znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. V.,   B. V.   a E. V.,   všetci   bytom   B.,   zastúpených advokátkou   JUDr. I. Š., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 111/06 a jeho uznesením z 21. augusta 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 148/08 a jeho uznesením z 3. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V., B. V. a E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2008 doručená sťažnosť P. V., B. V. a E. V. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl. 21 ods. 1   až   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 C 111/06   a jeho   uznesením z 21. augusta   2006   a postupom   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 148/08 a jeho uznesením z 3. júna 2008.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   9.   mája   2005   uzavreli   zmluvu   o   úvere «so spoločnosťou E.,   s. r. o., B.   (ďalej len „E.“) znejúcu na sumu 900 000 Sk.   Súčasne uzavreli...   dňa   9. mája   2005   so spoločnosťou   E.   zmluvu   o zabezpečovacom   prevode vlastníckeho   práva   k bytu   (...),   kde   ako   rodina   prežili   vyše   20 rokov   a tento   byt   je   ich jediným obydlím.

Sťažovatelia sa zaviazali spoločnosti E. splácať úver po dobu 20 rokov v splátkach po 11.250,- Sk mesačne a na zabezpečenie pohľadávky previedli byt v hodnote cca 3,5 mil. Sk. Po prvých splátkach z dôvodu náhlej finančnej tiesne (manžel a syn pani V. prišli obaja naraz o prácu) požiadali sťažovatelia spoločnosť E. o možnosť odkladu splátky.

Rodina V. sa chcela dohodnúť so spoločnosťou E. na zmene splátkového kalendára, telefonicky   však   nebolo   možné   dosiahnuť   dohodu.   Na adrese   uvedenej   ako   sídlo spoločnosti... nebolo možné nikoho zo spoločnosti zastihnúť. Spoločnosť vyberá len raz do týždňa schránku. Osobné stretnutie nebolo možné uskutočniť.

Po   4   mesiacoch   zo   sumy   900.000,- Sk   je   od   sťažovateľov   požadovaných   už 2,677.500,-   Sk   a po   8   mesiacoch   už   súdny   exekútor   na   základe   notárskej   zápisnice vymáha už   6,938.461,- Sk.   Táto   suma   bola   napočítaná   v zmysle   zmluvných   podmienok (do pozornosti   dávame   najmä   bod   č. 10.1   zmluvy   o úvere,   podľa   ktorého   je   veriteľ oprávnený   požadovať   v prípade   omeškania   ktorejkoľvek   splátky,   okamžité   jednorázové zaplatenie   celej   nesplatenej   časti   úveru,   vrátane   dohodnutých   úrokov - teda   úrokov, za obdobie   20 rokov   vo výške   1,800.000,- Sk!),   ktoré   sú   v zjavnom   rozpore   s dobrými mravmi.».

Sťažovatelia sa zmienili o tom, že majú k dispozícii jeden milión korún, ktorými chceli   a chcú   splniť   dlh,   ale   suma,   ktorá   je   od   nich   veriteľom   požadovaná,   je niekoľkonásobne vyššia.

V ďalšom priebehu tejto záležitosti (asi sedem mesiacov po poskytnutí úveru) veriteľ sťažovateľom   oznámil,   že   chce   predať   byt,   v ktorom   bývajú,   a v nadväznosti   na to   ich zároveň   vyzval,   aby   ho   v lehote   siedmich   dní   vypratali.   Na   túto   výzvu   sťažovatelia odpovedali zaslaním návrhu na jednorázové vyrovnanie podlžnosti, na ktorú však veriteľ vôbec   nereagoval   a poveril   svojho   právneho   zástupcu   podaním   návrhu   na   vykonanie exekúcie.   Aj   ďalší návrh sťažovateľov na vyrovnanie ich   záväzku voči   veriteľovi ostal bez odozvy, resp. reakciou na neho bola ďalšia výzva na vypratanie bytu.

Veriteľ napriek snahe sťažovateľov vyrovnať dlh „v primeranej výške“ na základe zmluvy z 1. februára 2006 ich byt odpredal, a to za sumu 906 000 Sk obchodnej spoločnosti R., s. r. o. Sťažovatelia pritom tvrdia, že trhová hodnota bytu predstavovala v čase jeho predaja približne 3 a pol milióna slovenských korún.

V tejto situácii podali sťažovatelia 24. februára 2006 návrh na vydanie predbežného opatrenia,   ktorým   sa   domáhali,   aby   bolo   novému   vlastníkovi   ich   bytu,   obchodnej spoločnosti R., s. r. o., zakázané nakladať s bytom, ktorého boli pôvodnými vlastníkmi.

