znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 233/03-64

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   5. mája 2004   v   senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Mazáka   v   konaní o sťažnosti A. B., bytom D. V., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza v konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 6 C 147/93 a sp. zn. 12 C 86/94 a od 30. januára 2004 pod sp. zn. 12 C 86/94, za účasti Okresného súdu Prievidza, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd   a právo   na   prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Prievidza v konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 6 C 147/93 a sp. zn. 12 C 86/94 a od 30. januára 2004   pod   sp. zn.   12 C 86/94,   za   účasti   Okresného   súdu   Prievidza, p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prievidza p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 86/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120 000 Sk (slovom   jednostodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prievidza p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Prievidza j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   B.   do   jedného   mesiaca od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. I. G., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 233/03 z 10. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. B., bytom D. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 6 C 147/93 a sp. zn. 12 C 86/94 a od 30. januára 2004 pod sp. zn. 12 C 86/94.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   návrhom   doručeným   okresnému   súdu 16. augusta 1993 sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy v sume 24 710 Sk od februára 1993. Konanie   v   tejto   veci   sa   viedlo   pod   sp.   zn.   6 C 147/93.   Dňa   6. septembra 1994   bol okresnému   súdu   doručený   ďalší   návrh   sťažovateľa,   ktorým   uplatnil   proti   svojmu zamestnávateľovi ďalší nárok na náhradu mzdy za obdobie od februára 1994 do 3. augusta 1994. Vec je vedená pod sp. zn. 12 C 86/94.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že ku   dňu   jej podania   ústavnému súdu   neboli označené konania právoplatne skončené.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu boli v namietaných konaniach porušené jeho označené   práva,   a súčasne   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 195/2004 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2004, v ktorom   uviedla   podrobný   chronologický   prehľad   oboch   napadnutých   konaní   a ďalej sa zmienila o tom, „... že vo veciach koná už tretí sudca, pretože dvaja z nich sa vzdali výkonu funkcie sudcu (Dr. I. Ž. k 1. 2. 2000, JUDr. J. Á. k 1. 3. 2001).

Prvý zákonný sudca Dr. I. Ž. vykonával od 1. 1. 1994 do 31. 3. 1998 i funkciu predsedu súdu. Predpokladám, že i z tohto dôvodu mohlo dôjsť k dlhším časovým odstupom medzi jednotlivými úkonmi v rokoch 1994 až 1996. V tomto období i ďalších rokoch bol Okresný súd v Prievidzi nedostatočne personálne obsadený s čím súvisela veľká pracovná zaťaženosť sudcov. Okrem toho dochádzalo k častej obmene sudcovského stavu (odchodom sudcov zo sudcovského zboru v počte 6, čerpanie rodičovských dovoleniek 4 sudkyňami) s čím súviselo časté prerozdeľovanie agend po odchádzajúcich sudcoch medzi ostatných sudcov.

Priemerný stav sudcov na vybavovanie celej občiansko-právnej, obchodno-právnej, dedičskej a exekučnej agendy na OS v Prievidzi od roku 1993 do konca roku 2002 bolo 8-9 sudcov. Pre objektívne posúdenie vysokej zaťaženosti sudcov na úseku občiansko-právnej agendy uvediem nápad tohto druhu agendy za posledných 5 rokov (1998-2002). Civilných vecí 14 220, vecí maloletých detí 6 295, obchodno-právnych vecí 2 213, exekučných vecí 17 078 vecí, výkonu rozhodnutí 8 343 vecí, dedičských vecí 8 136.

Zároveň   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   ústavný   súd   konal   vo   veci   samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho“.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov   (okresný   súd)   a sťažovateľ   na   jeho   konaní   trval,   ústavný   súd   ho   nariadil bez ohľadu na to, či s ohľadom na okolnosti danej veci,   predmet konania a stanoviská účastníkov   k   nemu   možno   „očakávať   ďalšie   objasnenie   veci“.   V tejto   súvislosti   však poukazuje na svoju   konštantnú judikatúru, podľa   ktorej   vo   veci   namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

Ústne pojednávanie sa konalo len za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu 5. mája 2004,   keď   predsedníčka   okresného   súdu   svoju   účasť   ospravedlnila   listom zo 16. apríla 2004.

II.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu a z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 6 C 147/93 a sp. zn. 12 C 86/94 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh konaní v predmetných veciach a od podania návrhov okresnému súdu do 20. februára 2004, keď boli ústavnému súdu doručené spisy okresného súdu uvedených spisových značiek.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 147/93

Návrh sťažovateľa o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 24 710 Sk s príslušenstvom bol okresnému súdu doručený 16. augusta 1993.

