znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. A., N., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 393/04 a jeho rozsudkom zo 6. apríla 2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 202/05 a jeho rozsudkom z 8. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená sťažnosť E. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. K., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 393/04 a jeho rozsudkom zo 6. apríla 2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 202/05 a jeho rozsudkom z 8. februára 2006.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovateľ   doplnil   a   upresnil   svoju   sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 22. augusta 2006 a 7. septembra 2007.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn.   17   C   393/04   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   23. apríla 2004   domáhal   proti žalovaným „v I. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR..., v II. rade Slovenská   republika   –   Ministerstvo   vnútra   SR...,   v III.   rade   Slovenská   republika   – Ministerstvo financií SR..., v IV. rade Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva SR...“ náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   štátnych   orgánov „v zmysle   §   18   ods.   1,   2   zákona   č.   58/1969   Zb.“ v súvislosti   so   zmluvou   o pôžičke uzavretou sťažovateľom so spoločnosťou H., o. c. p., a. s., a zmluvou o tichom spoločenstve uzavretou so spoločnosťou A., s. r. o.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 393/04-210 zo 6. apríla 2005, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský   súd v odvolacom   konaní rozsudkom   č.   k. 2 Co 202/05-248 z 8.   februára 2006 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   Rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2006.

Sťažovateľ poukázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil a uviedol:

„Okresný   súd   konštatoval,   že   každý   môže   konať,   čo   nie   je   zákonom   zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ako aj, že súčasťou právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanoví zákon.

Na základe uvedeného právneho záveru súd dôvodil, že neboli preukázané v konaní zákonné   predpoklady   zodpovednosti   odporcov   za   škodu,   t.   j.   nesprávny   úradný   postup, ako aj vznik škody, resp. príčinná súvislosť, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol...

... v konaní pred okresným súdom právny zástupca sťažovateľa navrhol vykonanie ďalších dôkazov, ktoré súd... nepripustil.“

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol:„Dňa   28. 05. 2002   bol   Krajským   súdom   v Košiciach   vyhlásený   konkurz   na spoločnosť H., o c p. a. s. (...) a dňa 20. 12. 2002 aj na A. s. r. o. (...).

Prostredníctvom   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bolo   písomným   podaním   zo   dňa 02. 06. 2004 navrhnuté v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. prerušenie konania z dôvodu, že... si uplatnil svoje pohľadávky voči dlžníkom v konkurznom konaní, v ktorom sa rieši otázka, ktorá mala význam pre samotné rozhodnutie súdu v konaní o náhradu škody.“

Sťažovateľ   videl   porušenie   označených   základných   práv   postupom   a rozsudkom okresného súdu a postupom a rozsudkom krajského súdu v zamietnutí jeho návrhu na ďalšie dokazovanie a s tým spojené neúplné zistenie skutkového stavu, na základe ktorého okresný súd rozhodol. Uvedená argumentácia bola aj jedným z odvolacích dôvodov sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu. Podľa sťažovateľa „Právo na spravodlivé súdne konanie bolo   porušené   aj   tým,   že   sa   súd   riadne   nevysporiadal   s návrhom   na   prerušenie predmetného   konania,   z   dôvodu   uplatnenia   si   nárokov   sťažovateľa   v konkurzných konaniach“.

V sťažnosti   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom a rozhodnutím okresného súdu a postupom a rozhodnutím krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhol ústavnému súdu   zrušiť rozsudok   okresného súdu   aj krajského súdu   a priznať mu úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní, či je daná jeho právomoc riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 198/07).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že tento článok nemá charakter základných práv, ktorých porušenie možno samostatne namietať prostredníctvom sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ide   o   ústavné   ustanovenie,   ktoré   má   charakter všeobecných   ústavných   princípov,   ktorých   obsah   a dopad   na   ochranu   základných   práv a slobôd sa interpretuje a upresňuje aj prostredníctvom judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd   aj   bez   návrhu   účastníkov   konania   prihliada   na   obsah   tohto   ustanovenia   ústavy pri posudzovaní sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v kontexte s namietaním porušenia konkrétnych   základných   práv   a   slobôd,   prípadne   ľudských   práv   a   základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 149/04).

