znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. H. (...), t. č. vo na výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 T 63/95   a jeho   rozsudkom   z 25.   septembra   1996   v spojení s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 To 16/97   z 11.   septembra 1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2008 doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 T 63/95   a jeho rozsudkom   z 25.   septembra   1996 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 16/97 z 11. septembra 1997.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   7. júna 1995   bol   predvedený   na „KÚV-PZ v Košiciach“ z dôvodu podania vysvetlenia v inej trestnej veci. Následne bolo proti nemu použité   fyzické   násilie,   ako   aj   na   osobe „maloletého   a mladistvého,   ktorých   donútili za použitia   fyzického   násilia   priznať   sa   k vykonštruovanému   obvineniu   z trestného   činu vraždy   z ktorej   ma   mali   usvedčovať   na   jej   účasti,   ktorú   som   nespáchal.   Došlo k vykonštruovanému obvineniu.“.

S poukazom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti krajskému súdu, ktorý sťažovateľa uznal   za   vinného   a odsúdil   ho   na   výnimočný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   23 rokov za skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy spáchanému obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa § 9 ods. 2, § 41 ods. 1 a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b)   a f)   Trestného   zákona   platného   a účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len „Trestný zákon“), vytýka „jeho neobjektívnosť pravdy, neobjasnenosť a nespravodlivosť celého súdneho konania k prejednávanej veci“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že krajský súd „k vykonštruovanému obvineniu nezaujal žiadne procesné stanovisko, ani k fyzickému násiliu počas vypočúvania a fyzické násilie počas výkonu väzby“, taktiež „mi odoprel právo predvolať znalca... svedkov k rekognícii, (...)   sanitkárov,   že   priamo   videli   páchateľov,   rómov,   cigánov   avšak   žiadna   rekognícia sa nekonala...“.

Sťažovateľ   preto   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   a dôkazy   opísané   v jeho sťažnosti ústavnému   súdu   navrhol,   aby „zvážil   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach (bez zvýhodnenia) pretože ide o jasne porušenia   a protiprávnosť odsúdenia mojej osoby z vykonštruovaným   odsúdením“, a svojím   rozhodnutím vyslovil,   že „právoplatným rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach   boli   porušené   moje   základné   práva   a ľudské práva   a základné   slobody   vyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy   a zrušil   rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 T 63/95 a aby priznal primerané zadosťučinenie“. K sťažnosti bola pripojená aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   namieta   porušenie   svojho   základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/95 a jeho rozsudkom z 25. septembra 1996 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 16/97 z 11. septembra 1997.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04, I. ÚS 109/06).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistenia ústavného súdu (štúdiom súvisiacich spisov sťažovateľa na ústavnom súde) vyplýva, že predmetné konanie bolo právoplatne skončené uznesením najvyššieho súdu z 11. septembra 1997, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Vydaním tohto rozhodnutia nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu z 25. septembra 1996, ktorým bol sťažovateľ odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov za skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy spáchanému obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa § 9 ods. 2, § 41 ods. 1 a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) Trestného zákona.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu   16.   júna   2008,   takže od právoplatného skončenia napadnutého konania nepochybne uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008