znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Spišská   Nová   Ves v konaní vedenom pod ČVS: ORP-949/OEK-SN-2011 a prokurátora Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 66/12, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   S.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom vyšetrovateľa,   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len „vyšetrovateľ“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS: ORP-949/OEK-SN-2011   a prokurátora Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves (ďalej len „prokurátor“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 66/12 spočívajúcim v nezaistení motorového vozidla zn. HUMMER H2, VIN... (ďalej aj „predmetné vozidlo“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   konateľ,   E.   R.,   podal   23.   novembra   2011   trestné oznámenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona spáchaný na predmetnom vozidle. Vlastníkom tohto vozidla   bola   sťažovateľka   a bez   jej   vedomia   a súhlasu   bola   9.   marca   2011   odhlásená ako vlastník   v evidencii   vedenej   Okresným   dopravným   inšpektorátom   v S.   a ako   jeho držiteľ   a vlastník   bol   prihlásený   Š.   V.,   ktorý   podľa   jej   tvrdenia   neoprávnene   prevzal predmetné vozidlo už 3. januára 2011.

Splnomocnený   zástupca   sťažovateľky   podal   6.   februára   2012   návrh   na   zaistenie nároku   poškodeného   podľa   §   50   Trestného   poriadku,   resp.   navrhol,   aby   bolo   podľa § 89 Trestného poriadku realizované vydanie predmetného motorového vozidla. Podaniami z   29.   júna   2012   a 20.   júla   2012   konateľ   sťažovateľky   žiadal   o   zadržanie   predmetného vozidla a jeho odovzdanie poškodenej.

Vyšetrovateľ   prípisom   z 13.   februára   2012   sťažovateľke   oznámil,   že   zaistenie motorového vozidla podľa § 50 Trestného poriadku nie je možné, pretože nebolo vznesené obvinenie   konkrétnej   osobe,   a postup podľa   §   89   Trestného   poriadku   nie je na mieste, pretože predmetné vozidlo nie je samo osebe vecou dôležitou pre trestné konanie.

Uznesením   ČVS:   ORP-949/OEK-SN-2011   z 31.   decembra   2012   vyšetrovateľ vzniesol obvinenie Š. V. a D. V. za prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorý mali spáchať tak, že Š. V. sfalšoval podpis E. R. na   kúpnej   zmluve   z 20. decembra   2010   a na   príjmovom   pokladničnom   doklade,   ako aj na plnej moci sťažovateľky, ktorú D. V. predložil na okresnom dopravnom inšpektoráte pri odhlásení sťažovateľky ako vlastníčky predmetného vozidla z evidencie a zapísaní Š. V. ako jeho vlastníka, čím jej mala byť spôsobená škoda vo výške 14 797 €.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s výškou   škody,   ktorá   bola   určená   odborným   vyjadrením znalca.   Uvádza,   že   znalec   predmetné   vozidlo   neohliadol   a jeho   záver   o výške   škody je arbitrárny. Sťažovateľka poukazuje na kúpnu zmluvu z 12. apríla 2010, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho   spisu   a podľa   ktorej   bolo   vozidlo   zakúpené   za   20 000   €,   pričom   škoda narastá každý mesiac o ušlý zisk a sťažovateľka ju určila k 30. októbru 2013 na 123 500 €.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej namieta: „Od   samého   začiatku   trestného stíhania vo veci bolo a stále aj je nepochybne preukázané, že na motorovom vozidle HUMMER H2 bol spáchaný trestný čin a predmetné motorové vozidlo bolo predmetom útoku, na čo však nielen konajúci vyšetrovateľ PZ z OR PZ, OKP v S., ale ani dozorový prokurátor Okresnej prokuratúry   v Spišskej   Novej   Vsi   nijako   neprihliadal   a doposiaľ   predmetné   motorové vozidlo nezaistil. Táto nečinnosť a nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k doposiaľ nezaistenému motorovému vozidlu HUMMER H2 vo veľmi výraznej   a značnej   miere   poškodili   obchodnú   spoločnosť   E.   spol.   s r.   o. v jej podnikateľských   aktivitách,   nakoľko   označené   orgány   činné   v trestnom   konaní aj svojou   nečinnosťou   umožnili   prevody   predmetného   motorového   vozidla   na   ďalšie osoby.“

Sťažovateľka podaním z 9. januára 2014 žiadala prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, ktorý vybavil jej žiadosť prípisom č. k. 1 Pv 66/12-28 z 29. októbra 2012, ktorým jej oznámil, že nezistil v postupe vyšetrovateľa nezákonný postup ani nečinnosť. Postup   prokurátora   preskúmal   na základe   podnetu   nadriadený   prokurátor   Krajskej prokuratúry   v Košiciach,   ktorý   oznámil   sťažovateľke   prípisom   č.   k.   1/2   KPt   396/12-3 z 11. decembra 2012, že sa v plnej miere stotožňuje s postupom prokurátora. Sťažovateľka podala   opakovaný   podnet,   ktorý   vybavila   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) prípisom č. k. IV/3 GPt 173/13-11 z 11. júna 2013, v ktorom uviedla, že „upravila“ podriadené prokuratúry, aby v ďalšom konaní zabezpečili zaistenie motorového vozidla, ktoré je vecou dôležitou pre trestné konanie, najmä na účely určenia výšky škody, ktorá je zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý sú obvinení stíhaní.

