znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti A. M., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. L. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 95/2003, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 95/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 C 95/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť A. M. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. L. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2012 doručená sťažnosť A. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 95/2003.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Poukazujem   týmto   na   porušenie môjho základného práva   podľa   čl.   48,   ods.   2. Ústavy   SR   v konaní   pred   Okresným   súdom   v   Žiline   pod   sp.   zn.   27C/95/2003.   K   tomu uvádzam: Uvedené konanie začalo žalobou, ktorú som podala dňa 28. 5. 2003 a v ktorej je odporcom Slovenská republika, ktorú v konaní zastupuje Ú. a jedná sa v nej o náhradu škody vo výške 71 922.- Sk, spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/69 Zb.... Po podaní žaloby Okresný súd v Žiline na žiadosť navrhovateľky vydal platobný rozkaz   zn.   27C/03-10   z   10.   6.   2003,   ktorým   zaviazal   odporcu   zaplatiť   navrhovateľke požadovanú sumu a tiež úrok z omeškania vo výške 13 % z istiny od dňa 14. 12. 2002.... Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na deň 7. 12. 2004. Ešte pred pojednávaním som písomne poukázala na nedostatky podaného odporu, o. i. podpísaného anonymne. Môj zástupca navrhol na pojednávaní odpor odmietnuť, keďže nemá zákonné náležitosti. Pani sudkyňa však tento návrh, ani ďalšie podávané z mojej strany nevzala do úvahy. Na podanú námietku zaujatosti vyzval ma súd zaplatiť 500.- Sk, hoci celé konanie z mojej strany je od súdnych poplatkov oslobodené. Ďalšie pojednávanie súd nariadil na deň 25. 1. 2005, bez rozhodnutia, a tretie na deň 7. 10. 2005, no následne ho zrušil a to bez uvedenia dôvodu. To už boli zjavné prejavy o bezdôvodných prieťahoch v konaní. Pokračovali tým, že ďalšie pojednávanie súd nariadil až na deň 19. 1. 2006, no aj to bolo odročené na neurčito. Až po uplynutí ďalších troch rokov nariadil súd pojednávanie, pričom sa vecou ani nezaoberal, ako prikazuje zákon, p. sudkyňa jednoducho a svojvoľne zmenila osobu odporcu a na tejto zmene založila zamietavý rozsudok. Na moje odvolanie krajský súd zamietavý rozsudok zrušil (9 Co/215/2009 zo 17. 12. 2010). Po uplynutí viac ako pol roka bez nariadenia pojednávania,   podala   som   dňa   29.   7.   2011   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   pre zbytočné prieťahy v konaní, na čo som dňa 24. 8. 2011 dostala odpoveď s uistením, že príslušný zákonný sudca vo veci rozhodne v mesiaci november 2011. Odvtedy však nebolo ani len nariadené pojednávanie.“

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že „konanie trvá 8 rokov a 8 mesiacov bez rozhodnutia v ňom...“.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani   napriek   sťažnosti sťažovateľky na prieťahy doručenej okresnému súdu 29. júla 2011, uznajúc ju zo strany okresného   súdu   za   dôvodnú,   sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom okresného súdu v tomto konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ďalej   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tiež,   aby   jej   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 4 840 € a úhradu trov konania.

Sťažovateľka   požiadala   aj o   ustanovenie   advokáta.   Vzhľadom   na prijatie   zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   v   znení   zákona   č.   8/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd informoval sťažovateľku o tom, že o poskytnutie právnej pomoci má požiadať Centrum právnej   pomoci.   V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu splnomocnenie pre advokáta Mgr. L. K.

Ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní 3. mája 2012 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   okresný   súd,   aby   sa k sťažnosti a k jej prijatiu vyjadril. Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa uvádza: „Vo   veci   ústavnej   sťažnosti   A.   M.   Vám   predkladáme   vyjadrenie   sudcu   a spisový materiál sp. zn. 27C/95/2003.

Oznamujem Vám, že vyjadrenie sudcu považujte aj za stanovisko predsedu okresného súdu. Okresný   súd   Žilina   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti“.

Konajúci sudca sa k veci vyjadril takto:«Vec som prevzal v stave vysokej zaťaženosti súdneho oddelenia v období odchodu dvoch sudkýň odchádzajúcich na súd vyššieho stupňa, s následkom zhoršenej „skladby“ vecí   v   oddelení,   keď   staršie   veci   sú   neskončené   z   rôznych   prekážok   konania   včítane skutkovej zložitosti. Na tunajšom súde prebehla od 18. 10. 2010 do 27. 4. 2011 revízia Krajským súdom v Žiline, so závermi rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov v súdnych konaniach z objektívnych dôvodov. Tunajšie súdne oddelenie navyše   trpelo   personálnou   nestabilitou,   včítane   neprítomnej   vyššej   súdnej   úradníčky od marca do októbra 2011.

