znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžo/246/2010 z 18. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sžo/246/2010   z 18.   januára   2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ   bol   na   základe   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. 144 z 9. apríla 2009 (ďalej len „personálny rozkaz“) prepustený zo služobného pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   (ďalej   len   „príslušník   PZ“)   podľa   § 192   ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Dôvodom jeho prepustenia bolo to, že 21. marca 2009 v rámci   výkonu   štátnej   služby   ako   psovod   so služobným   psom   spoločne   s ďalšími   tam prítomnými príslušníkmi PZ a s využitím dvoch služobných psov bez náhubkov prinútili mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela. V tomto konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a incident ani neoznámil nadriadenému.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažovateľ   podal   rozklad,   o ktorom   bolo rozhodnuté Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), a to   rozhodnutím   sp. zn.   SLV-65/PK-2009   z   24.   júla 2009   tak,   že   ním   bolo   napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvostupňový rozsudkom č. k. 3 S/172/2009-53 z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 3 S/172/2009-86 z 9. septembra 2010 vyhovel žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu   ministerstva   vnútra   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   ministerstva   vnútra sp. zn.   SLV-65/PK-2009   z   24.   júla   2009,   ako   aj   prvostupňové   správne   rozhodnutie   – personálny rozkaz zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Svoj zrušujúci rozsudok krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   správneho   orgánu   vychádzalo   zo zisteného skutkového   stavu,   ktorý   je   v   rozpore   s   obsahom   spisu,   a   zistenia   skutkového   stavu   sú nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa názoru krajského súdu je napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa proti označenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolal.

V nadväznosti   na   podané   odvolanie   žalovaného   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 3 Sžo/246/2010 z 18. novembra 2011 zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 3 S/172/2009-53 z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 3 S/172/2009-86 z 9. septembra 2010 tak, že rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. SLV-65/PK-2009 z 24. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09).   Podľa   právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné   právo   na   súdnu   ochranu, ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok, a   skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m. m.   III. ÚS 33/04,   IV. ÚS 163/05,   II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktorého   nápravu   nemožno   dosiahnuť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku [ďalej   len   „OSP“; (m. m.   I. ÚS 148/03,   III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06)].   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo.   Z princípu   subsidiarty   totiž   vyplýva,   že   sťažnosť   možno   zásadne   prerokovať a rozhodnúť   o nej   až potom,   keď   napadnuté   konanie   bude   skončené.   Je   to   tak   z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku,   ktorý   mal   sťažovateľ   k dispozícii,   a   nemôže   ho   opomenúť.   V zmysle uvedeného   v konaní,   ktoré   v čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   stále   prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým   sa   riešila   iba určitá   parciálna procesná   otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   ako aj to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu č. k. 3 S/172/2009-53 z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 3 S/172/2009-86   z 9.   septembra   2010   tak,   že   druhostupňové   správne   rozhodnutie,   t. j.   rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. SLV-65/PK-2009 z 24. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a čl. podľa   6   ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Prvou námietkou sťažovateľa je nedodržanie podmienok nezávislosti a nestrannosti súdu   konajúceho   vo   veci,   pričom   nezávislosť   a nestrannosť   súdu   mala   byť   podľa sťažovateľa ohrozená týmto tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku: „Samotné konanie   obsiahnuté   v   zvukovo-obrazovom   zázname   považuje   senát   odvolacieho   súdu za nedôstojné a ponižujúce. Na druhej strane je potrebné, aby takýto skutok bol vyšetrený v súlade   s   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky“.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Subjektívne   vyjadrenie   členov   odvolacieho   senátu   ako   aj   predsedu   v   napadnutom rozsudku...,   že samotné   konanie   obsiahnuté   vo   videozázname   považujú   za   nedôstojné a ponižujúce, vyjadruje ich psychický vzťah k prejednávanému predmetu veci a nemožno naňho neprihliadnuť.“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv   z toho dôvodu, že napriek tomu, že najvyšší súd rozhodol o zmene rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP a nahradil tento rozsudok svojím rozsudkom čiastočne v jeho neprospech, neobsahuje toto rozhodnutie, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok, úplné a výstižné dôvody,   pre   ktoré   k   zmene   prvostupňového   rozsudku   pristúpil.   Zmena   v neprospech sťažovateľa   mala   podľa   neho   spočívať   v tom,   že   pokiaľ   prvostupňový   súd   zrušil   tak prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   (personálny   rozkaz),   ako   aj druhostupňové rozhodnutie   ministerstva   vnútra   sp. zn.   SLV-65/PK-2009   z 24.   júla   2009,   najvyšší   súd v napadnutom rozsudku tak nepostupoval a zrušil iba druhostupňové správne rozhodnutie, pričom   podľa   ustálenej   judikatúry   správneho   súdnictva   prvostupňové   aj   druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok (Rs 46/2007) a takýto postup je aj v súlade s § 250j ods. 2 OSP.

Ďalšia výhrada sťažovateľa sa týka toho, že najvyšší súd nevzal do úvahy dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa na pojednávaní, a to obsah znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný na účely trestného konania a ktorý sťažovateľ predložil v kópii.