Z preskúmavaného spisu ďalej vyplýva:

- dňa 6. septembra 1993 doručil sťažovateľ okresnému súdu „Doplnenie návrhu“, v ktorom uplatňovaný nárok formuloval takto: „... uplatňujem voči odporcovi ušlý zárobok za mesiac február až august 1993, vrátane 13 platu za II. polrok 1992 a I. polrok 1993, ako aj titulom valorizačných príplatkov a podielov za I. polrok 1993 v celkovej čiastke 40 360 Sk hrubého, čo robí po odpočítaní daní čistého 32 701 Sk“,

- prípisom z 13. septembra 1993 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či trvá na podanom návrhu,

- sťažovateľ   15.   septembra   1993   okresnému   súdu   oznámil,   že   trvá   na   podanom návrhu,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   20.   septembra   1993   označeným   ako „Obmedzenie návrhu“ sťažovateľ vzal návrh v časti späť,

- prípisom   z 3.   decembra   1993   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa,   aby   obratom oznámil,   či   vzhľadom   na   čiastočné   späťvzatie   návrhu „nemá   záujem   na   mimosúdnom vyriešení veci“,

- podaniami   doručenými   okresnému   súdu   2.   februára   1994   a   24.   marca   1994 sťažovateľ uplatňovaný návrh zmenil (rozšíril),

- podaním doručeným okresnému súdu 27. júna 1994 sťažovateľ urgoval nariadenie pojednávania,

- pojednávanie uskutočnené 9. februára 1996 (nariadené 4. januára 1996) okresný súd odročil na neurčito s tým, že uložil zástupcovi odporcu, aby do 10 dní predložil doklady o zmene systému odmeňovania vo väzbe na tento konkrétny prípad,

- pojednávanie uskutočnené 23. októbra 1997 odročil okresný súd na neurčito s tým, že   uložil   zástupcovi   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k odporcom   predloženým   listinným dôkazom,

- opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 18.   apríla   2001   bola   vec   pridelená na prejednanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,

- podaním doručeným okresnému súdu 18. septembra 2002 urgoval právny zástupca sťažovateľa,   aby   súd „...   začal   vo   veci   konať   a vytýčil   pojednávanie   v čo   najskoršom termíne...“. Súčasne   v urgencii   súdu   pripomenul,   že   od   podania   návrhu   uplynulo už 9 rokov.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 86/94

Návrh sťažovateľa o náhradu mzdy za obdobie od 1. februára 1994 do 3. augusta 1994 bol okresnému súdu doručený 6. septembra 1994.

Z preskúmavaného spisu ďalej vyplýva:

- okresný súd doručil 12. septembra 1994 právnemu zástupcovi sťažovateľa výzvu, aby v lehote 7 dní upresnil sumu, ktorú žiada zaplatiť z titulu náhrady mzdy,

- dňa   16.   septembra   1994   doručil   právny zástupca   navrhovateľa   okresnému   súdu požadované vyčíslenie sťažovateľom uplatňovaného nároku...,

- okresný súd odročil pojednávanie uskutočnené 14. októbra 1994 na neurčito s tým, že uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa, aby mu v lehote dva týždne doručil stanovisko k vyjadreniu odporcu,

- dňa 19. októbra 1994 bolo okresnému súdu doručené stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu odporcu,

- pojednávanie uskutočnené 16. marca 1995 (nariadené 6. marca 1995) po vypočutí účastníkov okresný súd odročil na neurčito za účelom výsluchu troch svedkov, ktorí budú predvolaní.   Na   tomto   pojednávaní   došlo   zo   strany   sťažovateľa   k   späťvzatiu   časti uplatňovaného nároku vo výške 6 702,30 Sk. V tejto časti okresný súd uznesením konanie zastavil,

- na   pojednávaní   14. septembra 1995   (nariadené   21. augusta 1995)   bol po vykonanom   dokazovaní   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   okresný   súd   zaviazal   odporcu zaplatiť sťažovateľovi   sumu   16 391,70   Sk s príslušenstvom   a v prevyšujúcej   časti   návrh zamietol,

- rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 86/94 prevzal právny zástupca sťažovateľa 12. októbra 1995   a odporca   13. októbra   1995.   Odvolanie   proti   nemu   bolo   podané do podateľne okresného súdu 20. októbra 1995,