Predmetom   tohto   sporu   je   návrh   na   náhradu   škody   proti   Slovenskej   Republike vzniknutej tak, že príslušný štátny orgán - Okresný súd v Liptovskom Svätom Mikuláši a jeho právny nástupca, sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď nevykonal zápisu kúpno-predajnej zmluvy pod Čd 1273/38 z 09. 04. 1938 do pozemkovej knihy, vl. č. 109. Toto sa mala navrhovateľka dozvedieť v súvislosti s tým, že notárka odmietla zaradiť do dedičstva vymedzený predmet konania v konaní v dedičskej veci po poručiteľke M. J., rod. Č.,   nar...,   naposledy   bytom   Ž.,   zomr...,   vedenom   pred   Okresným   súdom   v   Liptovskom Mikuláši pod zn. D 2484/93, D/not/286/94. Uvedeným nesprávnym úradným postupom, o ktorom sa navrhovateľka dozvedela dňa 13. 07. 2001, mala vzniknúť škoda, za ktorú je zodpovedný štát podľa § 28 a § 29 zák. č. 58/1969 Zb. z. Žiadosťou zo dňa 03. 11. 2002 mala navrhovateľka žiadať Slovenskú Republiku zaplatiť náhradu takto vzniknutej škody vo výške   71.922,-   Sk   (sedemdesiatjedentisíedeväťstodvadsaťdva   korún   slovenských),   ako súčinu výmery pozemku prislúchajúcej k vlastníckemu podielu a ceny za m2 podľa § 11 ods. 3 a podľa § 11 ods. 6 písm. b/ zák. č. 64/97 Z. z. 13.203 m2 x 3,- Sk/m2 + 10.771 m2 x 3,- Sk/m2, (čo v podobe svojej predchádzajúcej výzvy štátnemu orgánu navrhovateľka ani na výzvu   súdu   nedoložila),   no   ministerstvo   na   jej   žiadosť   neodpovedalo,   ani   požadovanú náhradu nezaplatilo, preto sa svojho práva domáha touto žalobou. Tunajší spor nie je vecou pracovnou, o výživné ani ochrany osobnosti.

Vo veci samej bolo rozhodnuté (JUDr. S.) rozsudkom OS ZA 27C/95/2003-167 zo dňa   24.   2.   2009,   ktorá   žalobu   zamietla   ťažiskovo z dôvodu nedostatku   pasívnej vecnej legitimácie,   keď   žalovaný   Ú.,   konajúci   ako   orgán   štátu,   nie   je   právnym   nástupcom intabulačných súdov, ktoré boli povinné vykonávali zápisy do pozemkovej knihy v čase datovania zmluvy z r. 1938. Už vydaný rozsudok tunajšieho súdu bol zrušený uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co 215/2009 zo dňa 17. 12. 2009 z alibistických zmätočných dôvodov, keď ukladá prvostupňovému súdu si ujasniť, činnosťou ktorého orgánu mala byť spôsobená   škoda,   osobitne   či nie notárom v   označenom   dedičskom   konaní,   hoci   podľa povahy   veci   v   spore   o náhradu   škody   toto   musí   byť   skutkovo   vymedzene   samotným žalobcom ako skutková náležitosť návrhu na začatie konania. Inak povedané, aj z fakticky sa   prekrývajúceho   skutkového   stavu   môžu   byť   vymedzené   rôzne   skutkové   odôvodnenia rôznych žalôb o náhradu škody, keď rôzne subjekty môžu byť zodpovedné za vznik škody vždy jednotlivo zo svojho správania. Zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva riadne vymedzenie, v čom by skutkový stav bol nedostatočne zistený podľa § 221 ods. h) OSP,   odvolací   súd   iba   formálne   vyžaduje   doplnenie   úvah,   tobôž   aby   sa   odvolací   súd odvinul   z dokazovania   navrhnutého   účastníkmi   a   iba   mimoriadne   pomenoval   potrebu doplnenia dokazovania z iniciatívy súdu, pričom nebol vecne daný ani iný dôvod zrušenia prvostupňového rozsudku podľa účelu celého zákonného ustanovenia § 221 OSP. Takáto alibistická   činnosť   odvolacieho   súdu   automaticky   znehodnocuje   štádium   konania na odvolacom súde a podieľa sa na vzniku prieťahov formálne plynutím času opätovne na prvostupňovom súde aj v ďalších starších veciach.

