znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tost   12/2009   a   jeho   uznesením   z   25.   augusta   2009 v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti väzby,

b) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp.   zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009   v   súvislosti   s   jeho   právom   na   riadne   odôvodnenie   väzobných   rozhodnutí   a   ich preskúmateľnosť a právom byť prepustený počas konania,

c)   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky a postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti s jeho právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   M.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo   16.   júla   2009,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tost   12/2009   a   jeho   uznesením z 25. augusta   2009   v   súvislosti   s   jeho   právom   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti väzby,

b) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho   právom   na   riadne   odôvodnenie   väzobných   rozhodnutí   a   ich   preskúmateľnosť a právom byť prepustený počas konania,

c) porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) a postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti s jeho právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Odboru   západ sp. zn.   ČVS:   PPZ-32/BOK-Z-2007   z   26.   októbra   2007   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie pre prečin   poškodzovania cudzej   veci   formou   účastníctva   podľa   § 21 ods.   1 písm. a) k § 245 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto   uznesení.   Následne   bolo   sťažovateľovi   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne (ďalej aj „vyšetrovateľ“)   sp.   zn.   ČVS:   KRP-63/OVK-TN-2008   z   27.   septembra   2008   v   spojení s opravným   uznesením   toho   istého   orgánu   sp.   zn.   ČVS:   KRP-63/OVK-TN-2008   zo 17. októbra 2008 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 0 Tp 72/2008 z 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Tpo 98/08 z 30. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku do väzby; väzba začala plynúť dňom 27. septembra 2009 od 23.50 h.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 8. decembra 2008 bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   prečin   porušovania   domovej   slobody   podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.

Písomným upovedomením vyšetrovateľa zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ podľa § 206 ods. 6 Trestného poriadku upozornený na okolnosť, že skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie uzneseniami z 26. októbra 2007 a 27. septembra 2008, budú v ďalšom konaní   právne   kvalifikované   ako   pokračovací   zločin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 12. marca 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

„v skutku č. 1, 2, 3, 4 za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. 1, ods. 2 písmeno b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138   písm.   b)   Trestného   zákona,   s   poukazom   na   §   140   písm.   b)   Trestného   zákona, s poukazom na § 141 písm. i) Trestného zákona, v skutku č. 2, 3 v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,

v skutku č. 2, 3, 4 za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2 a 3 v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,

v skutku č. 5 za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 6 a 7 za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,

v skutku č. 8, 9, 10 za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.“.

Na základe návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby č.   k.   VII/2   Gv 9/09-45 z 5.   marca 2009   bola uznesením   sudkyne   pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“, po 17. júli 2009 „špecializovaný   súd“)   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   17.   marca   2009   v   spojení   s   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. marca 2009 sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 27. septembra 2009.

Sťažovateľ   podaním   z   20.   mája   2009   adresovaným   Generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a podaním z 21. mája 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu aj Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“);   obe   žiadosti   boli podľa tvrdenia sťažovateľa doručené špeciálnej prokuratúre 26. mája 2009, ktorá ich 2. júna 2009 predložila špeciálnemu súdu na rozhodnutie.

Ďalším   podaním   z   21.   mája   2009   adresovaným   špeciálnemu   súdu   sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie svojej väzby písomným sľubom. Táto žiadosť podľa tvrdenia sťažovateľa bola 2. júna 2009 špeciálnym súdom zaslaná na vyjadrenie špeciálnej prokuratúre a následne 3. júna 2009 vrátená špeciálnemu súdu so zamietavým stanoviskom špeciálnej prokuratúry.

Podaniami   z   23.   mája   2009   adresovanými   špeciálnemu   súdu   a jeho   predsedovi (doručenými 29. mája 2009) sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu, a to „jednak z dôvodu jej postupu pri ustanovovaní mi obhajcu, jednak z dôvodu, že jej bolo zapálené auto a ja som obvinený za rovnakú trestnú činnosť“.

Špeciálny súd uznesením sp. zn. Tp 9/2009 z 2. júna 2009 rozhodol, že sudkyňa pre prípravné konanie špeciálneho súdu Z. C. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej na špeciálnom súde pod sp. zn. Tp 9/2009 obvineného M. M. a spol.; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2009. Sťažovateľ podal proti nemu 11. júna 2009 sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna 2009. Najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009 zamietol, pričom spis sp. zn. Tp 9/2009 bol 1. júla 2009 vrátený späť špeciálnemu súdu.

Dňa   8.   júla   2009   bolo   špeciálnemu   súdu   doručené   oznámenie   sťažovateľovho obhajcu JUDr. I. P. o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov.