Sťažovateľka   následne   viackrát   žiadala   vyšetrovateľa   a prokurátora   o zaistenie predmetného vozidla, k čomu do podania sťažnosti nedošlo. Týmto postupom bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti E. spol. s r. o., so sídlom..., a to: − právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR nečinnosťou a postupom vyšetrovateľa PZ z OR PZ, OKP v S. a dozorového prokurátora OP v SNV, ktorí pod zhovievavým dohľadom prokurátora KP v KE aj napriek záväznej úprave GP SR vo vzťahu k zaisteniu motorového vozidla HUMMER H2, VIN... toto vozidlo doposiaľ nezaistili a ani neurobili žiadne úkony smerujúce k zaisteniu predmetného vozidla, porušené bolo.

2. Ústavný súd SR prikazuje, aby konajúci vyšetrovateľ PZ z Okresného riaditeľstva PZ,   odboru   kriminálnej   polície   v   Spišskej   Novej   Vsi   a   dozorový   prokurátor   Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi bezodkladne konali a zaistili motorové vozidlo HUMMER H2 VIN...,

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi − obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o. so sídlom..., finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur (slovom: päťtisíc eur), ktoré je povinný porušovateľ jej základných práv a to Okresné riaditeľstvo PZ v Spišskej Novej Vsi, Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi a Krajská prokuratúra v Košiciach vyplatiť   jej   spoločne   a   nerozdielne   naraz   v   lehote   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   vo   veci   podanej   sťažnosti   a   to   poštovou   zloženkou na adresu jej sídla,

alternatívne

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   −   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s r. o. so sídlom..., finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur (slovom: päťtisíc eur), ktoré je povinný porušovateľ jej základných práv a to Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúry   SR   vyplatiť   jej   spoločne   a   nerozdielne   naraz   v   lehote   do   3   dní   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou zloženkou na adresu jej sídla,

4.   Ústavný súd SR   priznáva   sťažovateľovi   trovy konania   a právneho   zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky,   ktorá   vystupuje   ako   poškodená v trestnom konaní, s procesným postupom vyšetrovateľa a prokurátora, keď dosiaľ nebolo pre   potreby   trestného   konania   zaistené   predmetné   vozidlo   napriek   tomu,   že   podľa generálnej prokuratúry je potrebné ho zaistiť, najmä na určenie výšky škody spôsobenej trestným   činom.   Sťažovateľka   namieta,   že   týmto   postupom   došlo   k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa prípisu prokurátora č. k. 1 Pv 66/12-142 z 13. januára 2014 odvolávajúceho sa na prípis   z 10.   septembra   2013   prokurátor   nepovažuje za   potrebné   vykonať zaistenie predmetného vozidla na určenie jeho hodnoty v čase spáchania trestného činu, pretože táto «bude zisťovaná inými úkonmi prípravného konania (vypočutie predošlých vlastníkov k jeho technickému stavu, ako aj zástupcu autoservisu, kde bolo vozidlo opravované pred jeho vyzdvihnutím   obvinenými).   Takýto   postup   nie   je   v rozpore   s   „zmyslom“   usmernenia Generálnej prokuratúry SR...».

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy

Domáhať sa ochrany základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). V prípade trestného konania je týmto zákonom Trestný poriadok.

Trestný poriadok definuje poškodeného v § 46 ods. 1 ako osobu, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených Trestným poriadkom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo   uplatniť nárok   na náhradu   škody,   robiť   návrhy   na   vykonanie dôkazov   alebo na ich doplnenie,   predkladať   dôkazy,   nazerať   do   spisov   a   preštudovať   ich,   zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Podľa § 46 ods. 5 Trestného poriadku ak poškodený chce uplatniť dôkazy, ktoré sú mu známe, návrh na ich vykonanie musí predložiť v prípravnom konaní prokurátorovi alebo policajtovi a pred súdom prvého stupňa súdu najneskoršie v priebehu dokazovania na hlavnom   pojednávaní.   Ak   poškodený   návrh   na   vykonanie   dôkazov   predloží   skôr, súd je povinný takýto návrh bez meškania doručiť prokurátorovi a obvinenému.