Dňa 29.   mája 2007   bol   byt sťažovateľov   súdnou   exekútorkou   vyprataný a kľúče od neho odovzdané jeho novému majiteľovi - obchodnej spoločnosti R., s. r. o. V súvislosti s tým   sťažovatelia   poznamenávajú,   že   na   ich   ochranu „nezasiahla   ani   Polícia   a súdna exekúcia   pod   zámienkou   zabezpečenia   hnuteľných   vecí   za účelom   ich   predaja   skončila úplným vyprataním   bytu sťažovateľov,   napriek tomu,   že súd na   takýto   spôsob exekúcie poverenie   nevydal.   Otázka   proporcionality   (primeranosti)   úplne   zlyhala   a sťažovatelia skončili bez strechy nad hlavou bezcitným prístupom aj štátnych zložiek.

Po sťažnosti na Polícii, že exekúcia nebola súdom povolená na vypratanie bytu, vylomili sťažovatelia zámok a vrátili sa do svojho obydlia. Spoločnosť R. s. r. o. ich z bytu násilne deložovala.“.

Zo sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovatelia   bývajú   v súčasnosti   za   stiesnených podmienok   v jednoizbovom   byte,   a to „po   kope   tri   generácie,   vrátane   10-ročnej školopovinnej vnučky. To všetko napriek tomu, že o poschodie nižšie je trojizbový prázdny byt.   Práve   v tom   spočíva   nepochopiteľný   neproporcionálny   prístup   Okresného   súdu Bratislava III. a Krajského súdu v Bratislave.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov boli vo vzťahu k nim porušené aj normy na ochranu spotrebiteľa,   v súvislosti   s čím   poukazujú   na   smernice   Rady   európskych   spoločenstiev a judikatúru Európskeho súdneho dvora, z ktorých „je dosť zrejmý rozsah, v akom má súd zakročiť na ochranu spotrebiteľa, dokonca aj bez návrhu. Zmluvy uzavreté sťažovateľmi so spoločnosťou   E.   obsahujú   pritom   neprijateľné   zmluvné   podmienky   v spotrebiteľských zmluvách.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil, že:„I. Právo sťažovateľov na obydlie garantované v článku 21 Ústavy bolo postupom Okresného súdu Bratislava III. a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené a zrušujú sa uznesenie Okresného súdu Bratislava z 21. 08. 2006 sp. zn. 21 C 111/06 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 148/08.

II. Okresný   súd   Bratislava   III   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   nahradiť každému zo sťažovateľov spoločne a nerozdielne po 300.000,- Sk náhradu nemajetkovej ujmy. III. Okresný   súd   Bratislava   III   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané porušenie ich základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 až 3 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 21 C 111/06   a jeho uznesením z 21. augusta 2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 148/08 a jeho uznesením z 3. júna 2008.

Relevantné   znenie   čl. 21   ústavy   upravujúceho   základné   právo,   porušenie   ktorého sťažovatelia namietajú, je:

(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

(2) Domová   prehliadka   je   prípustná   len   v   súvislosti   s   trestným   konaním,   a   to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti,   takéto   zásahy   môžu   byť   zákonom   dovolené   aj   vtedy,   keď   je   to   nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

1. K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 111/06 a jeho uznesením z 21. augusta 2006

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   poukazuje na skutočnosť   svojej   striktnej   viazanosti   petitom   sťažnosti,   a preto,   aj   keď   z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia mali zrejme v úmysle namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 21 ods. 1 až ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 91/2007, tento ich zámer sa do petitu sťažnosti nepremietol.

Preto aj napriek tomu, že formulácia petitu sťažnosti, podľa ktorej malo byť uvedené základné   právo   porušené   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 21 C 111/06,   sa   z hľadiska   právnej   logiky   javí   ako   zmätočná   (čo   môže   bez   ďalšej argumentácie   navodzovať   aj   dojem   lapsus   calami),   mohol   sa   ústavný   súd   zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany právna zástupkyňa sťažovateľov. Treba však podotknúť, že aj v prípade, ak by sťažovatelia v petite uviedli, že namietajú postup v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.   44 C 91/2007, musel   by   ústavný   súd   jeho   preskúmanie   odmietnuť pre nedostatok právomoci (princíp subsidiarity).

Z obsahu   sťažnosti,   z pripojeného   spisového   materiálu   a z označeného   uznesenia okresného   súdu   vyplýva,   že   v predmetnom   konaní   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľov z 27. februára 2006 na vydanie predbežného opatrenia, „ktorým by súd zakázal odporcovi (spoločnosti   R.,   s. r. o.,   B., pozn.) akýmkoľvek   spôsobom   nakladať   s bytom   (...)   až do právoplatného   ukončenia   konania   o určení   neplatnosti   Zmluvy   o zabezpečovacom prevode práva č. k. 9C 50/2006.“.