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných   práv   okrem   iného   postupom   a   rozhodnutím   okresného   súdu   (rozsudkom č. k. 17 C 393/04-210 zo 6. apríla 2005).

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 202/05 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

V súlade   s   uvedeným   princípom   subsidiarity   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho preskúmanie na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   a   rozsudku krajského súdu v odvolacom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   posudzovaného   súdneho konania   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov.

Okresný súd podľa sťažovateľa svojím postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 393/04 neúplne zistil skutkový stav, keď zamietol ním navrhované dôkazy a nevysporiadal sa s jeho návrhom na prerušenie konania. Sťažovateľ navrhoval prerušenie konania z dôvodu, že výsledky   iného konkurzného konania, v ktorom si   uplatnil svoje nároky, mali mať význam pre rozhodovanie okresného súdu. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí   č. k.   2 Co 202/05-248   z   8. februára 2006   v   plnom   rozsahu   stotožnil so skutkovými   aj   právnymi   závermi   okresného   súdu,   okrem   iného   sa   vysporiadal s nedostatkom   právomoci   odporcu   v   3.   rade   zakázať   činnosť   nebankových   subjektov namietanú   sťažovateľom.   Tiež   sa   vysporiadal   s   namietanou   nečinnosťou   odporcu v 1. a 2. rade   v súvislosti   s ich   nesprávnym   úradným   postupom   a   príčinnou   súvislosťou medzi   nečinnosťou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a   vznikom   škody.   Zároveň konštatoval,   že „nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   nečinnosťou   odporcu   v   4.   rade a vznikom škody“.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza, že krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa   uvedenými v jeho odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne. Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom,   a ani   vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť   k záveru   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   označeného   článku   ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný súd nemá v sporovom   konaní   povinnosť   vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkmi   konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy, ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto   rozhodnutiu   vedú   a   sú   preň   relevantné (napr. I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto ochrana dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   príslušných   zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne   napr.   IV. ÚS 1/02,   II. ÚS 174/04).   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd prihliadať   k   spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní   materiálnej   ochrany   uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj požiadavka rešpektovania procesnej rovnosti strán v sporovom súdnom konaní. Spravodlivosť konania treba pritom posudzovať z hľadiska konania ako celku, takže ojedinelé, menej významné porušenie zásady rovnosti v priebehu konania (najmä ak následný procesný postup súdu umožnil vo vzťahu k dotknutej strane konania   jeho   kompenzáciu)   nemusí   mať   automaticky   za   následok   porušenie   práva na spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   uvedených   ustanovení   ústavy   a   dohovoru. Samotným   rešpektovaním   procesnej   rovnosti   strán   však   ešte   nedochádza   k   naplneniu konceptu spravodlivosti súdneho konania. Jeho obsah a požiadavky z neho plynúce závisia do značnej miery od konkrétnych okolností súdom prerokúvaného prípadu. Zo strany súdu vo vzťahu k účastníkom konania vyžadujú poskytnutie dostatočných procesných garancií ohľadne možnosti   uplatniť svoj   vplyv na priebeh a výsledok   konania (možnosti   „konať pred súdom“) adekvátnych povahe prerokúvanej veci a zahŕňajúcich predovšetkým náležitú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu vlastných tvrdení relevantných pre rozhodnutie vo veci, spochybniť dôkazy protistrany a prezentovať vlastné stanovisko k predmetu sporu.

Vychádzajúc   z   uvedených   princípov   sa   ústavný   súd   v   rámci   predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného rozsudku krajského súdu z 8. februára 2006   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by v označenom konaní nebola zo strany krajského súdu sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007