znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/03-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Vlasty   Kikušovej,   bytom   Pezinok,   Kpt.   Jaroša   1, zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Balalovou,   Bratislava,   Ružová   dolina   10,   ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva   na   spravodlivé   prejednanie   jej   záležitosti   postupom   Okresného   súdu   Dunajská Streda   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   6/96   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   6/96 z 22. februára 2001 v spojení s postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 356/01 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 356/01 z 18. septembra 2001, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Vlasty Kikušovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2003   doručená   sťažnosť   Vlasty   Kikušovej,   bytom   Pezinok,   Kpt.   Jaroša   1   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jej   záležitosti   postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 6/96 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 6/96 z 22. februára 2001 v spojení s postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 356/01 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 356/01 z 18. septembra 2001.

Zo   sťažnosti   a   príloh,   ktoré   k   nej   boli   doložené,   vyplynulo,   že   okresný   súd rozsudkom sp. zn. 8 C 6/96 zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy   1   480   808   Sk   s   príslušenstvom   z   titulu   vydania   majetkového   podielu v Poľnohospodárskom   družstve   Orechová   Potôň.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 9 Co 356/01 z 18. septembra 2001 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, na čo ju okresný súd vyzval nadväzne na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 2 000 Sk, ktorý v určenej lehote zaplatila. Spis bol zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý ho vrátil okresnému súdu s tým, že súdny poplatok nebol uhradený v správnej výške, keďže jeho základom má byť cena nároku uplatňovaného v dovolacom konaní. Okresný súd preto zaslal sťažovateľke ďalšiu   výzvu   na doplatenie súdneho   poplatku   v   sume 146   080 Sk. Sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu   odmietavé   stanovisko   k   doplateniu   súdneho poplatku tvrdiac, že podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov je toto konanie od poplatku oslobodené. Pretože sťažovateľka nesplnila poplatkovú povinnosť, okresný súd v   súlade   s   §   10   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov dovolacie konanie uznesením sp. zn. 8 C 6/96 z 27. septembra 2002 zastavil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   zotrvala   na   názore,   že   mala   byť   v   dovolacom   konaní oslobodená od súdnych poplatkov uvádzajúc, že „V zmysle zák. č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch   je   od poplatku   oslobodený   navrhovateľ   v   konaní   podľa   zák.   č.   87/1991 o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov a v ďalších konaniach, ak to ustanovujú   osobitné   predpisy.   Zákonodarca   tu   uviedol   zák.   č.   229/1991   Zb.   o   úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ale samozrejme sem patrí aj zákon č. 42/1992 Zb“.

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, sťažovateľka poukázala na to, že „...podala návrh na súd dňa 8. 1. 1996. Súd nekonal plynule a bez prieťahov, lebo právoplatne bolo rozhodnuté až koncom roku 2001. To znamená, že súdy zamietli návrh, ktorý vraj bol nedôvodný až po 5 rokoch od jeho podania“. Na   základe   toho   dospela   sťažovateľka   k názoru,   že   v   jej   prípade „...súdy nekonali   bez   prieťahov.   V   konaní   boli   prieťahy   zapríčinené   súdmi,   čo   je   jednoznačne preukázateľné zo súdneho spisu. Ak boli súdy presvedčené, že navrhovateľka nemá nárok na vydanie majetkových podielov, tak o tom mali rozhodnúť už v roku 1996, najneskôr 1997. To sa však nestalo, ale ich vinou sa konanie preťahovalo na 6 rokov a samozrejme bola   navrhovateľka   v   neistote   a   narastali   zbytočne   trovy   konania“.   Z toho   dôvodu   sa sťažovateľka domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ale bez toho, aby uviedla rozsah, ktorý požaduje.

K namietanému porušeniu jej ďalších práv sťažovateľka uviedla, že sa „...týka jej základných práv a to najmä práva na zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu, vydané v zmysle platných právnych predpisov. V tomto prípade sa tak nestalo, lebo rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj druhostupňového súdu boli protiprávne a boli vydané v rozpore s platnými zákonmi. Preto žiadam Ústavný súd, aby rozhodol, že právoplatným rozsudkom Okresného   súdu   bol   porušený   zákon   a   práva   navrhovateľky   a   zrušil   toto   rozhodnutie. V prípade zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie bolo tiež rozhodnuté   protizákonne,   lebo   navrhovateľka   bola   oslobodená   od   platenia   súdneho poplatku, čo sme už vyššie rozpísali. Navrhovateľka požiadala aj o oslobodenie od platenia súdneho   poplatku,   pokiaľ   by   súdy   napriek   jej   presvedčeniu   rozhodli   tak,   že   nie   je oslobodená od platenia súdneho poplatku. Tu taktiež Krajský súd v Trnave porušil zákon a práva navrhovateľky, lebo o tomto nerozhodol a nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle platných zákonov. Preto žiadame aj v tejto časti ÚS SR republiky, aby zrušil rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania pre jeho nezákonnosť“.

Ústavný súd 8. decembra 2003 na okresnom súde zistil, že rozsudok okresného súdu sp.   zn.   8   C   6/96   z   22.   januára   2001   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 356/01 z 18. septembra 2001 nadobudol právoplatnosť 28. novembra 2001.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   o   sťažnostiach   sú   upravené   v   ustanoveniach   §   20   ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie jej práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   práva   na spravodlivé   prejednanie jej záležitosti   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   6/96   a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 6/96 z 22. februára 2001 v spojení s postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   356/01   a jeho rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   356/01 z 18. septembra 2001, ústavný súd prihliadol na to, že označené konania boli právoplatne skončené 28. novembra 2001, keď bol sťažovateľke doručený rozsudok krajského súdu, ktorým rozhodol o jej odvolaní tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie tejto lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Ústavný   súd   preto   so   zreteľom   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   vo   veci   samej v napadnutom konaní nadobudlo právoplatnosť 28. novembra 2001, t. j. takmer dva roky pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu,   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   bola   podaná oneskorene, a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní.

2.   Sťažovateľka   namietala,   že   jej   označené   práva   boli   porušené   aj   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   8   C 6/96   z 27.   septembra   2002,   ktorým   bolo   pre   nezaplatenie súdneho poplatku zastavené dovolacie konanie začaté na základe ňou podaného dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 356/01 z 18. septembra 2001. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. septembra 2003.

Z   poučenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   proti   nemu   bolo   možné   podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia krajskému súdu. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka túto možnosť nevyužila a sťažovateľka to ani netvrdila.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd je preto v súlade so svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva   a slobody   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   len vtedy,   ak o   takej   ochrane nerozhoduje žiaden iný súd, alebo tiež v prípade, ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný súd svojím rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom a toto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah súvisí s právom na súdnu ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98, III. ÚS 17/02) na tom, že sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sťažovateľka uvedeným spôsobom nepostupovala, ústavný súd dospel k záveru, že jej sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 C 6/96 z 27. septembra 2002 nie je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jej základných práv prípustná, a preto o nej rozhodol tak,že ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Ďalšími procesnými návrhmi sa z tohto dôvodu už ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003