znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/04-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/00, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/00 v období   po   vydaní   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   III. ÚS 20/02 z 20. augusta 2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. U.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   D. U.   trovy   konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. I. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 233/04 z 18. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   D.   U.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 24/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. februára 2000 okresnému súdu návrh na vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

V časti sťažnosti prijatej na ďalšie konanie sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2023/01 doručeným ústavnému súdu 20. septembra 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 24/00 v období po vydaní   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   III.   ÚS   20/02   zo   dňa   20.   8.   2002,   bolo na základe uvedeného rozhodnutia pravidelne sledované zo strany vedenia Okresného súdu Bratislava I. v súlade so zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom znení a ako i zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení noviel v rámci Spr. 2023/01. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 23. 9. 2002. Kópia Nálezu Ústavného súdu SR bola   daná   zákonnej   sudkyni   na   vedomie   dňa   18.   12.   2002.   O návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia bolo v zákonom stanovenej lehote dňa 17. 6. 2002 rozhodnuté. Od 1. 7. 2002 do 22. 9. 2002 sa vec nachádzala na Ústavnom súde SR. Proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie dňa 26. 9. 2002. Dňa 30. 9. 2002 bol daný pokyn   konajúcou   sudkyňou   na   vyexpedovanie   odvolania   na   vyjadrenie   sa   odporcovi v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Tento pokyn sudkyne bol vyexpedovaný dňa 18. 12. 2002,   v čom   konštatovala   predsedníčka   Krajského   súdu   v Bratislave   prieťah   pri opise pokynu sudkyne.

Po   zaslaní   vyjadrenia   odporcu   k odvolaniu   dňa   10.   1.   2003   dala   sudkyňa   dňa 17. 1. 2003   pokyn   civilnej   kancelárii   na   predloženie   veci   Krajskému   súdu   v Bratislave. Úprava bola realizovaná kanceláriou dňa 12. 2. 2003.

K dlhšiemu časovému intervalu pri opise úprav sudkyne došlo z dôvodu nedostatku administratívnych síl na tunajšom súde, ktorý vznikol v mesiaci október 2002 v súvislosti so zavedením zákona o štátnej a verejnej službe do praxe. Ku dňu 1. 10. 2002 musel byť rozviazaný   pracovný   pomer   s cca   39   administratívnymi   pracovníčkami   a tento   stav pretrvával až do skončenia výberových konaní a zapracovaní nových pracovných síl. Vec napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 18. 2. 2003 pod sp. zn. 6 Co 42/03 a prípisom zo dňa 14. 3. 2003 bola predsedníčka senátu upozornená na Nález ÚS SR zo dňa 20. 8. 2002.

Vec   bola   vrátená   tunajšiemu   súdu   dňa   13.   8.   2003   bez   vydania   rozhodnutia na došetrenie   a dňa   24.   9.   2003   bolo   uznesenie   č.   k.   9   C   24/00-121   vypracované na doručenie odporcovi v 1. a 2. rade.

Od   10. 11. 2003   bola   vec   predložená   na   ďalší   procesný   postup   na   Krajský   súd v Bratislave. Uznesením č. k. 6 Co 284/03-155 zo dňa 21. 5. 2004 Krajský súd v Bratislave uznesenie tunajšieho súdu, ktorým ako súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol, potvrdil. Spis bol vrátený Okresnému súdu Bratislava I dňa 26. 5. 2004. Na pokyn sudkyne zo dňa 27. 5. 2004 kancelária vyexpedovala rozhodnutie účastníkom konania dňa 1. 6. 2004. Právny zástupca navrhovateľa (sťažovateľa) prevzal predmetné uznesenie dňa 4. 6. 2004.

Z dôvodu   nutnosti   konania   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného navrhovateľom (sťažovateľom), súd vo veci samej nerozhodol.

Termín pojednávania vzhľadom na počet vecí v oddelení „9 C“ bol stanovený na deň 9. 11. 2004. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia,   rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade   so   zákonom   a pri   rozhodovaní   je   viazaný   len   Ústavou   SR,   ústavným   zákonom a zákonom.

Právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní na základe návrhu súdu je pre konajúceho sudcu záväzný.

S poukazom na uvedené vykonané úkony v predmetnej veci, si dovoľujem navrhnúť váženému   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   sťažovateľovi   nebolo   priznané finančné   zadosťučinenie.   Žiadam,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   zákonná sudkyňa vo veci konala bez zbytočných prieťahov vzhľadom na vysoký počet pridelených vecí v oddelení 9 C (cca 719 vecí k dnešnému dňu) popri priemernom mesačnom nápade. Právny zástupca sťažovateľa, ktorý bol neúspešný v konaní o vydanie predbežného opatrenia, má vedomosť o tom, že vec je pravidelne sledovaná zo strany vedenia tunajšieho súdu   ako   i vedenia   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorý   sa   zaoberá   opakujúcimi   sa sťažnosťami sťažovateľa.