- dňa   31.   októbra   1995   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   označené   ako „rozšírenie odvolania“ proti rozsudku sp. zn. 12 C 86/94 zo 14. septembra 1995,

- dňa   6.   decembra   1995   bol   spis   okresného   súdu   predložený   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní,

- na pojednávaní 6. februára 1996 Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 86/94 zo 14. septembra 1995 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11 Co 6086/95 zo 6. februára 1996 bolo doručené okresnému súdu 18. septembra 1996,

- pojednávanie uskutočnené 23. októbra 1997 okresný súd odročil na neurčito s tým, že vo veci nariadi znalecké dokazovanie znalcom z odboru pracovného lekárstva,

-   dňa   7.   novembra   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa označené ako „Vyjadrenie a rozšírenie návrhu“,

- uznesenie   o nariadení   znaleckého   dokazovania   sp.   zn.   12 C 86/94   okresný   súd vyhotovil 10. marca 1998,

- vypracovaný   znalecký   posudok   č.   1/98   zo   14. júna 1998   bol   okresnému   súdu doručený 24. júna 1998,

- pojednávanie   uskutočnené   17. septembra 1998   okresný   súd   odročil na 25. september 1998 za účelom predvolania súdneho znalca,

- pojednávanie   uskutočnené   25. septembra 1998   okresný   súd   odročil   na   neurčito s tým, že vo veci nariadi kontrolné znalecké dokazovanie, toho istého dňa bolo zároveň okresnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa   označené   ako „vyjadrenie   – rozšírenie návrhu“,

- uznesenie o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania okresný súd vyhotovil 2. novembra 1998,

- vypracovaný kontrolný znalecký posudok č. 1/98 z 13. januára 1999 bol okresnému súdu doručený 26. januára 1999,

- dňa 11. marca 1999 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým opätovne zmenil (rozšíril) svoj návrh,

- pojednávanie uskutočnené 30. marca 1999   okresný   súd odročil   na 22. apríl 1999 za účelom vypočutia ďalších svedkov,

- pojednávanie uskutočnené 22. apríla 1999 okresný súd odročil na neurčito s tým, že uložil   zástupcovi   odporcu   predloženie   správy „...   o   priebehu   pracovných   zaradení navrhovateľa od jeho úrazu, ktorý utrpel 30. 3. 1956...“,

- dňa 25. augusta 1999 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „rozšírenie návrhu“ (zvýšenie požadovanej finančnej čiastky),

- na   pojednávaní   30. septembra 1999   okresný   súd   rozhodol   medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 12 C 86/94, ktorým určil, že „... nárok navrhovateľa na náhradu mzdy od 1. 2. 1994 do 3. 8. 1994 a po 3. 8. 1994 je opodstatnený“ a „... že práca ktorú zabezpečil odporca nebola pre navrhovateľa vhodná...“,

- proti   označenému   medzitýmnemu   rozsudku   podal   odporca   1. decembra 1999 odvolanie,

- dňa 27. decembra 1999 bol Krajskému súdu v Trenčíne predložený predmetný spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- dňa 4. mája 2000 požiadal okresný súd o vrátenie predloženého spisu za účelom rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   podal 15. marca 2000,

- dňa 15. mája 2000 Krajský súd v Trenčíne vrátil spis okresnému súdu,

- uznesením sp. zn. 12 C 86/94 z 19. mája 2000 uložil okresný súd odporcovi platiť počnúc 1. marcom 2000 sťažovateľovi „predbežne časť pracovnej náhrady“,

- proti vyššie uvedenému uzneseniu podal odporca 6. júna 2000 odvolanie,

- dňa   11. augusta 2000   bol   Krajskému   súdu   v Trenčíne   doručený   spis sp. zn. 12 C 86/94   na rozhodnutie   o odvolaní   odporcu   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia,

- dňa   9. februára 2001 bol Krajskému súdu   v Trenčíne doručený   prípis okresného súdu, ktorým žiada zaslanie predmetného spisu z dôvodu, že „... znalec trvá na preplatení znalečného...“,

- dňa 12. marca 2001 dal sudca Krajského súdu v Trenčíne kancelárii pokyn zaslať spis okresnému súdu,

- uznesením   z   21. marca 2001   sp.   zn.   12   C   86/94   priznal   okresný   súd   znalcovi znalečné,

- opatrením   predsedu   súdu   z   18. apríla 2001   bola   vec   pridelená   novej   zákonnej sudkyni,

- na   pojednávaní   25. septembra 2001   Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   zrušil medzitýmny   rozsudok   okresného   súdu   z   30. septembra 1994   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie,

- rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 275/01 z 5. septembra 2001 bol okresnému súdu doručený 29. novembra 2001,

- na pojednávaní 20. júna 2002 okresný súd rozsudkom sťažovateľov návrh zamietol a konanie   o   nároku   na   náhradu   mzdy „...   za   čas   od   1. 2. 1993   do   30. 11. 1993 a od 1. 2. 1994 do 3. 8. 1994...“ zastavil,

- proti rozsudku okresného súdu z 20. júna 2002 podal 16. augusta 2002 odvolanie sťažovateľ,

- dňa 2. októbra 2002 bol spis Krajskému súdu v Trenčíne predložený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,

- dňa   27. januára 2003   bola   Krajskému   súdu   v Trenčíne   doručená „...   námietka zaujatosti senátu krajského súdu podľa § 14 OSP...“ vznesená sťažovateľom,

- dňa 10. februára 2003 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- dňa   18. februára 2003   bolo   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 6/03 z 13. februára 2003, ktorým neboli označení sudcovia z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení,

- na pojednávaní 18. marca 2003 Krajský súd v Trenčíne rozhodol, že „... rozsudok súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   zastavenia   konania   o nároku na náhradu mzdy za čas od 1. 2. 1994 do 3. 8. 1994 a vo výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec vracia v tomto rozsahu tomuto súdu na ďalšie konanie. V zamietnutej časti vo veci samej a v časti nariadenia predbežného opatrenia sa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“,

- dňa 13. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené písomné vyhotovenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 273/02 z 18. marca 2003,

- dňa   9. júna 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   sťažovateľa   proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 273/02 z 18. marca 2003,

- dňa 17. júla 2003 predložil okresný súd Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spis   na rozhodnutie   v súvislosti   z dovolaním   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Trenčíne z 18. marca 2003 sp. zn. 17 Co 273/02,

- dňa 3. novembra 2003 bol okresnému súdu doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   54/03   z   23. septembra 2003,   ktorým   dovolanie sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn.   17 Co 273/02 z 18. marca 2003 zamietol,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   30. januára 2004   okresný   súd   uznesením   spojil na spoločné   konanie   vec   vedenú   pod   sp.   zn.   6 C 147/93   s vecou   vedenou pod sp. zn. 12 C 86/94.   Následne   na   to   po   skončení   dokazovania   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol,

- k písomne   vyhotovenému   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   12 C 86/94 z 30. januára 2004   neboli   v čase   vyhodnocovania   spisu   ústavným   súdom   pripojené doručenky,   iba   pokyn   sudcu   kancelárii,   aby   rozsudok   doručovala   účastníkom a právnym zástupcom,   a   na   pečiatke   je   dátum „vypravil: 13. 2. 2004“.   Ďalší   pokyn zo 16. februára 2004   pre   kanceláriu   má nasledovné   znenie: „Keďže   bol   expedovaný rozsudok   s chybami,   opravné   uznesenie   treba   doručiť   účastníkom – nie   prepísaný rozsudok.“

- v   spise   je   založené   aj   opravné   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   12 C 86/94 zo 16. februára 2004, ku ktorému nie sú pripojené doručenky,

- podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30. apríla 2004   mu   okresný   súd   oznámil, že sťažovateľ podal proti rozsudku sp. zn. 12 C 86/94 odvolanie, ktoré mu bolo doručené 19. marca 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Zároveň   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán   vo veci   koná“ (I. ÚS 76/03, II.   ÚS   157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   aj z § 6   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 147/93

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je uplatnenie nároku na náhradu mzdy. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy skutkový   stav   a platnú   právnu   úpravu   (III. ÚS 87/02)   relevantnú   pre   rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk nehodnotil napadnuté konanie ako právne zložité. Ústavný súd je však   toho   názoru,   že   ide   o konanie,   ktoré   je   náročnejšie   na   dokazovanie   –   zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite veci.

So zreteľom na doterajšiu dĺžku konania, jeho priebeh a najmä dosiaľ dosiahnuté výsledky však ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takmer jedenásťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

2. Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v preskúmavanom   konaní   ústavný   súd konštatuje,   že   napriek   využívaniu   procesných   oprávnení   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku (opakovaná zmena návrhu) nemali jeho úkony objektívny vplyv na celkovú dĺžku konania.   Jeho   správanie   ako   účastníka   konania   (v konaní   pred   okresným   súdom v procesnom postavení navrhovateľa) je možné hodnotiť ako aktívne a súčinnostné.

