcovi do súdneho oddelenia 4 T.   Zákonný   sudca   JUDr.   B.   prípisom   z   toho   istého   dňa   upozornil   predsedu   súdu na výraznú nerovnomernosť zaťaženosti sudcov v prvostupňovej trestnej agende podľa § 16 Tr. por. a súčasne navrhol, aby predseda súdu predmetnú vec pridelil do iného súdneho oddelenia   v   súlade   s   ust.   § 51   ods. 4   písm.   c)   zákona   č. 757/2004   Z. z.   a   v   súlade s Rozvrhom práce Okresného súdu Košice í platného pre rok 2009, časť II bod 6, článok 4. Predseda súdu opatrením z toho istého dňa nariadil pridelenie tohto spisu náhodným výberom s poukazom na vyššie uvedené zákonné ust., ako aj citované ust. Rozvrhu práce Okresného súdu Košice I na rok 2009 do súdneho oddelenia 6 T, resp. 7 T.

Následne elektronická podateľňa tunajšieho súdu predmetnú vec náhodným výberom pridelila do súdneho oddelenia JUDr. J. P. ako zákonného sudcu.

Ako vyplýva aj z časti II., článku 4 Rozvrhu práce Okresného súdu Košice I na rok 2009 je v právomoci predsedu súdu v prípade zistenia výrazného rozdielu v pracovnom zaťažení   sudcov   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   tohoto   stavu.   V   tejto   súvislosti poukazujem na tú časť vtedy platného rozvrhu práce, že veci podľa § 16 ods. 1 Tr. por. sa posudzujú   samostatne.   V   zmysle   vyššie   uvedeného   teda   vyplýva,   že   pri   zisťovaní nerovnomerného   zaťaženia   sudcov   nemožno   vychádzať   len   z   celkových   počtov nevybavených spisov v konkrétnom súdnom oddelení, ale je potrebné skúmať aj to, aká je skladba a počet vecí, ktoré v súdnom oddelení má konkrétny zákonný sudca podľa § 16 ods. 1 Tr. poriadku. V prípadoch podľa § 16 ods. 1 Tr. por. sa tieto okolnosti posudzujú samostatne.

Keďže z registrových pomôcok súdu bolo zistené, že v súdnom oddelení JUDr. B. v tom čase sa nachádzal vyšší počet vecí tzv. prvostupňovej agendy (§ 16 ods. 1 Tr. por.). rozhodol   som   preto   o   pridelení   konkrétnej   tejto   veci   do   iného   senátu,   súčasne   však so zachovaním zásady náhodného výberu a teda v danom prípade nebola porušená ústavná zásada   odňatia   práva   na   zákonného   sudcu   v   tomto   trestnom   konaní,   nakoľko   som postupoval v súlade s vyššie ust. zákona č. 757/2004 Z. z., ako aj v súlade s vtedy platným rozvrhom práce tunajšieho súdu.

Súčasne v tejto súvislosti poukazujem aj na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu   v   Košiciach   č. k.   4 Tos/97/2010-2320   zo   dňa   29. 12. 2010,   v   ktorom   Krajský   súd v Košiciach konštatuje, že postup predsedu súdu pri pridelení veci do súdneho oddelenia JUDr. J. P. bol správny v súlade so zákonom.“

Ústavný súd ďalej uvádza, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

V čl. 127 ods. 1 ústavy má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov, čo   znamená, že sťažnosť podľa   označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prichádza do úvahy až v prípade, keď nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už nemožno   dosiahnuť   štandardným   postupom.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   ochrana ústavnosti   nie   je a z povahy veci   ani nemôže byť v demokratickom   právnom   štáte iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV. ÚS 133/09,   I. ÚS 341/09). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov ochrany   práv   uplatniteľných   v súlade   so   zákonom   v systéme   orgánov   verejnej   moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti „inému zásahu“   orgánu   verejnej   moci   môže   byť   efektívne   uplatnená   v rámci   ďalšieho konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúce (aj a nielen) z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu   vo   veci   môže   vykonať   iný   orgán   verejnej   moci   na   základe   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V namietanom konaní, ktoré je v súčasnosti stále vedené na súde prvého stupňa, a sťažovateľ   má   vzhľadom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   možnosť   svoje procesné práva vrátane námietky, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, čo predstavuje závažné procesné pochybenie, v plnej miere uplatniť v odvolacom konaní.