Sťažovateľ   napokon   namieta   nedostatky   pôvodného   správneho   konania,   ktorého výsledok bol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zrušený, a vyslovuje pochybnosti o jeho objektivite. Poukazuje na to, že „absenciu devolutívneho účinku rozkladu eliminuje povinnosť   prejednať   rozklad   pred   vydaním   druhostupňového   rozhodnutia   v osobitnej komisii zriadenej vedúcim ústredného orgánu štátnej správy“, ako aj na skutočnosť, že dosiaľ nevie, „kto bol členom osobitnej komisie, kto bol jej predsedom a aký bol jej názor, pretože tento nebol ani uvedený v napadnutom rozhodnutí žalovaného“.

Vo   vzťahu   k uvedeným   námietkam   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v správnom konaní, ktoré bude ďalej vedené po zrušení rozhodnutia sp. zn. SLV-65/PK-2009   z 24.   júla   2009   a vrátení   veci   ministerstvu   vnútra   na   ďalšie   konanie, bude   môcť sťažovateľ uplatňovať svoje práva a dovolávať sa ich.

Výsledok správneho konania môže byť za predpokladu, že to bude iniciovať niekto z jeho   účastníkov,   opätovne   predmetom   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   správnym   súdom,   v ktorom   sa   naplno   rozvinie   právo   na   spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k prvej námietke nemožno dospieť k záveru, že by citovaný názor najvyššieho súdu morálne odsudzujúci skutky zachytené na obrazovo-zvukovom zázname bol   spôsobilý   výrazne,   ale   najmä   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa, čomu nasvedčuje predovšetkým už   samotná   skutočnosť,   že   v danom   prípade   napadnutým   rozsudkom   bolo   rozhodnutie ministerstva   vnútra   postihujúce   sťažovateľa   za   inkriminované   skutky   zrušené.   Ani zo skutočnosti,   že   napadnutým   rozsudkom   bolo   zrušené   iba   druhostupňové   správne rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. SLV-65/PK-2009 z 24. júla 2009, a nie aj správne rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktoré mu predchádzalo, nemožno vyvodiť záver, že by tým mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľa, ktorý by naznačoval, že by to pre neho mohlo znamenať už nezvrátiteľne nepriaznivé dôsledky.

Nemožno   vylúčiť   ani   to,   že   v nasledujúcom   konaní   druhostupňového   správneho orgánu   o rozklade   sťažovateľa   môže   dôjsť   aj   k zrušeniu   prvostupňového   rozhodnutia správneho   orgánu.   Taktiež   ani   námietka,   že   najvyšší   súd   nezohľadnil   dôkaz   vykonaný súdom   prvého   stupňa   na   pojednávaní,   a   to   obsah   znaleckého   posudku,   ktorý   bol vypracovaný   na   účely   trestného   konania   a   ktorý   sťažovateľ   predložil   v kópii,   nie   je relevantná,   keďže   najvyšší   súd   uložil   správnemu   orgánu   v ďalšom   konaní   zabezpečiť znalecký posudok v originálnom vyhotovení tak, aby mohol byť zohľadnený.

Vzhľadom na to ani jedno zo sťažovateľom tvrdených pochybení najvyššieho súdu nepredstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezvratnú   (a v ďalšom   procesnom   postupe po vrátení   veci   namietaným   rozsudkom   v konaní   o rozklade   pred   druhostupňovým správnym   orgánom,   prípadne   následne   v správnom   súdnictve   nekorigovateľnú)   ujmu na právach sťažovateľa.

V okolnostiach daného prípadu preto nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej   zásady,   podľa   ktorej   ústavný   súd   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   ústavný súd zistil,   že   ochranu sťažovateľom označeným základným právam proti ich možnému porušeniu bude oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v správnom súdnictve, samozrejme, v závislosti od budúceho nového rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu po vrátení veci na ďalšie konanie, v ktorom   bude   mať   sťažovateľ   možnosť   uplatňovať   svoje   procesné   práva   a vznášať prípadné   námietky.   Až   v štádiu,   keď   bude   konanie   definitívne   skončené,   bude   môcť sťažovateľ na ochranu svojich práv prípadne podať novú sťažnosť ústavnému súdu, a to za predpokladu,   že   by v ďalšom   konaní v správnom   súdnictve   došlo   podľa   jeho názoru k porušeniu   jeho   práv   garantovaných   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   napokon   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   dodáva,   že   jeho   ústavnou kompetenciou   nemôže   byť   zmena   alebo   náprava   prípadného,   či   už   namietaného,   alebo skutočného   pochybenia   všeobecných   súdov   v dosiaľ   neskončených   konaniach,   ale   je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci   obstoja   z komplexného   hľadiska   v ústavnoprávnej   rovine.   Každý   iný   postup   by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní.

Ústavný súd preto akceptujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax a v neposlednom rade aj pod vplyvom rešpektovania princípov minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   čl. 141   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého v   Slovenskej republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné súdy,   ústavný   súd   pripomína,   že uvedený   článok   ústavy   vyjadruje   princípy   právneho   štátu,   resp.   princípy   fungovania nezávislého   súdnictva,   a   nemožno   ho   samostatne   aplikovať,   a   teda   ani   namietať   jeho porušenie v individuálnych sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 81/02). Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 116/2011).

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011