3. Ústavný súd ďalej skúmal postup okresného súdu v predmetnom konaní z hľadiska zisťovania   prípadných   dôvodov   sťažovateľom   namietaného   porušenia   označených základných práv, pričom zbytočné prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   hodnotí   činnosť   okresného   súdu   v období   od   16. augusta 1993 (od doručenia   návrhu)   do   4. januára 1994   (nariadenie   termínu   prvého   pojednávania) ako neefektívnu, keďže z jeho strany neboli vykonané žiadne úkony, ktoré by smerovali k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

K prieťahom v konaní došlo v období od 9. februára 1996, keď po odročení prvého pojednávania   vo   veci   bez   vykonania   akéhokoľvek   ďalšieho   úkonu   došlo   k nariadeniu ďalšieho pojednávania až 23. septembra 1997, a to na 23. október 1997.

Ako nekoncepčný a nesústredený postup okresného súdu, ktorý nesmeroval efektívne a dôsledne k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa, kvalifikoval ústavný súd konanie okresného súdu v časovom úseku od 23. októbra 1997 do 30. januára 2004, keď bola táto vec spojená na spoločné konanie s druhou právnou vecou sťažovateľa vedenou na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 86/94.

V   spojitosti   s   tým,   že   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti z 11. februára 2004 okrem iného uviedla: „Potom bol spis založený do spisu 12 C 86/94 a vybavoval sa spoločne s vecou vedenou pod touto spisovou značkou (i vo veci 12 C 86/04 bol termín pojednávania dňa 23. 10. 1997 ako vo veci 6 C 147/93). Po tomto spoločnom termíne pojednávania spis 6 C 147/93 bol pripojený k spisu 12 C 86/94. Sudca v tom čase vec vybavujúci mienil obe veci spojiť na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O. s. p., v čom však   nedodržal   procesný   postup,   keď nebolo o spojení veci rozhodnuté uznesením.   Len v dôvodoch rozsudku 12 C 86/94 zo dňa 30. 9. 1999 uvádza, že v záujme hospodárnosti konania boli spojené veci sp. zn. 6 C 147/93 k veci 12 C 86/94.“

Keďže k spojeniu oboch vecí na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP zákonom stanoveným   procesným   postupom   došlo   až   na   pojednávaní   konanom   30. januára 2004 nemôže   ústavný   súd   akceptovať   citované   tvrdenie   predsedníčky   okresného   súdu, že sa označené veci vybavovali spoločne a nesprávny postup okresného súdu v predmetnom občianskoprávnom   súdnom   konaní   vo   vymedzenom   období   hodnotí   ako   taký,   ktorý nezodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorých   aplikácia   je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Uvedený postup (a aj nečinnosť) okresného súdu v trvaní presahujúcom v súhrne osem   rokov   spôsobil   podľa   ústavného   súdu   zdĺhavosť   namietaného   konania,   a keďže nevykazoval   znaky   plynulého   a efektívneho   konania,   bol   konaním   so   zbytočnými prieťahmi. Túto skutočnosť považuje ústavný súd za hlavnú príčinu toho, že trvalo takmer desať a pol roka, kým okresný súd v právnej veci sťažovateľa meritórne rozhodol.

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 86/94

Vzhľadom na to, že v namietanom konaní ide o mzdový nárok, je z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci možné poukázať v celom rozsahu na to, čo je uvedené v predošlej časti tohto nálezu obsahujúcej vyhodnotenie konania sp. zn. 6 C 147/93.

Posudzujúc   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd v preskúmavanej veci síce zistil isté predĺženie konania v dôsledku jeho procesných úkonov (opakované zmeny návrhu, vznesenie námietky zaujatosti, návrh na vydanie predbežného opatrenia),   ich   dopad   na   priebeh   konania   však   nemožno   považovať   za   taký,   ktorý by podstatnejším spôsobom ovplyvnil jeho dĺžku. Keďže správanie účastníka konania môže zbaviť   súd   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   len   ak   dôsledkom   takéhoto   správania je spomalenie postupu konania (napr. IV. ÚS 160/03), možno uzavrieť, že v predmetnom konaní nejde o takýto prípad, a preto sťažovateľovi nemožno pričítať, že by bol svojím správaním prispel k celkovej doterajšej dĺžke konania.

