znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/07-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   J.,   N.   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R., Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 122/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2006 doručená sťažnosť I. J., N. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 122/06.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „Vo   veci   sp.   zn.   25   P   14/2006   vedenej   na Okresnom súde Košice II sa vedie konanie o úprave práv a povinností rodičov k mal. Ch. J., dieťaťa   rodičov:   sťažovateľky   –   matky...   a otca   P.   J.   Doposiaľ   toto   konanie   nie   je právoplatne skončené.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 25 P 14/2006 zo dňa 20. 3. 2006, ktoré bolo doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   dňa   22.   3.   2006...   návrhy   na   vydanie predbežného opatrenia rodičov zamietol.

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne odvolanie dňa 5. 4. 2006 prostredníctvom pošty...

Posledný deň lehoty u sťažovateľky pripadal na deň 6. 4. 2006, pričom ona podala toto odvolanie už dňa 5. 4. 2006...

Proti tomuto uzneseniu podal otec mal. dieťaťa dňa 12. 4. 2006 na Okresnom súde Košice II odvolanie.

Ako to vyplýva z predkladacej správy Okresného súdu Košice II zo dňa 11. 4. 2006 adresovanej   Krajskému   súdu   v Košiciach,   okresný   súd   predložil   spis   s opravným prostriedkom, ktorý podala matka... s tým, že uvedené rozhodnutie prevzala dňa 22. 3. 2006 a odvolanie podala na pošte dňa 7. 4. 2006...

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8 CoP 122/2006 zo dňa 28. 4. 2006 zmenil uznesenie tak, že zveril mal. Ch. do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na   výživu   maloletej   1.500,-   Sk   mesačne...   Ako   to   vyplýva   zo   záhlavia   predmetného uznesenia, krajský súd rozhodoval... o odvolaní otca...

Dňa 24. 7. 2006 podala sťažovateľka... na Krajský súd v Košiciach žiadosť a žiadala, aby krajský súd rozhodol o jej odvolaní... Doposiaľ sťažovateľke nebola doručená... žiadna odpoveď na jej žiadosť.“

Sťažovateľka k namietanému porušeniu základných práv postupom krajského súdu uviedla: „tým,   že   odvolací   súd   v uvedenom   konaní   neprejednal   jej   odvolanie   proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II zo dňa 20. 3. 2006 sp. zn. 25 P 14/2006-51 a to napriek tomu, že odvolanie proti tomuto rozhodnutiu podala a súdom prvého stupňa... bolo odvolaciemu súdu... toto odvolanie predložené... o odvolaní otca proti tomuto rozhodnutiu Krajský   súd   v Košiciach   rozhodol...   a   keďže   išlo   o jediné   rozhodnutie   ktoré   napadli odvolaním... sťažovateľka ako aj otec, nie je možné rozhodnúť osobitne o odvolaní matky... Na porušení práva sťažovateľky nič nemení skutočnosť, že Krajský súd rozhodujúc len o odvolaní otca zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že zveril maloleté dieťa do výchovy matky – sťažovateľky a zaviazal otca na platenie výživného.

Vo svojom odvolaní som totiž okrem iného uvádzala argumenty, ktoré poukazovali na nesprávny postup súdu prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 pís. a) O. s. p. bolo totiž povinnosťou súdu... po prejednaní môjho odvolania uviesť odôvodnení rozhodnutia, či moje odvolanie považuje za dôvodné a v akom rozsahu... tým, že odvolací súd o mojom odvolaní nerozhodol,   odňal   mi   možnosť   aby   v súlade   so   svojou   vecnou   príslušnosťou   rozhodol o mojich námietkach proti rozhodnutiu a postupu súdu prvého stupňa.“

Sťažovateľka v prílohe k svojej sťažnosti ústavnému súdu predložila podací lístok č. 83080447, z ktorého vyplýva, že jej odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) bolo na poštovom úrade Košice 3 podané 5. apríla 2006, ako aj oznámenie Slovenskej pošty o výsledku reklamačného konania z 8. augusta 2006, podľa ktorého bolo jej odvolanie adresátovi (okresnému súdu) doručené 7. apríla 2006.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05,   I. ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05,   I. ÚS   74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. 8 CoP 122/2006, pretože svojím uznesením z 28. apríla 2006 rozhodol len o odvolaní otca   maloletého dieťaťa   (ďalej len „otec“) proti uzneseniu z 20. marca 2006 a nerozhodol o odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu, ktoré bolo taktiež podané v zákonnej lehote.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z obsahu listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že okresným súdom je na základe návrhu   otca   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   25   P   14/2006   o úprave   práv   a povinností k maloletému dieťaťu, účastníčkou ktorého je aj sťažovateľka ako matka dieťaťa.