Okresný   súd   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   uznesením sp. zn.   21 C 111/06   z 21.   augusta   2006   v celom   rozsahu   vyhovel   a toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2006. Pretože sťažovatelia boli v konaní o vydanie predbežného opatrenia pred okresným súdom v plnej miere úspešní a dosiahli to, čoho sa domáhali, možno konštatovať, že ich sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu nemôže mať vzhľadom na tento výsledok konania žiadne opodstatnenie a treba ju z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Navyše,   vzhľadom   na   dátum   právoplatného   skončenia   namietaného   konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 21 C 111/06 ( 23. september 2006 ) a dátum doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   (23.   júna   2008)   možno   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť aj z dôvodu jej oneskoreného podania (po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľov postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 Co 148/08   a jeho uznesením z 3. júna 2008

Z obsahu   sťažnosti,   z pripojeného   spisového   materiálu   a z označeného   uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 148/08 z 3. júna 2008 vyplýva, že týmto uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 44 C 91/2007 z 28. novembra 2007, ktorým bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Navrhovaným predbežným opatrením sa sťažovatelia domáhali, aby „súd uložil odporcovi (spoločnosti R., s. r. o.,   B.,   pozn.) povinnosť   umožniť   im   užívanie   bytu   o podlahovej   ploche   79,23m2 na 8. poschodí   bytového   domu   (...)   –   zastavaná   plocha   a nádvoria   o výmere   541   m2, zapísaný na LV (...)“.

Tento návrh sťažovatelia doplnili podaním z 26. novembra 2007, ktorým sa domáhali uloženia povinnosti odporcovi odovzdať im kľúče od predmetného bytu a povinnosti zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by ich odporca rušil v užívaní uvedeného bytu.

Zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia odôvodnil okresný súd najmä poukazom na to, „že odporca ako vlastník je už obmedzený vo svojich právach k predmetu vlastníctva predbežným opatrením č. k. 21 C 111/2006, zo dňa 21. 8. 2006, ktorým mu bolo zakázané nakladať s predmetným bytom. Navrhovatelia toho času v byte nebývajú a podľa ich vlastného vyjadrenia bývajú v prenajatom byte. Preto nejde o také intenzívne ohrozenie ich vzťahov, ktoré by odôvodňovalo ďalší zásah požadovaného druhu do práv terajšieho vlastníka   bytu.   Prvostupňový   súd   konštatoval,   že   navrhovatelia   nepreukázali   naliehavú potrebu ďalšej dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi, spočívajúcej v nutnosti obmedziť vlastnícke   právo   odporcu   umožnením   užívania   predmetného   bytu   navrhovateľmi, pričom prípadný   nárok   navrhovateľov   je   dostatočne   zabezpečený   zákazom   nakladať s nehnuteľnosťou aj pre prípadné ďalšie konanie o určenie vlastníctva k bytu.“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia   je   v prvom   rade   vecou   všeobecných   súdov   (čl. 142   ústavy).   Preto   samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom.   Je   taktiež   potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne na posúdenie,   či   pri   vydaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   bolo   postupované v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu   a základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.

V okolnostiach   danej   veci   sťažovatelia   porušenie   ústavnoprocesných   princípov nenamietajú   a domáhajú   sa   iba   vyslovenia   porušenia   ich   základného   práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy.

Ústavný súd napriek tomu   vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.   14 Co 148/08   z 3.   júna   2008   konštatuje,   že   krajský   súd   rovnako   ako   pred   ním okresný súd zvážil podmienky na sťažovateľmi navrhované vydanie predbežného opatrenia, pričom   nezistil,   že   by   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 44 C 91/2007 z 28. novembra 2007, ktorým bol zamietnutý ich návrh na vydanie predbežného opatrenia, neboli zlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom na súdnu ochranu.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa osvedčila aspoň danosť práva (nároku), a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy.

Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len   dočasnej   úpravy   právnych   pomerov   by   bolo   právo   účastníka   ohrozené.   V   danom prípade je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i osvedčenie, že   je   nebezpečie   bezprostrednej   ujmy.   Nariadením   predbežného   opatrenia   navrhovateľ nenadobúda   práva,   o   ktorých   bude   rozhodnuté   až   rozhodnutím   vo   veci   samej   a   pri nariaďovaní predbežného opatrenia platí zásada, že by nemalo ukladať obsahovo rovnaké povinnosti, ako by boli ukladané v rozhodnutí vo veci samej, lebo by tým toto rozhodnutie predbiehali.

