znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. E. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že manžel sťažovateľky Ing. M. M. (ďalej len „manžel sťažovateľky“) bol spoločne s ďalším obžalovaným rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 právoplatne uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pričom týmto rozsudkom najvyššieho   súdu,   ktorým   bol   zrušený   označený   rozsudok   špeciálneho   súdu   vo   výroku o treste, mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a peňažný trest vo výmere 20 000 € a pre prípad zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť mesiacov.

Proti   označenému   rozsudku   špeciálneho   súdu   v   spojení   s   označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podali manžel sťažovateľky a sťažovateľka 15. júna 2009 dovolanie, o ktorom najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:„Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v konaní porušovateľa, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenej právnej veci odmietol dňa 17. 12. 2009 na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, dovolanie zo dňa 15. 6. 2009 z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 382 písm. c. Trestného poriadku, nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, pričom sťažovateľka ako osoba oprávnená na podanie dovolania v zmysl. ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, odôvodnila dovolanie nasledovne:

1. vo veci konal nepríslušný súd (§ 371 ods. 1 písm. a. Trestného poriadku)

2. zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c. Trestného poriadku)

3. bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h. Trestného poriadku)

4. rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i. Trestného poriadku)

Sťažovateľka   má   za   preukázané,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací   pochybil   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   zo   dňa   15.   6.   2009   a   týmto   konaním Najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva a slobody v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

V ďalšej časti sťažnosti po citácii čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   sťažovateľka argumentuje, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom najvyššieho súdu «... pri rozhodovaní o prípustnosti Dovolania zo dňa 15. 6. 2009, sp. zn.: BB-3 Tš 28/07 v zmysle ust. § 372 Trestného poriadku. Sťažovateľka podala predmetné dovolanie   ako   oprávnená   osoba   v   prospech   obvineného,   s   jeho   výslovným   písomným súhlasom ako jeho manželka v súlade s ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorého: „V prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.“

Sťažovateľka má za preukázané, že porušovateľ mal pri rozhodovaní o prípustnosti uvedeného   dovolania   konať   v   súlade   s ust.   §   372   Trestného   poriadku,   ktoré   hovorí: „oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a   osoby   uvedené   v   §   369   ods.   5   môžu   podať   dovolanie   aj   vtedy,   ak   riadny   opravný prostriedok   podal   prokurátor   alebo   poškodený   a   odvolací   súd   rozhodol   v   neprospech obvineného.“

Sťažovateľka v tomto prípade síce bola oprávnenou osobou na podanie dovolania v zmysle ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, ale vzhľadom na to, že nevyužila svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok, nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v súlade s ust. § § 372 Trestného poriadku, takže porušovateľ sa dopustil konania v   rozpore   s   platnou   zákonnou   úpravou   a   týmto   bolo   porušené   jednak   ústavné   právo sťažovateľky   v   zmysle   č1.   46   ods.   1   Ústavy,   pretože   porušovateľ   v   uvedenom   prípade preukázateľne nekonal v súlade so zákonom ustanoveným postupom, a zároveň rozhodol uznesením, sp. zn. 1 Tdo V 11/2009, v rozpore s ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných slobôd,   keďže   evidentne nekonal v označenej právnej   veci spravodlivo.

Úmyslom sťažovateľky v tomto prípade je výlučne upozorniť na nezákonný postup konajúceho   súdu   a   docieliť   dodržanie   postupu   v   súlade   so   zákonom   v   danej   veci. Sťažovateľka má za to, že bez ohľadu na výsledok v samotnej veci má každý právo na dodržanie postupu v súlade so zákonom a toto právo požíva ochranu samo o sebe.».

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky, Ing. E. M..., bytom K., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009, č. k. 1 Tdo 11/2009 porušené.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.   12.   2009, č. k. 1 Tdo 11/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky   v   celkovej   výške   300,57   €   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľkou a jej manželom z 15. júna 2009 pre nesplnenie dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku.

V texte sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07), podľa ktorej tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, považuje iba za súčasť   argumentácie   sťažovateľa.   Za   daných   okolností   boli   v   danej   veci   splnené predpoklady na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľky zastúpenej kvalifikovanou právnou zástupkyňou len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého vyslovenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že podstata kľúčovej námietky sťažovateľky spočíva v tvrdení, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že najvyšší súd nesprávne interpretoval pri rozhodovaní o jej dovolaní (spolu s rozhodovaním o dovolaní jej manžela) § 369 ods. 5 v spojení s § 372 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   nesprávna interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd tento   záver   stabilne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   keď   pri   predbežnom prerokúvaní sťažností posudzuje opodstatnenosť sťažností (z hľadiska existencie dôvodu na jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   aj   z   hľadiska   intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej   moci   a   ich   ústavnoprávneho   rozmeru   v   kontexte   s   ich   únosnosťou   z hľadiska požiadaviek   na   ochranu   práva,   ktorého   porušenie   sa   namieta   (m.   m.   IV.   ÚS   362/08). Navyše,   v   danom   prípade   najvyšší   súd   interpretoval   §   369   ods.   5   v   spojení   s   §   372 Trestného poriadku v prospech sťažovateľkou podaného dovolania, pričom sťažovateľka sama bagatelizuje svoju námietku, keď uvádza, že jej úmyslom „v tomto prípade je výlučne upozorniť na nezákonný postup konajúceho súdu a docieliť dodržanie postupu v súlade so zákonom v danej veci.... bez ohľadu na výsledok v samotnej veci.“.

Za týchto okolností vyznieva sťažnosť sťažovateľky ako celok účelovo o to viac, že ústavný súd ústavnosť postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 11/2009 a jeho uznesenia zo 17. decembra 2009 posudzoval v konaní o sťažnosti   manžela   sťažovateľky,   ktorú   v   časti   namietaného   porušenia   jeho   ústavou garantovaných práv označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením č. k. III. ÚS 215/2010-34 z 25. mája 2010.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z ďalších dôvodov na odmietnutie sťažnosti je aj nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. K obligatórnym náležitostiam sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy patria popri všeobecných náležitostiach uvedených   v   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   aj osobitné   náležitosti   podľa   §   50   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

V danom prípade sťažovateľka nepripojila k sťažnosti kópiu namietaného uznesenia najvyššieho súdu, t. j. nesplnila obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, hoci je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Túto povinnosť si sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa nesplnila ani do dňa predbežného prerokovania jej sťažnosti.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010