znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 400/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010 doručená sťažnosť J. H.,   M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj základného práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 400/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 26. januára 2007 podal návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 102 186 Sk s príslušenstvom, a to „titulom neoprávneného navýšenia faktúr o mzdu svojich zamestnancov a škody spôsobenej vadným vykonaním diela“. Okresný súd   následne   vydal   platobný   rozkaz,   voči   ktorému   odporca   podal   odpor.   Okresný   súd vo veci nariadil tri pojednávania, naposledy v decembri 2008, pričom od toho času vo veci nekoná už 17 mesiacov, čím podľa sťažovateľa spôsobuje zbytočné prieťahy v namietanom konaní. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré   odôvodňuje   pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   márnosti   a nespravodlivosti,   pričom „negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdu   spôsobujú   sťažovateľovi   permanentný   stres, ohrozujú jeho zdravie pre spor trvajúci už viac ako tri roky“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo J. H., bytom M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod č. k. 7 C 400/2008 (správne má byť uvedené „7 C 400/2007“) porušené. Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 7 C 400/2008 (správne má byť uvedené „7 C 400/2007“) konal bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom v sume 276,68 €.

Na   základe   predchádzajúcej   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril podpredseda   okresného súdu,   ktorý   v prípise   sp.   zn.   1 SprS/135/2010   z 12.   mája 2010 uviedol:

„Podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne ide o zložitú právnu vec, v ktorej sú sporné viaceré   skutkové   okolnosti.   Posledné   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   zváženia navrhovaného znaleckého dokazovania. Po konzultácii so znalcami z príslušného odboru a po   dôkladnom   zvážení   sudkyňa   dospela   k záveru,   že   by   nariadenie   znaleckého dokazovania   nebolo   účelné.   Vec   vyžadovala   dôslednú   prípravu   a štúdium   judikatúry. Vzhľadom na špecifické okolnosti tejto veci po preštudovaní dostupnej judikatúry zistila, že obdobná právna vec nebola súdmi vyššej inštancie doposiaľ riešená. Vo veci vytýčila termín pojednávania na deň 2. 6. 2010.

Z prehľadu úkonov vo veci je zrejmé, že po podaní návrhu v mesiaci január 2007 súd vo veci začal riadne konať a vykonával všetky úkony nevyhnutné na prípravu pojednávania. Po zaplatení súdneho poplatku bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca odpor. Po doručení vyjadrenia navrhovateľa k podanému odporu bolo vo veci nariadené   pojednávanie   na   16.   7.   2008.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho rokovania. Ďalšie pojednávanie dňa 17. 9. 2008 bolo odročené za účelom výsluchu svedkov. Rovnako tak bolo odročené pojednávanie zo dňa 3. 11. 2008. Pojednávanie zo dňa 5. 12. 2008 bolo odročené na neurčito za účelom zváženia ďalšieho procesného postupu ohľadom znaleckého dokazovania. Ďalšie pojednávanie bolo určené na 2. 6. 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že od podania návrhu na súd od januára 2007 do konca roku 2008 súd vo veci riadne konal a nedochádzalo k žiadnym prieťahom. V priebehu druhej polovice r. 2008 sa uskutočnili 4 pojednávania, ktoré boli odročované   z dôvodov   na   strane   účastníkov,   ktorí   najprv   žiadali   odročenie   za   účelom mimosúdneho rokovania a následne postupne navrhovali svedkov, ktorých vo veci žiadali vypočuť.   Posledné   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   zváženia   znaleckého dokazovania. V priebehu r. 2009 došlo vo veci k zdržaniu, ktoré bolo spôsobené zvýšenou zaťaženosťou sudcov tunajšieho civilného úseku, nakoľko vzhľadom na zvýšený nápad nie je možné bez zdržania konať vo všetkých pridelených veciach. Okrem toho sa v tomto prípade jedná   o vec,   ktorá   je   skutkovo   a právne   náročná,   o.   i.   z dôvodu   viacerých   rozporných skutkových tvrdení a tiež z dôvodu, že obdobná právna vec doposiaľ nebola judikatúrou riešená. Po konzultácii so znalcami sudkyňa upustila od zámeru vo veci nariadiť znalecké dokazovanie a určila termín pojednávania.

Pri rozhodovaní o podanej sťažnosti sťažovateľa je podľa názoru Okresného súdu Žilina potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil všetky svoje oprávnenia, ktoré   mu   vyplývajú   z príslušných   zákonných   predpisov.   Navrhovateľ   nepožiadal   súd o vytýčenie termínu pojednávania a nevyužil ani možnosť podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní v zmysle zákona č. 757/2004 o súdoch.“

K vyjadreniu   podpredsedu   okresného   súdu   bolo   pripojené aj   vyjadrenie   zákonnej sudkyne,   ktorá   okrem   obsahovo   totožnej   argumentácie   uviedla   prehľad   úkonov,   ktoré okresný súd v namietanom konaní urobil.