V tomto štádiu konania nemôže ústavný súd vstupovať do jurisdikcie všeobecných súdov a vyjadrovať sa k výkladu zákonov alebo podzákonných noriem (k súladu rozvrhu práce okresného súdu na rok 2009 so zákonom č. 757/2004 Z. z.), pretože tak musí pred ním najskôr v namietanom konaní urobiť všeobecný súd, a až v prípade, že by jeho výkladom bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi ustanovené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd, ale len na základe   nového   návrhu   (sťažnosti)   podaného   sťažovateľom.   Vzhľadom   na   to   je v predmetnej veci sťažnosť podaná ústavnému súdu predčasne.

Napokon   ústavný   súd   uvádza,   že   realizácia   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (vrátane základného práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods.1   ústavy)]   je   zabezpečená   aj   v rámci dovolacieho konania [§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy a dohovoru. Z toho vyplýva, že za „súd, ktorý rozhodol v nezákonnom   zložení“,   treba   považovať   aj   taký   súd,   ak   nekoná   zákonný   sudca,   resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   v dovolacom   konaní,   nie   je   ústavne akceptovateľný (pozri m. m. II. ÚS 136/08).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 75/2009 v súvislosti s jeho podaním zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011, ako aj s podaním z 31. januára 2011

2.1 K podaniu sťažovateľa zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011

Sťažovateľ   považuje   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v tom,   že   jeho   podanie zo 4. januára   2011   v spojení   s podaním   z 12.   januára   2011,   ktoré   v sťažnosti   podanej predsedovi okresného súdu 3. marca 2011 označil ako podania, ktoré „treba posudzovať ako   dovolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Košiciach   z 29. 12. 2010,   sp. zn. 4 Tos 97/10-2320,   v ktorej   tvrdí,   že   trvá   na   námietke   porušení   práva   zákonného   sudcu a na námietke zaujatosti senátu“, nepredložil dovolaciemu súdu, čím mu podľa jeho názoru bola   odňatá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd sa oboznámil s podaním sťažovateľa zo 4. januára 2011, ako aj podaním z 12. januára 2011.

V prvom podaní (zo 4. januára 2011) sťažovateľ konštatuje, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 97/10 z 29. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010 o nevylúčení predsedu senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v jeho   trestnej   veci.   Sťažovateľ   ďalej uviedol, že trvá na námietkach o porušení svojich práv okrem iného aj tým, že bol odňatý zákonnému sudcovi,   a preto požiadal svojho obhajcu, aby podal „sťažnosť voči tomuto uzneseniu“. Toto písomné podanie sťažovateľa jeho obhajca obratom predložil okresnému súdu a navrhol „pripojiť ho do súdneho spisu, ako doplnenie odôvodnenia... sťažnosti“ podanej proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté o nevylúčení   predsedu   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľa. Keďže trestný spis sťažovateľa spolu s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Tos 97/10   z 29.   decembra   2010   bol   už   31.   decembra   2010   vrátený   okresnému   súdu, predseda   senátu   opätovne   predložil   spis   krajskému   súdu   spolu   s podaním   sťažovateľa zo 4. januára   2011.   Tento   spis   však   bol   okresnému   súdu   vrátený   14.   januára   2011   bez rozhodnutia   s poznámkou,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 4 T 75/2009 zo 16. decembra 2010 už bolo rozhodnuté 29. decembra 2010.Druhé   podanie   sťažovateľa   (z   12.   januára   2011)   opätovne   obsahovalo   námietky sťažovateľa   proti   konajúcemu   sudcovi,   ktorého   sťažovateľ   nepovažoval   za   zákonného sudcu, a žiadal v ňom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „prešetril   okolnosti   uvádzané   v...   námietkach   a svojím   rozhodnutím   zabezpečil   právo na zákonného   sudcu   a spravodlivý   proces“. Ďalej   uviedol,   že   na   hlavnom   pojednávaní uskutočnenom   16.   decembra   2010   vyslovil   námietku   zaujatosti   senátu   a napriek   tomu pojednávanie pokračovalo.   Na   základe   toho vyslovil   podozrenie,   že „nemá   spravodlivý proces“.