Svoj neúspech v konaní vedenom pod sp.   zn.   9 C 24/00 si nemôže kompenzovať v rámci   konania pred Ústavným súdom SR a požadovať finančné zadosťučinenie.   Vplyv na samotné   konanie   má   podanie   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v rámci samotného konania. Zbytočné prieťahy zavinené zákonnou sudkyňou v konaní po vydaní Nálezu ÚS SR som nezistila.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný stav konania po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/02 z 20. augusta 2002:

- 23. septembra 2002 zástupkyňa právneho zástupcu sťažovateľa prevzala uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia;

- okresný súd opravným uznesením z 24. septembra 2002 opravil chybne uvedený výrok uznesenia sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002;

- 26. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia;

- 10. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov v 1. a 2. rade k odvolaniu sťažovateľa z 26. septembra 2002;

- 18. februára 2003 bol Krajskému súdu v Bratislave predložený na rozhodnutie spis sp. zn. 9 C 24/00 s odvolaním sťažovateľa;

- 5.   mája   2003   bolo   Krajskému   súdu   v Bratislave   doručené   doplnenie   odvolania sťažovateľa podaného 26. septembra 2002 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002;

-13. augusta 2003 bol okresnému súdu Krajským súdom v Bratislave vrátený spis sp. zn. 9 C 24/00 bez vydania rozhodnutia ako predčasne predložený za účelom došetrenia niektorých skutočností týkajúcich sa doručovania uznesenia sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002 [v súlade s § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Súčasne Krajský súd v Bratislave vyzval okresný súd, aby po odstránení „vytknutého nedostatku“ spis urýchlene opätovne predložil odvolaciemu súdu   na rozhodnutie o odvolaní s novou predkladacou správou;

- na č. l. 149 spisu sp. zn. 9 C 24/00 je pokyn konajúceho sudcu z 18. augusta 2003, aby   kancelária   pripojila   doručenky   týkajúce   sa   doručovania   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002, ktorým bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, eventuálne aby požiadala poštu o oznámenie, kedy bolo predmetné uznesenie doručené účastníkom konania. Na č. l. 149 predmetného spisu je kanceláriou ručne napísaný nasledovný záznam: „V podateľni som zistila, že zásielky zrejme neboli odoslané, pretože nie sú zapísané v podacích hárkoch“;

- 11.   novembra   2003 bol spis sp.   zn. 9 C 24/00 spolu   s opravným prostriedkom sťažovateľa   a predkladacou   správou   opätovne   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave na rozhodnutie;

- 26. mája 2004 bol okresnému súdu vrátený spis spolu s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 284/03 z 21. mája 2004, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia;

- okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 9. november 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti a z vyžiadaného spisu zistil, že predmetom konania pred okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 24/00 je sťažovateľom uplatnený nárok na vypratanie nehnuteľnosti. Žaloby o ochranu vlastníckeho práva tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo   zložitú.   Na   zložitosť   veci   nepoukazoval   ani   okresný   súd   vo   vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktorými by sťažovateľ spôsobil vznik zbytočných prieťahov v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa,   bol   postup   okresného   súdu.   Z obsahu predloženého spisu ústavný súd zistil, že napriek zbytočným prieťahom v tomto konaní, ktoré   konštatoval   už   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   20/02   z 20.   augusta   2002,   je   aj   obdobie po vydaní uvedeného nálezu poznačené ďalšími zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v hodnotenom období nepostupoval tak, aby zabezpečil relevantné dôkazy potrebné pre prijatie rozhodnutia vo veci samej. V konaní boli realizované iba úkony súvisiace s rozhodovaním o nariadení predbežného opatrenia.

Je   nesporné,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je integrálnou   súčasťou   rozhodovania   vo   veci   samej,   no   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej judikatúre už konštatoval (napr. IV. ÚS 205/04), že „rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, lebo tu „ide o ochranu predbežnú a dočasnú a samotné uznesenie je rozhodnutím nemeritórnym“.

Okrem tej skutočnosti, že v skúmanej časti konania sa rozhodovalo iba o nariadení predbežného   opatrenia,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   pochybil   aj   pri   doručovaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 C 24/00 zo 17. júna 2002, ktorým bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Napriek tomu, že uznesenie osobne prevzala substituentka právneho zástupcu   sťažovateľa pri nazeraní do   spisu 23. septembra 2002, okresný   súd   mu   nadbytočne   doručoval   toto   uznesenie   ešte   aj   3. októbra 2002 a 30. septembra 2003, resp. 22. októbra 2003.

Na základe vyššie uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že celé obdobie konania nasledujúce po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/02 až dosiaľ sa vyznačuje neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu, čo malo za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní. Navyše, ako zbytočné prieťahy v konaní vyhodnotil ústavný súd s prihliadnutím na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/02 aj tú skutočnosť, že medzi pokynom sudcu (30. september 2002) na vyexpedovanie odvolania a samotným jeho vyexpedovaním (18. december 2002) uplynuli takmer 3 mesiace.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v odvolávaní   sa   na   personálne   problémy „z dôvodu   nedostatku   administratívnych   síl   na   tunajšom   súde“ a „na   vysoký   počet pridelených   vecí   v oddelení   9 C   (cca   719   vecí   k dnešnému   dňu)   popri   priemernom mesačnom   nápade“ ústavný   súd   neakceptoval,   pretože   v súlade   s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 205/04).

Ústavný   súd   ďalej   zastáva   názor,   že   ak   bol   v okolnostiach   prípadu   okresný   súd po podaní   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   nečinný   v konaní   vo   veci   samej, nemožno takýto priebeh konania považovať za efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 9 C 24/00, v období po vydaní nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 20/02   z 20.   augusta   2002   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že napriek nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/02 z 20. augusta 2002, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy „za obdobie od 25. 2. 2000 do 6. 5. 2002, stav sa v súdnom konaní (napriek Vášmu Nálezu) nijako nezmenil“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a najmä skutočnosť, že napriek nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/02 z 20. augusta 2002, ktorý konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní, nebolo dosiaľ vo veci meritórne rozhodnuté, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. I. P. Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 28. augusta 2003 uplatnil náhradu trov konania v celkovej   výške   79 636 Sk.   Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), ktoré upravuje výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004