Špecifikom sporu je správanie navrhovateľky namietajúce postup predchádzajúcich sudkýň, spojený s podaním trestného oznámenia proti pôvodnej sudkyni JUDr. S., kvôli čomu samotnému bola JUDr. S. z rozhodovania veci vylúčená a voči JUDr. S., ktorá bola napokon vylúčená tiež. Po vylúčení sudkyne po primeranom naštudovaní veci som vytýčil termín pojednávania na 25. 6. 2012.»

Právny zástupca sťažovateľky na vyjadrenie okresného súd reagoval takto:«K   uvedenému   vyjadreniu   zaujímame   nasledovné   stanovisko.   Máme   zato,   že všeobecné   súdy   sa   nemôžu   zbavovať   svojej   zodpovednosti   za   porušovanie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   dôvodmi   vysokej   zaťaženosti.   Tento   záver vyplýva aj zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ostatné dôvody uvedené vo vyjadrení OS Žilina takisto nemôžu obstáť, keďže sa týkajú samotnej prejednávanej veci a nevyplýva z nich, že by sa jednalo o skutkovo alebo právne zložitú vec. Považujeme za neprípustné, aby prvostupňový súd hodnotil zrušujúce uznesenie Krajského súdu Žilina v predmetnej veci ako „alibistické a zmätočné“. Trváme na tom, že podaná sťažnosť je dôvodná.

Týmto Vám zároveň oznamujeme, že na ústnom pojednávaní vo veci netrváme.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 95/2003 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 28. mája 2003 sťažovateľka osobne doručila okresnému súdu žalobu o náhradu škody   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) v sume 71 922 Sk. Za žalovaného označila Slovenskú republiku, zastúpenú Ú.

Okresný súd platobným rozkazom č. k. 27 C 95/2003-10 z 10. júna 2003 uložil žalovanému   (odporcovi)   zaplatiť   sťažovateľke   požadovanú   sumu   aj   s 13   %   úrokom z omeškania od 14. decembra 2002 do zaplatenia.

Dňa 1. júla 2003 podal žalovaný proti platobnému rozkazu odpor. V období od 1. júla 2003 do 7. decembra 2004 okresný súd vo veci priebežne konal; zabezpečoval podklady pre svoje rozhodnutie.

Dňa   7.   decembra   2004   sa   konalo   prvé   pojednávanie   [zúčastnil   sa   na   ňom   za sťažovateľku jej splnomocnený zástupca (jej manžel), ako aj právny zástupca odporkyne (Slovenskej   republiky)].   Pojednávanie   bolo   odročené   na   25.   január   2005   na   účely predloženia dokladov.

Dňa 25. januára 2005 sa uskutočnilo v poradí druhé pojednávanie, na ktorom bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a bolo odročené na 28. január 2005 na účely vyhlásenia rozsudku.

Na   pojednávaní   nariadenom   na   28.   január   2005   bol   okresný   súd   oboznámený s podaním   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľky   z 26.   januára   2005   doručeným okresnému   súdu   tento   deň,   v ktorom   sťažovateľka   vzniesla   námietky   zaujatosti   proti zákonnej sudkyni a súčasne oznámila, že podala na ňu trestné oznámenie. V nadväznosti na uvedené okresný súd odročil pojednávanie na neurčito na účely rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou.

Opatrením predsedu okresného súdu zo 7. júla 2005 bola vec vedená pod sp. zn. 27 C 95/2003   pridelená   náhodným   výberom   inému   sudcovi   okresného   súdu,   pretože pôvodná zákonná sudkyňa oznámila skutočnosti, pre ktoré je vo veci vylúčená.

Dňa 19. januára 2006 sa vo veci konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely rozhodnutia o prednesenom procesnom návrhu splnomocneného zástupcu sťažovateľky,   aby   okresný   súd   toto   konanie   prerušil   do   právoplatného   skončenia   veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 31 C 19/2006 (ide o konanie o rozhodovaní o návrhu na určenie právoplatnosti vydaného platobného rozkazu).

Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 31 C 19/2006 bola 3. marca 2006 postúpená Okresnému súdu Martin v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 NcC 4/2006-6. Konanie vedené Okresným súdom Martin pod sp. zn. 8 C 55/2006 bolo prerušené do právoplatného rozhodnutia právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 C 95/2003, pretože v predmetnom konaní sa riešila prejudiciálna otázka relevantná na konanie vedené Okresným súdom Martin pod sp. zn. 8 C 55/2006 (toto konanie   bolo   právoplatne   skončené   2.   júla   2008,   keď   krajský   súd   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 8 C 55/2006-89 zo 4. septembra 2007).

