znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2008 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   97/2007   zo   14.   novembra   2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa v občianskoprávnom   konaní   na   okresnom   súde   domáhal   ochrany   vlastníckeho   práva „zriadením   vecného   bremena   na   parcele,   ktorá   mu   vlastnícky   patrí,   vo   forme   práva umiestnenia stavby bytového domu, súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837, kat. územie P.“. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že „na jeho pozemku v roku 1973 bola zriadená neoprávnená stavba, ktorú zriadilo B., pričom doteraz neboli vysporiadané vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi stavby“. Sťažovateľ preto žiadal postupom podľa § 135c ods.   3   Občianskeho   zákonníka   usporiadať   pomery   medzi   vlastníkom   pozemku a spoluvlastníkmi bytového domu (ďalej len „žalovaní“) zriadením vecného bremena za náhradu, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   C   97/2007   zo   14.   novembra   2007   žalobu sťažovateľa zamietol s tým, že k tejto úprave vzťahov už došlo, a to zriadením vecného bremena zo zákona, v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve bytov“)   a   iná   úprava   vzťahu   medzi   vlastníkmi   stavby   a vlastníkom   pozemku   v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka nie je možná.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   6/2008   z   25.   septembra   2008   potvrdil prvostupňový   rozsudok   vo výroku   o zamietnutí   žaloby v časti,   ktorou   sťažovateľ   žiadal zriadiť vecné bremeno na parcele KN č. 1507 – zastavaná plocha a nádvoria o výmere 215 m2,   zapísanej   na LV   č.   13522   v kat.   území   P.   vo   forme   práva   umiestnenia   stavby bytového domu súp. č. 5320 zapísaného na LV č. 7837 kat. územie P. Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že „porušovateľ, majúci zákonnú povinnosť usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby zriadením vecného bremena konal v rozpore s ustanovením § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy vlastníckemu právu sťažovateľa nepriznal   ochranu   pred   neoprávneným   zásahom   do   jeho   výkonu   zo   strany   žalovaných a vecné bremeno nezriadil.

Pozemok   parc.   KN   č.   1507   -   zastavaná   plocha   a nádvoria   o výmere   215   m2, zastavaný neoprávnenou stavbou bytového domu,   súp. č. 5320 zapísaného na LV   7837 k. ú. P.,   nemá   charakter   pozemku   zaťaženého   vecným   bremenom,   nakoľko   zákon č. 182/1993 Z. z. nerieši otázku vyporiadania práv k neoprávneným stavbám. Vzhľadom na nekomplexnosť   úpravy,   pri   právnom   posúdení   je   nutné   použiť   všeobecnú   úpravu občianskoprávnu   a vzájomné   vzťahy   účastníkov   vysporiadať   rozhodnutím   súdu   podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa,   kým   nedôjde   k vyporiadaniu   práv   z neoprávnených stavieb   podľa   §   135c   Občianskeho   zákonníka,   nemožno   stavby   ani   výkon   práv   k nim legalizovať.

Podľa názoru sťažovateľa „pri ignorovaní § 135c Občianskeho zákonníka, odkazom na   ustanovenie   §   23   ods.   5   zák.   č.   182/1993   Z.   z.,   je   také   meritórne   rozhodnutie porušovateľa rozporné s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 11 Listiny   základných   práv   a slobôd   z dôvodu   neoprávneného   zásahu   do   základných   práv sťažovateľa,   spôsobom   deklarovania   verejného   záujmu   v prospech   práv   žalovaných   pri výkone   ich   vlastníckeho   práva   k stavbe   bytového   domu.   Ide   o občianskoprávny   vzťah, ktorého účastníci majú rovnaké postavenie a platné právo sťažovateľovi poskytuje ochranu §-om   135c   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   ustanovenie   je   v súlade   s právnymi   normami vyššej   právnej   sily   pri   rešpektovaní   zákonnej   rovnosti   účastníkov   občianskoprávnych vzťahov pri výkone ich vlastníckych práv.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ argumentoval, že „nie je možné zákonne právne relevantne deklarovať existenciu vecného bremena odkazom na ustanovenie § 23 ods. 5 zákona   č.   182/1993   Z.   z.   k neoprávnenej   stavbe   bytového   domu   na   pozemku   v jeho vlastníctve, nakoľko táto neoprávnená stavba, v spoluvlastníctve žalovaných, je aj naďalej neoprávnená,   pričom   napadnutým   rozhodnutím   porušovateľ   túto   stavbu   protizákonne a protiústavne   legalizuje.   Odmietaním   aplikácie   ust.   §   135c   Občianskeho   zákonníka, porušuje porušovateľ ust. § 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré ustanovenia zaručujú sťažovateľovi domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom, na nezávislom a nestrannom súde, tým skôr, že je v jurisdikčnej právomoci súdu aplikáciou § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka   vecné   bremeno   k pozemku   zastavanom   neoprávnenou   stavbou   zriadiť   za náhradu.“.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   pri   riešení   situácie,   ktorá   nastala   v dôsledku   zriadenia neoprávnenej stavby, treba brať do úvahy predovšetkým ochranu práv vlastníka pozemku, do ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté. To vyplýva podľa neho tak z čl. 11 ods. 4 listiny,   ako   i z konštrukcie   §   135c   Občianskeho   zákonníka   a konečne   i z princípov,   na ktorých je založené občianske právo, ktoré poskytuje ochranu tomu, komu bolo do jeho práv bez právneho dôvodu zasiahnuté, proti tomu, kto takto do práva zasiahol.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 11 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené Slovenskou republikou, v zastúpení Krajským súdom v Prešove, Okresným súdom   v Prešove,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   25.   9.   2008, č. k.: 5 Co 6/2008   a rozsudkom   Okresného   súdu   v Prešove   zo   dňa   14.   11.   2007, č. k.: 11 C 97/2007.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   25.   9.   2008,   č.   k.:   5   Co   6/2008 a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 11. 2007, č. k.: 11 C 97/2007 sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008 v konaní o vyporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a príslušenstva došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 11 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05).