Dňa 13. júla 2009 sťažovateľ na verejnom zasadnutí špeciálnemu súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby predložil súdu písomné podanie z 13. júla 2009 označené ako „právna argumentácia“.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo o žiadostiach sťažovateľa rozhodnuté tak, že žiadosť o prepustenie z väzby sa zamieta a písomný sľub sa neprijíma. Uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo doručené ustanovenému obhajcovi sťažovateľa 21. júla 2009 a sťažovateľovi „až“ 3. augusta 2009, „nakoľko   na   základe   pokynu   dozorujúcej   prokurátorky   som   sa   prechodne   nachádzal v Ústave na výkon väzby v Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť, nakoľko   úrad   špeciálnej   prokuratúry   neinformoval   špecializovaný   trestný   súd   o   mojom premiestnení z Ústavu na výkon väzby v Leopoldove“.

Proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 podal sťažovateľ 2. augusta   2009   sťažnosť,   v   rámci   ktorej   zároveň   vzniesol   aj   námietku   zaujatosti   proti všetkým sudcom najvyššieho súdu určených na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. Sťažnosť bola najvyššiemu súdu doručená 5. augusta 2009. Dňa 12. augusta 2009 bol spis predložený predsedovi najvyššieho súdu na určenie senátu,   ktorý   rozhodne   o   námietke   zaujatosti.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Ndt 14/2009 z 13. augusta 2009 bolo rozhodnuté, že sudcovia uvedení v predmetnom uznesení   nie   sú   vylúčení   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v   trestnej   veci obvineného M. M. a spol. vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009.

Dňa 18. augusta 2009 bol určený termín na rozhodnutie o sťažnosti z 2. augusta 2009 na 25. august 2009; najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom toto uznesenie mu bolo doručené 2. septembra 2009 rovnako, ako aj jeho obhajcovi.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu sťažovateľ tvrdí, že „Z dôvodov uvedených nižšie

1) bolo porušené moje právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a práva na preskúmanie zákonnosti väzby (časť II. tohto podania),

2) bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a právo byť prepustený počas konania (časť III. tohto podania),

3) bolo porušené moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (časť IV. tohto podania)“.

V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza právnu argumentáciu k citovaným právnym záverom.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a práva na preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľ analyzuje príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj kľúčové právne východiská ústavného súdu vyjadrené v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08, ktoré sa vzťahujú na právnu charakteristiku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že pojem „súd“   podľa   judikatúry   ESĽP   k   dohovoru   možno „definovať   ako   zákonom   zriadený, nezávislý a nestranný orgán, ktorý v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný rozhodovať zo záväzným účinkom v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené“, pričom „Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/08 je zrejmé, že bývalý Špeciálny   súd   nespĺňal   atribút   nezávislosti,   keď   výkonnej   moci   zákonodarca   priznal neprimerane   silné   postavenie,   ktoré   nie   je   v   súlade   so   systémom   bŕzd   a   protiváh   ako ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu tak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.“.

Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že „rozhodovanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania mojej väzby do 27. 09. 2009 vyššie uvedeným zárukám vyplývajúcim z práva na preskúmanie zákonnosti väzby nevyhovelo, keď o ňom rozhodoval bývalý Špeciálny súd, ktorý   nespĺňal   požiadavky   nezávislého   súdu,   v   dôsledku   čoho   postupom   a   uznesením sudkyne pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. 03. 2009 boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Naviac požiadavky   nezávislého súdu   nespĺňal ani   najvyšší súd,   ktorý rozhodoval o mojej sťažnosti proti uzneseniu bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. 03. 2009, v dôsledku čoho boli postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. 03. 2009 porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   a   to   z   nižšie   uvedených   dôvodov.“. V   tejto   súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „dôvody, ktoré viedli ústavný súd k záveru o narušení garancie sudcovskej   nezávislosti   sudcov   bývalého   Špeciálneho   súdu   sa   vzťahovali   aj   na   sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov existoval špecifický právny režim pre ich výber a výkon ich funkcie podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním do výkonu ich právomoci...“.

Sťažovateľ   navyše   považuje   za   nedôvodnú „argumentáciu   uvedenú   v   uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, podľa ktorej citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje záver,   že   rozhodnutia   Špeciálneho   súdu   vydané   v   trestnom   konaní,   nie   sú   týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté, v dôsledku čoho najvyšší súd... všetky rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a plne legitímne...“.