Podľa § 240 ods. 1 Trestného poriadku po doručení obžaloby súd bez meškania nariadi doručiť rovnopis obžaloby

a) obvinenému a jeho obhajcovi,

b) poškodenému,

c) zúčastnenej osobe,

d) zákonnému zástupcovi obvineného, ak ten nie je spôsobilý na právne úkony alebo ak jeho spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená,

e) zástupcovi   záujmového združenia   občanov, ak bolo kladne   rozhodnuté o   jeho účasti na hlavnom pojednávaní,

f) pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy osobe, do ktorej rúk je obvinený povinný plniť povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného.

Podľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku spolu s rovnopisom obžaloby sa osobám uvedeným v odseku 1 doručí výzva, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným stranám návrhy na vykonanie dôkazov. Vo výzve sa zároveň upozornia na to, že vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy, môže súd odmietnuť...

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať, resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na   ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že poškodený má právo podávať návrhy na   vykonanie   dokazovania   aj   v konaní   pred   súdom.   Sťažovateľkou   namietané   trestné konanie sa   nachádza   v štádiu   prípravného   konania.   V prípade,   ak bude   vo   veci   podaná obžaloba,   sťažovateľka   bude   mať   možnosť   uplatniť   svoje   právo   a navrhnúť   zaistenie predmetného   vozidla   v rámci   konania   pred   súdom.   Pokiaľ   konanie   nie   je   právoplatne skončené, nie je daná ani právomoc ústavného súdu rozhodovať o namietanom porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, pretože sťažovateľka nenamieta porušenie svojich práv v konaní, na ktoré sa ratione materiae vzťahuje čl. 46 ods. 2 ústavy.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06)   vychádzajúca z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005), ktorá sa týka základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch, keď jeho porušenie namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa   ustálila   v   tom,   že   vo   veci   poškodeného   sa   konanie   začína   uplatnením   si   nároku na náhradu   škody   voči   určitej   osobe,   ktorej   určitosť   je   vyjadrená   najskôr   vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06).

V namietanom   trestnom   konaní   sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody a konkrétnej osobe bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa z 31. decembra 2012, teda od uvedeného dňa sa vo veci poškodenej začína konanie o náhrade škody v rámci prebiehajúceho trestného konania, t. j. od uvedenej doby sa môže sťažovateľka domáhať tiež   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Ústavnoprávna ochrana základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa   vzťahuje vždy   na vec poškodeného, t.   j.   na jeho právo   na náhradu   škody spôsobenej trestným činom.

Sťažovateľka nenamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nečinnosťou vyšetrovateľa a prokurátora v prípravnom konaní, k priebehu konania a vykonávaniu úkonov po vznesení obvinenia sa nevyjadrila. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej základného práva malo dôjsť tým, že v trestnom konaní nebol vykonaný úkon, ktorého sa domáha a ktorého vykonanie orgány činné v trestnom konaní   nepovažovali   za   potrebné   vykonať   pre   dosiahnutie   účelu   trestného   konania. Sťažovateľka   sa   tak nedomáha ochrany pred   nečinnosťou   orgánov prípravného konania vo veci   jej   nároku   na   náhradu   škody,   o ktorej   rozhoduje   všeobecný   súd,   ale   žiada, aby ústavný   súd   prikázal   orgánom   činným   v trestnom   konaní,   ako   majú   postupovať v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov. Ústavný súd však nedisponuje kompetenciou určovať, aký postup si vyžaduje trestná vec, pretože nie je orgánom činným v trestnom konaní, a   nie je ani týmto orgánom   nadriadený   a nemôže   ich   nahrádzať v ich   činnosti. Sťažovateľka má právo v priebehu trestného dokazovania podávať návrhy na vykonanie dokazovania,   ktorému   zodpovedá   povinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní sa jej návrhom zaoberať, nemá však právo na to, aby sa jej návrhu vyhovelo.

Ústavný súd je v konaní o sťažnosti viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto posudzuje sťažovateľom namietané porušenie jeho práv rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   ktorý   označí   v petite   svojej   sťažnosti. Ústavný súd nemôže v konaní o sťažnosti rozhodovať nad rámec petitu, a preto ani vo veci sťažovateľky   nezisťoval   stav   a priebeh   namietaného   prípravného   konania,   ktorý je nevyhnutný   pre   posúdenie,   či   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktoré   dosiaľ   nevyhoveli   jej   návrhu   na   vykonanie   dokazovania   a vykonanie   iných procesných   úkonov,   a teda   postupom,   ktorý   nie   je   v príčinnej   súvislosti   so   základným právom, ktorého obsahom je právo poškodeného na rozhodnutie o jeho nároku na náhradu škody v súdnom konaní v lehote primeranej skutkovej a právnej zložitosti veci.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014