Ustanovenie § 76 ods. 1 O. s. p. vymedzuje možnosť uloženia povinnosti súdom len demonštratívnym   spôsobom,   čiže   nevylučuje   uloženie   aj   iných   foriem   povinností a obmedzení. V danej situácii odvolací súd musel posúdiť prioritu jedného z dvoch v kolízii stojacich   základných   práv,   pričom   musel   brať   do   úvahy   potrebu   minimalizácie   zásahu do druhého z nich. Posudzoval teda práva a právom chránené záujmy osôb, ktoré stratili vlastnícke právo k predmetnému bytu s právom vlastníka na ochranu proti tomu, kto do jeho práv neoprávnene zasahuje. Ako už bolo uvedené, odporca už bol ako vlastník obmedzený vo   svojich   právach   k   predmetu   vlastníctva   predbežným   opatrením   č. k.   21 C 111/2006, zo dňa 21. 08. 2006, ktorým mu bolo zakázané nakladať s predmetným bytom. Z obsahu spisu   vyplýva,   že   navrhovateľka   v   3.   rade   neoprávnene   zasiahla   do   vlastníckych   práv odporcu, keď v októbri 2006 vnikla do predmetného bytu a začala ho obývať s rodinou, a to napriek tomu, že byt bol prenajatý. Podľa vyjadrenia odporcu je navrhovateľka za toto konanie trestne stíhaná. Byt s rodinou užívala do júla 2007, pričom za toto obdobie vôbec neplatila správcovskej spoločnosti poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré musel zaplatiť odporca.   Podľa   vyjadrenia   odporcu   bol   nábytok,   ktorý   do   bytu   zakúpil   zničený,   resp. odcudzený.   Tieto   tvrdenia   navrhovatelia   nerozporovali   (nenamietali),   hoci   vyjadrenie odporcu k ich odvolaniu bolo riadne doručené ich právnej zástupkyni. Preto pravdivosť týchto   tvrdení   súd   nemal   spochybnenú.   Z   hľadiska   posúdenia   celkovej   situácie   je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že navrhovatelia dobrovoľne predmetný byt opustili, takže v   danom   prípade   nešlo   o   výkon   práv   odporcu,   ako   vlastníka   bytu,   vyprataním   bytu. Odporca sa teda nedopustil konania, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, naopak, podľa   jeho   tvrdení   došlo   zo   strany   navrhovateľov   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho vlastníckych práv.

Na základe uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia nie je možné vyhovieť. Práva, ktorých sa navrhovatelia domáhajú, resp. mienia domáhať samostatnými žalobami súvisia s ich právnymi vzťahmi uzatvorenými so spoločnosťou E., a môžu byť riešené iba v týchto konaniach. Vymožiteľnosť práv v prípade ich úspechu v samostatných konaniach je dostatočne zabezpečená existujúcim právoplatným predbežným opatrením.“

Vychádzajúc z citovanej časti namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zastáva   názor,   že   toto   rozhodnutie   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že   sťažovatelia   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia.

Požiadavky,   ktoré   sú   z hľadiska   ústavných   aspektov   kladené,   na   rozhodnutia o nariadení   predbežného   opatrenia   možno   sformulovať   do   týchto   dvoch   základných podmienok: a) musia mať predovšetkým zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy), b) musia byť vydané príslušným orgánom a nemôžu byť prejavom svojvôle (čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy).

Z hľadiska   ústavných   aspektov   ústavný   súd   vyslovuje   názor,   že   voči   postupu krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   ani   jeho   rozhodnutiu   nemožno   v danej   veci   nič namietať,   čo   platí,   aj   pokiaľ   ide   o   skutkovú   a právnu   problematiku   súvisiacu s posudzovanou vecou, s ktorou sa vysporiadal dostatočným spôsobom.

Dôvody,   na   ktorých   je   založené   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu,   sú v intenciách argumentačného priestoru vymedzeného v § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   a   ako   také   korešpondujú   s   ústavne   súladným   výrazom   nezávislého   súdneho rozhodovania v zmysle čl. 141 ods. 1 ústavy.

Zákonná   úprava   postupu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ   splnil   podmienky   konania   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom (§ 74 a nasl.). Vzhľadom na to, že príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vo všeobecnosti umožňujú návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnuť, nemôže ísť iba z toho dôvodu v takomto prípade o zásah do základných práv sťažovateľov zaručených v čl. 46 a nasl. ústavy.

Napokon ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je právny   názor,   v zmysle   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 21 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 50   ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. m. m. IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 138/08), čo však v danej veci, ako už bolo uvedené, ústavný súd nezistil.

Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 148/08 postupoval primerane k okolnostiam danej veci a medzi jeho postupom a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 21 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označeným základným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   nepovažoval   za   vhodné   vyslovovať   sa k sťažovateľmi naznačenému skutkovému kontextu ich záležitosti, hoci ho môžu vnímať eventuálne   aj   celkom   dôvodne   veľmi   negatívne,   pretože   tento   nemôže   sám   osebe spochybniť   relevanciu   a   dostatočnosť   v   danom   kontexte   náležitého   odôvodnenia označeného uznesenia krajského súdu, ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   už nebol právny   dôvod   zaoberať sa   ďalšími návrhmi sťažovateľov (napr. priznaním finančného zadosťučinenia, úhradou trov konania alebo zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008