Podľa   sťažovateľa   sa   totiž   časť   9   odôvodnenia   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 17/08   smerujúca   k   bodu   3   výroku   predmetného   nálezu   („Právoplatné,   ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto   rozhodnutia   dotknuté   dôvodom   na   obnovu   konania   podľa   ustanovení   Trestného poriadku   v zmysle § 41b   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj na uznesenia Špeciálneho súdu... Naviac je potrebné dodať, že ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde sa nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní.“.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a práva byť prepustený počas konania (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy, čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru) sťažovateľ uvádza, že uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 síce „obsahuje stručné zhrnutie mojich námietok uplatnených v žiadostiach o prepustenie z väzby a vo vyjadrení z 13. 07. 2009, na ktoré týmto odkazujem, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku je však nedostatočné. Tieto sú odôvodnené všeobecne, veľmi stručne (v jednom   odseku   na   strane   6)   a s poukazom   na   predchádzajúce   väzobné   rozhodnutia. Odôvodnenie   mojej   väzby   je   v   zásade   rovnaké   v   návrhoch   prokuratúry   i   súdnych rozhodnutiach   od   môjho   vzatia   do   väzby.   V   žiadnom   z   uvedených   dokumentov   nie   je individualizované   skutkové   a   následne   právne   odôvodnenie   mojej   väzby.   Naviac,   v súvislosti   s   odôvodnením   kolúznej   väzby   predmetné   uznesenie   paušálne   odkazuje   na výpovede už vo veci vypočutých svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred vyšetrovateľom mali prejaviť strach o seba, ako aj rodinných príslušníkov z mojej osoby, títo svedkovia však nie sú vôbec bližšie konkretizovaný.“.

Podľa sťažovateľa aj „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej individualizácie.

Naviac   je   potrebné   dodať,   že   s   mojimi   konkrétnymi   námietkami   uplatnenými   vo vyjadrení z 13. 07. 2009 a sťažnosti z 02. 08. 2009 proti trvaniu väzby, na ktoré týmto odkazujem, sa predmetné rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali, z dôvodu ktorého ich považujem i za nepreskúmateľné. Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s mojimi ďalšími námietkami uplatnenými v sťažnosti z 02. 08. 2009, a to námietkou o nekompletnosti spisu predloženého špecializovanému trestnému súdu, v ktorom sa nenachádzali CD nosiče so záznamom nahrávky z diktafónu a ich prepis a námietkou, že som v podstate za ten istý skutok, ktorý bol následne rozšírený, vo väzbe už druhý krát.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   po   poukaze   na   príslušnú   judikatúru   ESĽP konštatuje, že „uznesenie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“, a tvrdí, že „tak bývalý Špeciálny súd ako aj najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej slobody,   rovnako ako nespochybnili   a nevyvrátil   mnou uvádzané   dôvody   o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru.“.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby sťažovateľ tvrdí, že „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby, po ktorú vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola súladná so zárukami vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Doba od doručenia žiadostí o prepustenie   z   väzby   úradu   špeciálnej   prokuratúry   dňa   26.   05.   2008   do   doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 dňa 02. 09. 2009, čo predstavuje viac ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa 9. 1. 2003, §§ 43-45; Rehbock proti Slovinsku zo dňa 28. 11. 2000, §§ 82- 86).“.

Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby   podieľala   aj   špeciálna   prokuratúra,   pretože „na   základe   pokynu   dozorujúcej prokurátorky   som   sa   v   júli   2009   prechodne   nachádzal   v   Ústave   na   výkon   väzby   v Bratislave,   o čom špecializovaný trestný súd nemal   vedomosť,   nakoľko úrad špeciálnej prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti väzby.

2. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom sťažovateľa byť prepustený počas konania.

3.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky, Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. Tp   9/2009   zo   16.   07.   2009   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tost 12/2009   z   25.   08.   2009   sa   zrušujú   a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie   peňažnú   sumu   vo   výške   10   000   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť Špecializovaný trestný súd, peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky a peňažnú sumu vo výške 1 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Úrad špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   ústavou garantovaných práv, ku ktorému malo dôjsť

1)   postupom   špeciálneho súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   9/2009 a jeho uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009 a jeho uznesením z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti väzby (ďalej aj „prvá námietka“),

2) uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom byť prepustený počas konania (ďalej aj „druhá námietka“),

3) postupom špeciálnej prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti s jeho právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (ďalej aj „tretia námietka“).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Rovnako   je úlohou   ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posúdiť, či sťažnosť podala oprávnená osoba, a to nielen z hľadiska toho, či ide o osobu oprávnenú v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak   o   ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd,   ale   aj   z   hľadiska   toho,   či   proti   namietanému právoplatnému   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu   uplatnila   v   sťažnosti   také námietky,   ktoré   ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   môže preskúmavať a je aj oprávnený o nich v tomto type konania rozhodnúť.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   vo   vzťahu   k   všetkým   trom   námietkam   sústredil   na   posúdenie   ich opodstatnenosti a vo vzťahu k prvej námietke posudzoval aj otázku, či jej obsahom nie je aj námietka, o ktorej ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený   rozhodnúť,   t.   j.   či   z   tohto   hľadiska   nebola   uplatnená   zjavne   neoprávnenou osobou.   Vo   vzťahu   k   druhej   námietke   bolo,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ prostredníctvom nej namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv, tak uznesením špeciálneho   súdu,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu   relevantné   pri   predbežnom prerokovaní posúdiť tiež otázku existencie právomoci ústavného súdu.

