znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., bytom D., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2 T 57/05 z 1. júla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2005   doručená   sťažnosť A. S.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 57/05 z 1. júla 2005.

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že bol „... odsúdený za trestný čin podľa par. 213 ods. 1 Trestného zákona k odňatiu slobody Trestným rozkazom 2 T 57/05, vydaným podľa par. 314e ods. 1 Trestného poriadku Okresným súdom v Nových Zámkoch dňa 15. 4. 2005, doručeným 26. 4. 2005. Odpor proti trestnému rozkazu 2 T 57/905 som podal 27. 4. 2005 na Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   písomne   a   nebol   vzatý   späť   do   začatia   hlavného pojednávania.

K predvolaniu na hlavné pojednávanie stanovené na 27. 5. 2005 som sa písomne vyjadril a ospravedlnil neprítomnosť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde v Nových Zámkoch vo veci 2 T 57/05. Podľa par. 164 ods. 3 trestného poriadku obvinený nesmie byť nijakým   spôsobom   k   výpovedi   alebo   k   priznaniu   donucovaný.   Opakovane   som   bol Okresným súdom v Nových Zámkoch predvolaný na hlavné pojednávanie stanovené na 1. 7. 2005 bez doručenia obžaloby, o ktorej sa zmieňuje súd. Donútený súdom pod hrozbou väzby som sa zúčastnil na hlavnom pojednávaní, na ktorom som bol prítomný na Okresnom súde v Nových Zámkoch dňa 1. 7. 2005 v zmysle par. 213 ods. 1 Trestného zákona. (...)

Pri   prejednávaní   veci   na   hlavnom   pojednávaní   právnou   kvalifikáciou   ma   uznal vinným okresný prokurátor a trest uložil samosudca vzhľadom na bezúhonnosť mojej osoby. Podľa   čl. 50   ods. 1   siedmeho   oddielu   Ústavy   SR   len   súd   rozhoduje   o   vine   a   trestne za trestné činy.

Zaraďovanie mojej osoby v odôvodnení rozsudku 2 T 57/05 pod úroveň základných práv a slobôd obmedzovaním a usmerňovaním môjho rodinného a súkromného života je v rozpore s Ústavou SR. Podľa čl. 49 siedmeho oddielu Ústavy SR len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. V Rozsudku v mene SR 2 T 57/05 Okresný súd v Nových Zámkoch dokumentuje, že po hlavnom pojednávaní konanom dňa 1. 7. 2005 rozhodol.

Nikoho nemožno podrobiť ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 druhého oddielu Ústavy SR. Okresný súd v Nových Zámkoch v rozsudku 2 T 57/05 zo dňa 1. 7. 2005 rozhodol a vychádza z nasledujúceho: Zákona o rodine, totožnosti detí podľa Rozsudku Okresného súdu Bratislava I P 73/92-63 zo dňa 4. 9. 1997, právoplatného od 10. 10. 1997, v ktorom ide o deti S. a uvedené priezvisko R., v zmysle čl. 41 ods. 4 piateho oddielu Ústavy SR vo veci starostlivosti o maloleté deti S.: A. (...) a A. (...), rodičov S. O zmene priezviska na základe zákona súd rozhodol Rozsudkom P 73/92-76 zo dňa 4. 3. 1998“.

V závere sťažnosti sťažovateľ žiada, aby o nej ústavný súd „... rozhodol v zmysle par. 57 Zákona o ústavnom súde“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 57/05 z 1. júla 2005.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Ustanovenie   čl. 127   ústavy   teda   limituje   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej   aj „sťažovatelia“)   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho súdu, využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon [v danom prípade Trestný poriadok (ďalej aj Tr. por.)].

Zo samotného obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv   domáhať   vo   vzťahu   k   namietanému   prvostupňovému   rozsudku   využitím   riadneho opravného prostriedku – odvolania [§ 245, § 246 ods. 1 písm. b) Tr. por.]. Ako vyplýva zo zistenia ústavného súdu, napokon tento prostriedok aj využil, keď sa proti uvedenému rozsudku   okresného súdu   odvolal po jeho vyhlásení   na hlavnom pojednávaní konanom

1. júla 2005. V nadväznosti na uvedené bol trestný spis okresného súdu sp. zn. 2 T 57/05 postúpený 24. augusta 2005 na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), na ktorom sa nachádzal aj ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany označených práv sťažovateľa. Na základe podaného odvolania môže odvolací súd v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže   odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku,   prihliadajúc   pritom   i   na   vady,   ktoré   neboli odvolaním   vytýkané,   a   v   prípade   splnenia   zákonom   ustanovených   predpokladov   zrušiť napadnutý prvostupňový rozsudok.

Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ právny prostriedok, ktorý mu Trestný poriadok poskytuje na ochranu namietaného porušenia jeho základných práv, využil (ale dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté), možno z toho vyvodiť, že jeho sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z   čl. 127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv (napr. I. ÚS 53/03).

Z právneho názoru, ktorý je súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu, pritom vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ   k   dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dochádza k porušeniu základných práv alebo   slobôd   sťažovateľa   (IV. ÚS 21/02).   V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti ústavného   súdu   vyčerpaním   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným   orgánom. Iná   interpretácia   by v   danej   veci   mala za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   ako krajský (odvolací) súd, tak aj ústavný súd (IV. ÚS 177/05).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2005