znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/2011-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., M., zastúpenej P., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr.   M.   H.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 4 C 29/2008-316   z 21. januára   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 29/2008-316 z 21. januára   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti odporcom   v 1.   až   3.   rade   domáhala   určenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy   a určenia vlastníckeho práva, resp. návrhom in eventum zaplatenia sumy 804 862 Sk.

Okresný   súd   v právnej   veci   sťažovateľky   vydal   21.   januára   2009   rozsudok   č. k. 4 C 29/2008-316, ktorým jej žalobu zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 rozsudok súdu I.   stupňa   vo   veci   samej   potvrdil,   pričom   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v plnom rozsahu stotožnil s jeho argumentáciou. Sťažovateľka v súvislosti s tým tvrdí, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami a okrem toho navyše nerozhodol o prípustnosti dovolania, čo nijako nezdôvodnil. Zároveň krajský súd zmenil rozsudok   súdu I. stupňa v časti náhrady trov konania a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcom spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania.

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. februára 2011 dovolanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje skutkový stav a rozhodujúce skutočnosti, ktoré predchádzali jej podaniu, analyzuje dôvody zamietnutia návrhu okresným súdom, resp. dôvody potvrdenia rozsudku súdu I. stupňa odvolacím súdom akcentujúc, že okresný súd, ako aj krajský súd nezohľadnili jej námietky ani počas pojednávania pred okresným súdom, ani v samotnom odvolaní.

Sťažovateľka   taktiež   odôvodňuje,   v čom   z jej   pohľadu   spočíva   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prečo považuje rozsudky súdu I. a II. stupňa za arbitrárne, a v tejto súvislosti okrem iného uvádza, že „Odvolací súd sa   vo   svojom   rozhodnutí   vyhol   posúdeniu   uvedených   skutočností   ako   aj   prezentovanej právnej argumentácii sťažovateľ[ky], uvedenú právnu argumentáciu vôbec nevzal do úvahy a úplne   odignoroval   odôvodnenie   neaplikácie   právnych   predpisov,   naopak   len   stroho a arbitrárne odcitoval názor Okresného súdu...“.

Napokon sťažovateľka z jej pohľadu konkretizuje ďalšie nedostatky, ktoré považuje za pochybenia zo strany všeobecných súdov prerokúvajúcich a rozhodujúcich v jej právnej veci.

K vyčerpaniu   opravných   prostriedkov   alebo   iných   prostriedkov   nápravy   pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   sťažovateľka   uviedla,   že   proti   rozsudku okresného   súdu   podala   6.   marca   2009   odvolanie,   o ktorom „rozhodol   Krajský   súd v Bratislave   právoplatným   rozsudkom,   ktorý   je   zároveň   predmetom   napadnutia   touto ústavnou   sťažnosťou.   Proti   právoplatnému   rozsudku   podal[a] sťažovateľ [ka] dňa 16. 02. 2011   dovolanie.   Do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   nebol[a] sťažovateľ[ka] upovedomen[á] o tom, že by dovolací súd rozhodol o je[j] dovolaní, a tiež či dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného touto ústavnou sťažnosťou. Na základe tejto skutočnosti vzhľadom k dvojmesačnej lehote ustanovenej v zmysle § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   pre   podanie   ústavnej   sťažnosti,   podáva   sťažovateľ[ka] túto sťažnosť z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadnú neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania.“.

Na základe toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol tak, že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   zároveň   tento rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €, ako aj úhrady trov konania.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že zodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľky, že 16. februára 2011 podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 159/2009-375   z 9.   novembra   2010.   Spis   bol   spolu   s mimoriadnym   opravným prostriedkom zaslaný 12. mája 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   ako   súdu   dovolaciemu.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   o sťažovateľkou podanom dovolaní nebolo do dňa predbežného prerokovania o tejto sťažnosti rozhodnuté.

Z   obsahu   dovolania   predloženého   ústavnému   súdu   sťažovateľkou   vyplýva,   že   je argumentačne založené na porovnateľných dôvodoch ako sťažnosť adresovaná ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti   nemu.   Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

Podstatou sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 je tvrdenie, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky nerešpektoval je základné právo na súdnu ochranu tým, že „porušil svoju povinnosť dať jednoznačnú   odpoveď   na   námietky   a právne   dôležitú   argumentáciu   sťažovateľ[ky]. Z dôvodu   absencie   týchto   náležitostí   riadneho   odôvodnenia   právoplatného   rozsudku,   je tento   rozsudok   podľa   názoru   sťažovateľ[ky] nepresvedčivý,   zjavne   neodôvodnený,   čím nebolo zabezpečené právo sťažovateľ[ky] podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 Dohovoru.“.

Z už   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   ochrany   svojich   ústavou   a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2011, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne   aprobovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S odvolaním   sa   na   uvedené   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju podľa   zásady   ratio temporis odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011