Obhajca sťažovateľa v sťažnosti podanej predsedovi okresného súdu 3. marca 2011 okrem   iného   uviedol,   že „sťažnosť   z 12. 1. 2011   na   č. l.   2332,   ktorú   podľa   jej   obsahu a v súvislosti so sťažnosťou zo 4. 1. 2011 treba posudzovať ako dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. 12. 2010, sp. zn. 4 Tos 97/10-2320, v ktorej tvrdí, že trvá na námietke porušení práva zákonného sudcu a na námietke zaujatosti senátu“.

Podľa   § 62 ods. 1 Trestného poriadku   sa   podanie   posudzuje vždy   podľa   obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Okresný   súd   v súlade   s   § 62   ods. 1   Trestného   poriadku   vyhodnotil   prvé   podanie sťažovateľa ako sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010, ktorým bolo   rozhodnuté,   že   predseda   senátu   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného konania v trestnej veci sťažovateľa, a predložil ho aj krajskému súdu, ktorý ho však vrátil bez rozhodnutia, pretože o tejto sťažnosti už bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 97/2010 z 29. decembra 2010. Druhé podanie sťažovateľa nebolo možné podľa jeho obsahu, tak ako to navrhol jeho obhajca v sťažnosti na prieťahy v konaní z 3. marca 2011, vyhodnotiť ako dovolanie v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku, ktoré možno podať len v prípade, ak vec bola právoplatne skončená.

Z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že za rozhodnutie súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku), sa považuje

1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania;

2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

3. uznesenie o zastavení trestného stíhania;

4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

7. uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom v § 334 ods. 4 Trestného poriadku;

9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému pod bodom 1 až 7.

Vzhľadom   na   uvedené   neprichádzala   vo   vzťahu   k podaniam   sťažovateľa zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011 do úvahy aplikácia § 368 ods. 1 Trestného poriadku. Ani podľa obsahu týchto podaní nebolo možné posudzovať ich ako dovolanie v zmysle § 368 ods. 1 Trestného poriadku, a preto okresný súd nijako nepochybil, ak nepostupoval podľa § 376 Trestného poriadku a nepredložil ich dovolaciemu súdu.

2.2 K podaniu sťažovateľa z 31. januára 2011

Sťažovateľ považuje postup okresného súdu spočívajúci v tom, že sa nezaoberal jeho podaním z 31. januára 2011 označeným ako „sťažnosť obžalovaného... pre nečinnosť súdu podľa § 55 trestného poriadku“ a len ho založil do trestného spisu, za odňatie možnosti domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   a tým   za porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   § 55   Trestného   poriadku   pri   vykonávaní   úkonov   trestného   konania   musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody (ods. 1). Úkony vykonávajú orgány činné v trestnom konaní a súd zásadne v čase medzi 7.00 h a 20.00 h a v úradných miestnostiach. V odôvodnených prípadoch môžu byť úkony vykonané aj mimo úradných miestností a mimo uvedeného času (ods. 2).

Podľa   § 55   ods. 3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Ak   súd   urobí   úkony   trestného   konania   uvedené   v   sťažnosti   pre   nečinnosť do pätnástich   pracovných   dní   po   jej   obdržaní   a   informuje   o   tom   sťažovateľa,   hľadí   sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť (§ 55 ods. 4 Trestného poriadku).

O sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55 ods. 5 Trestného poriadku).

Proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná (§ 55 ods. 6 Trestného poriadku).

Citovaný § 55 Trestného poriadku obsahuje v odseku 1 a 2 všeobecné formulácie, ako   majú   orgány   činné   v trestnom   konaní   (prokurátor,   policajt   a súd),   ako   aj   ďalšie príslušné osoby vykonávať úkony trestného konania.

Ako   už   bolo   uvedené,   podľa   § 55   ods. 3   Trestného   poriadku   môže   ktorákoľvek zo strán podať sťažnosť pre nečinnosť, teda na prieťahy v súdnom konaní, ak je dôvodný predpoklad,   že   došlo   k prieťahom   v príprave   prejednania   veci   súdom,   v určení   termínu konania a rozhodnutia alebo pri vyhotovovaní súdneho rozhodnutia.