„Prehľad úkonov vo veci sp. zn. 7 C 400/2007

26. 1. 2007 – podaný návrh

26. 2. 2007 – výzva na upresnenie adresy odporcu

5. 3. 2007 – odpoveď na výzvu – upresnenie adresy

14. 3. 2007 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu

22. 3. 2007 – zaplatený súdny poplatok

19. 4. 2007 – vo veci vydaný platobný rozkaz

10. 5. 2007 – odpor

15. 5. 2007 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku z odporcu + pokyn na doručenie odporu navrhovateľovi na vyjadrenie

27. 8. 2007 – prevod z reg. Ro do reg. C

16.   7.   2008 – pojednávanie – žiadosť účastníkov o poskytnutie lehoty za účelom mimosúdneho rokovania

17. 9. 2008 – pojednávanie – odročené za účelom výsluchu svedkov, ktorých mená a adresy mal oznámiť navrhovateľ

3. 11. 2008 – pojednávanie – odročené za účelom výsluchu navrhovaných svedkov

15.   12.   2008   –   odročené   na   neurčito   za   účelom   zváženia   ďalšieho   procesného postupu v otázke navrhovaného znaleckého dokazovania

2. 6. 2010 – vytýčenie pojednávania.“

Na výzvu ústavného súdu zaujal k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprS/135/2010   z   12.   mája   2010   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľa   v   podaní z 28. mája 2010, v ktorom uviedol:

„Sťažovateľ sa nestotožňuje s vyjadrením, ktoré k sťažnosti dal Okresný súd v Žiline. Je síce pravdou, čo uvádza vo svojom vyjadrení, že súd spočiatku vo veci konal. Sťažovateľ však podal sťažnosť najmä na nečinnosť súdu od 5. 12. 2008 do podania sťažnosti, kedy aj samotný odporca vyzýval súd, aby vytýčil pojednávanie. Vzhľadom k tejto skutočnosti sa javí   ako   úplne   nepodstatné,   že   sa   navrhovateľ   nesťažoval   a nežiadal   o vytýčenie pojednávania, keď súd vôbec nereagoval na samotnú sťažnosť odporcu. Sťažovateľ má za to,   že   keby   vo   veci   podal   sťažnosť,   bol   by   nútený   pravdepodobne   vzniesť   aj   námietku zaujatosti konajúceho sudcu, čo by malo za následok ďalšie predlžovanie konania. Sťažovateľ   má   za   to,   že   nekonaním   súdu   vo   veci   vznikli   prieťahy   v konaní a vyjadrenie, že súd v danej veci konzultoval so znalcami (ktorými, v spise nie sú podľa sťažovateľa žiadne vyjadrenia) sa javí ako výhovorka, ktorou má zakryť svoju nečinnosť. Je len   zrejmé,   že   čím   dlhšie   bude   konanie   prebiehať,   tým   budú   aj   výpovede   prípadných svedkov nedôveryhodné.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   nečinnosťou   súdu   v konaní   skutočne   došlo   k prieťahom v konaní, čo však v danej veci je pravdepodobné, že sa už nepodarí riadne zistiť skutočný stav veci, a teda dôjde k poškodeniu práv sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd zdôrazňuje,   že   jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne v čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky ochrany svojich základných práv podľa   zákona   č.   757/2004   Z. z.,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. treba považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   ako   aj   z   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu č. 1 SprS/135/2010 z 12. mája 2010, sťažovateľ písomnú sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi   okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   namietaného   konania   nepodal. Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   okresnému   súdu „nepodával   žiadosť   o vytýčenie pojednávania z dôvodu zistenia zo spisu, že tak urobil odporca a mal za to, že príslušný súd začne   konať“. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   žiadosť   o nariadenie pojednávania nemožno stotožňovať so sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní. Za týchto okolností neexistuje v danom prípade žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, na základe ktorého by ústavný súd mohol ospravedlniť skutočnosť, že sťažovateľ sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. nepodal, a teda nevyčerpal právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zohľadnil vychádzajúc z predmetného spisu aj obranu   okresného   súdu   obsiahnutú   vo   vyjadrení   podpredsedu   okresného   súdu,   podľa ktorého „ide o zložitú právnu vec, v ktorej sú sporné viaceré skutkové okolnosti...“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Odmietnutie sťažnosti nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o ochranu svojich práv v prípade, ak by bol okresný súd v ďalšom období bez ospravedlniteľného dôvodu v napadnutom konaní nečinný alebo by bola jeho ďalšia činnosť neefektívna, avšak za predpokladu, že predtým vyčerpá právny prostriedok ochrany podľa zákona č. 757/2004 Z. z.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010