V uvedenom konaní vyššia súdna úradníčka okresného súdu uznesením z 23. januára 2006 rozhodla o nariadení predbežného opatrenia, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do starostlivosti otca. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom žiadala maloleté dieťa zveriť do jej starostlivosti a otcovi určiť povinnosť platiť výživné 1 500 Sk mesačne.

Okresný súd na základe odvolania sťažovateľky s poukazom na ustanovenie § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením č. k. 25 P 14/2006-51 z 20.   marca   2006   rozhodol   tak,   že   návrhy   oboch   účastníkov   konania   na   vydanie predbežných   opatrení   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   z 20.   marca   2006   podali sťažovateľka   aj   otec   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Podanie   odvolania   v zákonnej   lehote sťažovateľka   preukázala   listinnými   dôkazmi   pripojenými   k sťažnosti   (podací   lístok č. 83080447, oznámenie Slovenskej pošty o výsledku reklamačného konania z 8. augusta 2006).

Vo svojom odvolaní sťažovateľka namietala, že okresný súd uznesením z 20. marca 2006 rozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu z 23. januára 2006 (vydaného vyššou súdnou úradníčkou)   v rozpore   s ustanovením   §   374   ods.   3   OSP,   pretože   týmto   rozhodnutím nevyhovel jej odvolaniu v celom rozsahu. Krajskému súdu sťažovateľka v odvolaní navrhla, aby: „odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil (uznesenie   z 20.   marca   2006;   pozn.) a rozhodol o mojom odvolaní zo dňa 10. 3. 2006 proti uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P 14/2006-17 zo dňa 23. 1. 2006 tak, že tomuto odvolaniu vyhovie a zmení ním napadnuté uznesenie tak, že návrh otca na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiada zveriť mal. Ch. do jeho výchovy zamietne a predbežným opatrením zverí mal. Ch. do mojej starostlivosti a uloží otcovi prispievať na jej výživu sumou 1.500,- Sk mesačne alebo, aby napadnuté rozhodnutie súdu sp. zn. 25 P 14/2006-51 zo dňa 20. 3. 2006 zmenil tak, že predbežným opatrením zverí mal. Chanel do mojej starostlivosti a uloží otcovi prispievať na jej výživu 1.500,- Sk mesačne.“

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   8   CoP   122/2006-63 z 28. apríla   2006,   ktorým   zmenil   uznesenie   z 20.   marca   2006   tak,   že   maloleté   dieťa predbežne zveril do starostlivosti sťažovateľky a otcovi uložil povinnosť prispievať na jeho výživu   sumou   1 500   Sk   mesačne.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v uvedenom   konaní porušil jej v sťažnosti označené práva tým, že v ňom rozhodol len o odvolaní otca a s jej odvolaním sa vôbec nezaoberal.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesení   okresného   súdu,   odvolania sťažovateľky   a   uznesenia   krajského   súdu   konštatuje,   že   uznesenie   krajského   súdu signalizuje   nedostatky   spočívajúce   v tom,   že   krajský   súd   v záhlaví   svojho   uznesenia vymedzil svoje konanie tak, že ním rozhoduje iba o odvolaní otca. O odvolaní sťažovateľky sa ani v odôvodnení tohto uznesenia nezmienil.

Zároveň však ústavný súd konštatuje, že vecný obsah rozhodnutia krajského súdu, skutkové a právne závery v ňom uvedené a samotná jeho výroková časť nasvedčujú tomu, že sťažovateľka v tomto konaní dosiahla to, čo sledovala a jej odvolacím návrhom bolo vyhovené.

Účelom   uplatnenia   každého   procesného   práva   je   zabezpečiť   ochranu   určitého materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho práva (nároku). V danom prípade krajský súd v napadnutom uznesení rozhodol tak, že v plnom rozsahu vyhovel tomu, čoho sa domáhala sťažovateľka uplatnením svojho procesného práva, aj keď na základe návrhu protistrany v uvedenom konaní. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka si bola vedomá, že sa   domáha   na   ústavnom   súde   ochrany   svojich   práv   len   z formálnych   dôvodov (z materiálneho   hľadiska   bola   napadnutím   uznesením   uspokojená).   Sťažovateľka   ale dosiahla napadnutým uznesením krajského súdu to, čo sledovala uplatnením svojho práva na   podanie   odvolania.   Preto   v okolnostiach   prípadu   by   hodnotenie   tejto   zjavnej   chyby krajského   súdu   a následné   ústavným   súdom   vyslovené   porušenie   označených   práv sťažovateľky   znamenalo   v konečnom   dôsledku   formalistický   prístup   ústavného   súdu k rozhodovaniu.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že účastník sa na súd neobracia so žiadosťou o ochranu jednotlivého procesného oprávnenia, ale vždy o ochranu svojho občianskeho práva, ktoré musí mať materiálnu povahu alebo procesnú   povahu   s   materiálnym   dopadom   na   právne   postavenie   účastníka   (m.   m. II. ÚS 307/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom   pre   rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). O akýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007