Obhajca   sťažovateľa   síce   označil   podanie   z   31.   januára   2011   ako „sťažnosť obžalovaného...   pre   nečinnosť   súdu   podľa   § 55   trestného   poriadku“, avšak   v jeho odôvodnení iba vyjadril nesúhlas so spôsobom vedenia pojednávaní v jeho trestnej veci. Taktiež sa v ňom vyjadril k spôsobu vykonávania dokazovania pred okresným súdom, keď namietal, že okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho 12-bodovým návrhom na doplnenie dokazovania z 24.   septembra   2009.   V závere žiadal,   aby krajský   súd   podľa   § 55   ods. 3 Trestného poriadku určil okresnému súdu „primeranú lehotu na uskutočnenie namietaných úkonov“, teda na doplnenie dokazovania v zmysle jeho 12-bodového návrhu na doplnenie dokazovania z 24. septembra 2009.

Okresný   súd   v súlade   s   § 62   ods. 1   Trestného   poriadku   vyhodnotil   podanie sťažovateľa z 31. januára 2011 podľa jeho obsahu, a nie podľa jeho označenia. Keďže nešlo o prípady   predpokladané   v § 55   ods. 3   Trestného   poriadku   (nečinnosť   v príprave prerokovania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo pri vyhotovovaní súdneho   rozhodnutia),   ale   bol   v ňom   vyjadrený   názor   sťažovateľa,   resp.   jeho   obhajcu na priebeh dokazovania, ako také ho založil bez ďalšieho do trestného spisu. Podľa názoru ústavného súdu preto nebolo povinnosťou okresného súdu postupovať v zmysle § 55 ods. 3 a 4 Trestného poriadku.

Navyše, sťažovateľ bude mať možnosť svoje námietky k priebehu dokazovania pred okresným súdom uplatniť v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Trestného poriadku.

Z dôvodu   nedostatku   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom okresného súdu (vo vzťahu k obom podaniam sťažovateľa) a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 75/2009   a základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 462/2009

Z   obsahu   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   čo   sťažovateľ   považuje   za   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   4 T 75/2009,   ako   aj   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 462/2009.   V odôvodnení sťažnosti nijako neargumentuje, ako malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, len v návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   okrem   iného aj o porušení označeného základného práva.

Článok 46 ods. 2 ústavy zakotvuje inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy, ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach takýmto rozhodnutím, má možnosť obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podal.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 25 C 70/2004, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú,   a   to   pre   neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými skutočnosťami   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal   (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05, IV. ÚS 88/08).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 462/2009   ústavný   súd uvádza,   že   argumentácia   v sťažnosti   je   zameraná   iba   na   odôvodnenie   namietaného porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v trestnom konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 75/2008,   avšak   v petite   sťažnosti   sťažovateľ   bez akéhokoľvek vysvetlenia žiada aj o vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 462/2009 [konanie o neplatnosť   právneho   úkonu   –   opatrenia   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   o určení   výnimky   na   konanie   prokurátora   krajskej prokuratúry v konaní na súde prvého stupňa, kde navrhovateľom je sťažovateľ a odporcom je krajská prokuratúra a JUDr. Gabriel Huszár].

Navyše, konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 462/2009 už bolo podľa informácií získaných ústavným súdom právoplatne skončené 4. augusta 2010 rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Co 134/2010 zo 7. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania a vo výroku o postúpení veci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bolo zrušené. Dovolanie sťažovateľa podané 11. augusta 2010   bolo   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 235/2010   zo   7.   apríla   2011 odmietnuté.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem toho, že v petite sťažnosti žiada aj o vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 462/2009, namietané porušenie tohto základného práva ničím neodôvodnil, a nepreukázal tak ani existenciu príčinnej súvislosti medzi postupom okresného súdu a namietaným porušením označeného základného práva.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 462/2009 podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť   neobsahuje   v tejto   časti   (teda   vo vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   v konaní vedenom   pod sp. zn. 18 C 462/2009)   kvalifikované   odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 462/2009)   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011