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu práv, ktoré mali byť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 podľa jeho názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal. Oprávnenie   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   vylučuje   právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie jeho označených   základných   práv podľa   ústavy a listiny, ako aj práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008

Kľúčovou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo tvrdenie o nenapravení pochybení v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu súdom odvolacím, v dôsledku čoho napriek konštatovaniu dôvodnosti nároku uplatneného sťažovateľom   titulom   domáhania   sa   vyporiadania   neoprávnenej   stavby   bytového   domu postavenej pred 1. januárom 1992 postupom podľa § 135c Občianskeho zákonníka odvolací súd meritórne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal zriadiť vecné bremeno na parcele KN č. 1507 o výmere 215 m2, zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P., vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837 v kat. území P.

Z obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   voči napadnutému rozsudku krajského súdu namieta samotné právne posúdenie veci na základe zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov kontrolovať z hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III.   ÚS 151/05,   III.   ÚS 344/06). Právne závery   krajského súdu   vychádzajúce z konštatovania absencie naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o zriadení vecného bremena,   ktoré   vzniklo   v okolnostiach   prípadu   priamo   zo   zákona,   však   nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku z 25. septembra 2008 založil na týchto dôvodoch:

„... žalobca sa domáhal zriadenia vecného bremena na parcele, ktorá mu vlastnícky patrí vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu č. súp. 5320 zapísaného na LV 7837 kat. úz. P. s tým, že žalovaní budú zaviazaní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 996.302,17   Sk   rovnajúcu   sa   všeobecnej   hodnote   vecného   bremena   určené   na   základe znaleckého posudku. Uplatnil si trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že na jeho pozemku v roku 1973 bola zriadená neoprávnená stavba, túto stavbu zriadilo B. a doposiaľ vzťahy medzi   vlastníkom   pozemku   a vlastníkom   stavby   vysporiadané   neboli.   Tvrdil,   že   ide o nepovolenú stavbu podľa § 135 c) Občianskeho zákonníka (zrejme mal na mysli, ako to správne postrehol prvostupňový súd, neoprávnenú stavbu). Žiadal priznať za uvedené vecné bremeno finančnú náhradu, ktorú vyčíslil všeobecnou hodnotou vecného bremena vo výške 996.302,17 Sk.

Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa zaoberal otázkou oprávnenej alebo   neoprávnenej   stavby   a uzatvoril,   že   keďže   v čase   vzniku   stavby   sa   nejednalo o neoprávnenú stavbu nemožnosť v budúcnosti takúto stavbu posudzovať ako neoprávnenú, pretože stavbu nezriadil občan, ktorý jediný mohol týmto spôsobom postupovať, aby došlo k neoprávnenej stavbe, ale zriadila ju socialistická organizácia.

Tento názor prvostupňového súdu, pokiaľ sa týka neoprávnenej stavby nie je správny a bol   prekonaný   súdnou   praxou,   pričom   platí,   že   pokiaľ   postup   pri   zriaďovaní   stavby socialistickou organizáciou na cudzom pozemku bol od počiatku neoprávnený, je potrebné vykonať jej vyporiadanie podľa § 135 c) Občianskeho zákonníka. To sa týka aj stavieb, ktoré boli zriadené pred 1. 1. 1992.