Dňa   24.   februára   2009   okresný   súd   uskutočnil   vo   veci   ďalšie   pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol. Dňa 9. apríla 2009 sa sťažovateľka proti rozsudku odvolala.Dňa 17. decembra 2009 krajský súd na pojednávaní uznesením sp. zn. 9 Co/215/2009 zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   na   vyhodnotenie skutkových   skutočností,   vykonaných   dôkazov   a vyvodenie   právnych   záverov   v súlade s obsahom spisu a zisteným skutkovým stavom.

Dňa   23.   apríla   2010   okresný   súd   uznesením   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Sťažovateľka sa proti uzneseniu o uložení tejto povinnosti odvolala (doručeným okresnému súdu 17. mája 2010).Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co/199/2010 z 24. júna 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 95/2003-200 z 23. apríla 2010 zrušil a uznesením sp. zn. 10 NcC/19/2010 z 24.   júna   2010   rozhodol,   že   namietaná   zákonná   sudkyňa   je   vylúčená   z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 C 95/2003.

Dňa 25. júna 2012 okresný súd uskutočnil pojednávanie vo veci samej, na ktorom vyhlásil dokazovanie za skončené a bol vyhlásený rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Ústavný súd na okresnom súdu zistil, že rozsudok okresného súdu z 25. júna 2012 bol obidvom účastníkom konania doručený 1. augusta 2012 a obidvom účastníkom dňom doručenia začala plynúť lehota na podanie odvolania.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   o podanej   sťažnosti   sťažovateľky   na   zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 95/2003 doručenej ústavnému súdu 14. mája 2010 už raz rozhodoval. Uznesením č. k. I.   ÚS   222/2010-5   z 9.   júna   2010   ju   odmietol   pre   neprípustnosť   z dôvodu   nepodania sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhala   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako   aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že predmetom napadnutého konania je   rozhodovanie   o žalobe   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ústavný súd zastáva názor, že vec nie je právne zložitá; tento typ konania je štandardnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a v tejto súvislosti možno poukázať na dostatok ich stabilizovanej judikatúry. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru právnej a faktickej zložitosti spočívajúcej v rozsahu zisťovania skutkových okolností v časových dimenziách zasahujúcich až do roku 1938 a v tejto súvislosti v potrebe zohľadnenia vtedy platných a účinných právnych predpisov, rovnako aj v potrebe zohľadniť súvislosti namietaného konania s inými konaniami uskutočňovanými na iných všeobecných súdoch (na Okresnom súde Martin a na krajskom súde). Táto skutočnosť však nemohla mať vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   okresného   súdu   v trvaní   takmer   deväť rokov. Vzhľadom na to, že predmetom konania je rozhodovanie o žalobe o náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánom   verejnej   moci,   podľa   názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka využívala v namietanom konaní procesné opatrenia, ktoré mala k dispozícii podľa procesnoprávnych predpisov a ktoré vzhľadom na uvedené   nemožno   pripísať   na   jej   ťarchu,   aj   keď   uplatňovaním   námietok   zaujatosti a v nadväznosti na to zmenou zákonných sudcov došlo k predĺženiu konania, pretože novo ustanovení zákonní sudcovia museli naštudovať celú vec sťažovateľky, čo si vyžadovalo určitý čas. Táto skutočnosť však nebola takej intenzity, aby zásadným spôsobom ovplyvnila doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v posudzovanom konaní. Okrem zistenia dlhších období neodôvodnenej nečinnosti, ktoré zistil, bol podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v preskúmavanom konaní aj neefektívny. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že rozsudok okresného súdu z 24. februára 2009 krajský súd zrušil   z dôvodu   procesných   chýb   okresného   súdu.   Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   to pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09, IV. ÚS 486/2011).

Na   vrub   okresnému   súdu   však   nemôžu   ísť   obdobia,   počas   ktorých   bola   vec   na krajskom súde, ako aj na Okresnom súde Martin z dôvodu súvisiaceho konania.

Pokiaľ okresný súd, resp. zákonný sudca vo svojom vyjadrení argumentoval okrem iného aj vysokým počtom pridelených vecí, „skladbou“ vecí v oddelení, ktorého je súčasťou (ich náročnosťou), ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II.   ÚS   311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 95/2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nebolo ešte právoplatne skončené (účastníkom konania plynie lehota na podanie odvolania), prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 840 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní trpí obavami, že sa nedomôže spravodlivosti a rozhodnutia v danej veci, pocitmi nespravodlivosti a stresmi, ktoré tento stav vyvoláva v celej jej rodine.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ako aj na záver o nečinnosti a neefektívnosti jeho postupu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie v právnej veci sťažovateľky nebolo ani po takmer 9 rokoch od jeho začatia   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 3 500 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom Mgr. L. K., Ž. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Mgr. L. K. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012