Z pohľadu   tretieho   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   postupu   okresného   súdu   vo   vzťahu k prieťahom v konaní, ústavný súd zistil, že k prieťahom v konaní pred okresným súdom došlo   po   prvýkrát   v období   medzi   19.   októbrom   1994   (doručenie   vyjadrenia   právneho zástupcu   sťažovateľa)   a   nasledujúcim   úkonom   vo   veci   zo   6. marca 1995   (nariadenie druhého pojednávania) (prieťahy v trvaní takmer 5 mesiacov). Za ďalšie prieťahy v konaní možno   považovať   obdobie   medzi   16. marcom 1995   (pojednávanie   vo   veci)   a   ďalším pokynom   na nariadenie   nasledujúceho   pojednávania   zo   16. augusta 1995,   teda   v trvaní piatich mesiacov. Medzi 18. septembrom 1996, keď bol spis po odvolacom konaní doručený okresnému súdu z Krajského súdu v Banskej Bystrici, a nariadením ďalšieho pojednávania vo veci (23. september 1997) uplynul viac ako rok.

Aj   v nasledujúcom   období   sa   vyskytli   v konaní   pred   okresným   súdom   ďalšie krátkodobejšie obdobia nečinnosti, ktoré však ústavný súd osobitne nevyhodnocoval (aj keď bezpochyby   prispeli   k predĺženiu   konania),   keďže   už   len   s prihliadnutím   na   obsah základného   práva   ustanoveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nie je možné so zreteľom na celkovú doterajšiu dobu konania považovať postup okresného   súdu   za   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Z ústavnoprávneho   hľadiska   je neprijateľné,   aby   sťažovateľ   musel   čakať   na   právoplatné   meritórne   rozhodnutie v pracovnoprávnom spore viac než deväť rokov.

O obidvoch konaniach z hľadiska povahy prejednávaných návrhov a ich významu pre   sťažovateľa   možno   povedať,   že   ide   o závažné statusové   veci   z hľadiska   sociálnych dopadov na sťažovateľa. Túto skutočnosť ústavný súd bral do úvahy pri priznaní finančného zadosťučinenia a ustálení jeho výšky.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   konštatovanie   predsedníčky   okresného   súdu zdôvodňujúcej nečinnosť súdu, ktoré spočívalo v personálnych problémoch okresného súdu a vysokej   preťaženosti   sudcov   vyplývajúcej   z vysokého   množstva   vecí   pripadajúcich na jedného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vyššie špecifikované prieťahy v oboch konaniach, ktoré neboli závislé od zložitosti veci a ani neboli vyvolané správaním sťažovateľa, ako aj neefektívny a nesústredený postup okresného   súdu   bolo   potrebné   v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Podľa ústavného súdu postup okresného súdu nesmeroval v napadnutých konaniach vo vymedzených časových úsekoch k zabezpečeniu základného účelu   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník konania nachádza, a nenasvedčuje tomu, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, tak ako je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 1.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadné   odlišnosti.   Konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   znamená   teda aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, a preto ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu aj porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označených   práv   a   v záujme   efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov v už spojených veciach vedených pod sp. zn. 12 C 86/94 a odstrániť tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Podľa § 56 ods. 5 zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   z dôvodu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza,   požadoval   priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti poukazujúc najmä na to, že „... nemám zaručenú ochranu práv v základnej otázke môjho živobytia - nie je mi poskytovaná mzda, resp. jej náhrada. Neviem si nijako pomôcť, prácu si nenájdem, podporu nedostanem“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   k celkovej   dobe   trvania   zbytočných   prieťahov   v   konaniach   okresného súdu   vedených   pod sp. zn. 6 C 147/03   a   sp.   zn.   12 C 86/94,   najmä   pokiaľ   ide   o prvé z označených konaní, berúc tiež do úvahy konkrétne okolnosti prípadov, ako aj pozíciu sťažovateľa   sprevádzanú   pocitom   neistoty   a v neposlednom   rade   aj   vzhľadom na skutočnosť, že predmetné veci nie sú do vydania tohto nálezu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   I.   G. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 ods. 3 vyhlášky).

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľa na ústnom pojednávaní konanom 5. mája 2004 vrátane náhrady hotových výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, a ústavný súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03).

Ústavný   súd   vyjadrenie   právneho   zástupcu   z   29.   marca   2004,   ktoré   obsahovalo nesúhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania,   ako   aj vymedzenie   období   nečinnosti okresného   súdu   nepovažoval   za   úkon   právnej   pomoci,   za   ktorý   mu   v danej   veci   patrí odmena   (absencia   ústavnoprávneho   efektu),   a   preto   za   toto   vyjadrenie   žiadnu   odmenu nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný prostriedok,   treba pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004