Prvostupňový súd však správne postrehol, že v danom prípade nastupuje okrem toho, že ide o inštitút, na ktorý je možné uplatniť ust. § 135 c) OZ aj špeciálne ustanovenie vyplývajúce z § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Teda, že vecné bremeno v danom prípade vzniklo zo zákona.

Podľa § 151 o) ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že vecné bremená vznikajú písomnou   zmluvou   na   základe   závetu   v spojení   s výsledkami   konania   o dedičstve, schválenou   dohodou   dedičov,   rozhodnutím   príslušného   orgánu   alebo   zo   zákona.   Právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu   možno   nadobudnúť   tiež   výkonom   práva   (vydržaním); ust. § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Jednou z foriem vzniku vecných bremien je vznik bremien zo zákona. Vecné bremená, ktoré vznikajú zo zákona, čo v prejednávanej veci je podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov,   majú   špecifický   režim   upravený verejnoprávnymi   predpismi,   na   základe   ktorých   sa   zriaďujú.   Aj   keď   majú   nesporne verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nie je možné opomenúť, že majú významný prvok aj súkromnoprávny. Režim vecných bremien,   ktoré vznikajú   zo   zákona   nie   je   totožný   s režimom   zmluvných   vecných   bremien   a riadia   sa špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosť, kvôli ktorej vznikli, čo v danom prípade je zákon č. 182/1993 Z. z. Tento zákon neupravuje komplexne inštitút vecného   bremena,   ktoré   vzniká   v súvislosti   s rozdielnym   vlastníctvom   bytového   domu a pozemku,   a preto   tento   špeciálny   predpis   nevylučuje   použitie   všeobecných   ustanovení Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa týka vecných bremien.

Prvostupňový súd postupoval správne, pokiaľ návrh žalobcu na zriadenie vecného bremena   zamietol.   Nie   je   tu   naliehavý   právny   záujem   na   rozhodnutí   o vzniku   vecného bremena, ktoré vzniklo priamo zo zákona. Preto neexistuje ani dôvod, aby o tom rozhodoval súd, prípadne, aby vecné bremeno bolo zriaďované akoukoľvek inou ďalšou formou či už vyplývajúcou z ust. § 151 o) Občianskeho zákonníka alebo z ust. § 135 c) Občianskeho zákonníka.

Preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec   ochrany   tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   právne   vzťahy týkajúce   sa   vyporiadania   neoprávnených   stavieb   (§   135c)   a   vzniku   vecných   bremien (§ 151o), ako aj § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   potvrdzujúceho   výroku   namietaného rozsudku   krajského   súdu   uvádza,   že   krajský   súd   sa   v tejto   časti   primerane   vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa   a relevantné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a zákona o vlastníctve bytov aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval zo skutkového a právneho hľadiska odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní o vyporiadanie   práv   k   neoprávnenej   stavbe   a príslušenstva,   a takisto   sa   vysporiadal   aj s argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho   odvolaní   týkajúcou   sa   zriadenia   vecného bremena vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV č.   7837   v   kat.   území   P.   Krajský   súd   zároveň   uviedol   aj   dôvody,   pre   ktoré   nemožno akceptovať   právne   názory   sťažovateľa   v tejto   časti.   Ústavný   súd   preto   pri   skúmaní potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008 o zamietnutí   žaloby   v časti,   ktorou   sťažovateľ   žiadal   zriadiť   vecné   bremeno   na   parcele KN č. 1507, zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P. vo forme práva umiestnenia stavby bytového domu súp. č. 5320, zapísaného na LV č. 7837 v kat. území P. nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za arbitrárny.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 20 ústavy   a podľa   čl.   11   listiny   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení   práv   označených   sťažovateľom.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nestotožňuje s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   žiada   ústavný   súd,   aby   vyslovil   porušenie   ním označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 25. septembra 2008 ako celkom. Z namietaného rozsudku   krajského súdu vyplýva, že krajský súd v ňom dospel k právnemu záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa finančného vyrovnania medzi spoluvlastníkmi stavby a sťažovateľom ako vlastníkom pozemku   nie je správny, preto v tejto časti   zrušil rozsudok   súdu   prvého stupňa sp.   zn. 11 C 97/2007 zo 14. novembra 2007 a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Z vyžiadanej informácie zo spisu okresného súdu v uvedenej právnej veci ústavný súd   zistil,   že   okresný   súd   v poradí   druhým   rozsudkom   zo   4.   februára   2009   žalobu sťažovateľa   opätovne   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   podanom   23.   februára   2009 odvolací krajský súd ešte nerozhodol.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity poukázal na skutočnosť, že námietku porušenia označených práv mohol sťažovateľ účinným spôsobom namietať aj v ďalšom konaní v predmetnej veci pred okresným súdom a následne po vydaní v poradí druhého rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2009 aj v konaní pred odvolacím súdom.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009