Pred   preskúmaním   jednotlivých   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   stabilizovanou   judikatúrou   ešte   považoval   za   potrebné zdôrazniť,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

II.1 K prvej námietke sťažovateľa

Podstatou prvej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 21. mája 2009 rozhodoval špeciálny súd, ktorý v zmysle záverov vyjadrených v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 nespĺňal atribút nezávislého a nestranného súdneho orgánu, a preto jeho uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré garantujú preskúmanie zákonnosti väzby nezávislým súdom.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd predovšetkým poukazuje na čl. 125 ods. 3 a 5 ústavy v spojení s § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorých vyplýva, že ak ústavný súd nálezom vysloví nesúlad zákona, jeho časti, alebo niektorých jeho ustanovení s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, tak tieto strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“), t. j. nález ústavného súdu vydaný podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.

Nález ústavného súdu vydaný podľa čl. 125 ods. 1 ústavy teda v zásade nemá spätné právne účinky na rozhodnutia príslušných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach s výnimkou   ustanovení   §   41b   zákona   o   ústavnom   súde,   z   ktorých   sa   na   rozhodnutia v trestnom konaní vzťahuje odsek 1.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, na ktorý sa sťažovateľ podstatnou   časťou   svojej   právnej   argumentácie   odvoláva,   bol   publikovaný   v   Zbierke zákonov   17.   júla   2009,   t.   j.   až   od   tohto   dňa   stratili   účinnosť   príslušné   ustanovenia dotknutých právnych predpisov a nadobudli právnu relevanciu aj právne názory vyjadrené v jeho odôvodnení. Špeciálny súd rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z   väzby   namietaným   uznesením   16.   júla   2009,   t.   j.   predtým,   ako   nadobudli   právnu relevanciu právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu, preto sú námietky sťažovateľa vychádzajúce argumentačne z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 proti tomuto označenému uzneseniu špeciálneho súdu z formálno-právneho hľadiska   irelevantné,   a   preto   namietaným   uznesením   špeciálneho   súdu   podľa   názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na namietané uznesenie špeciálneho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu aplikovať ani ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde, a to už z hľadiska jeho textu, z ktorého vyplýva, že prípadné spätné pôsobenie (účinky) právnych názorov vyjadrených v náleze ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v trestných veciach zakladajúce dôvod na   obnovu   konania   možno   vzťahovať   len   na   právoplatné   rozsudky   súdov   v   trestných veciach,   ktoré   neboli   vykonané,   čo   nie   je   prípad   sťažovateľa,   resp.   ním   namietaného uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   16.   júla   2009.   Navyše,   ústavný   súd v odôvodnení označeného nálezu zaujal výslovne postoj k neaplikovateľnosti § 41b ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   na   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   vydané   v   predchádzajúcom období, keď najmä uviedol:

„Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia   (trestného   rozsudku).   V   niektorých   prípadoch   nemožno   vylúčiť   ani   dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však nevyhnutnou   podmienkou   existencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými   zmluvami   sa   týkajú   kolízie   inštitucionálneho   vymedzenia   a   postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými   princípmi,   nie   je   daná   priama   príčinná   súvislosť   medzi   povahou   ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne   predpisy,   ktorých   nesúlad   ústavný   súd   vyslovil   v   bode   1   výroku   tohto   nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“

Citované právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu nemá ústavný súd dôvod spochybňovať a navyše v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré je zverené do   pôsobnosti   senátu ústavného súdu   (čl. 131 ods.   2 ústavy), na to nie je ani oprávnený, a preto zotrváva na právnom názore, že namietané uznesenie špeciálneho súdu nebolo nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 dotknuté.

Uvedený právny záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na argument sťažovateľa, podľa ktorého sa citovaná časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 smerujúca k bodu 3 výroku predmetného nálezu („Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   nie   sú   na   základe   tohto   rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj na uznesenia Špeciálneho súdu...   Naviac   je   potrebné   dodať,   že   ustanovenie   §   41b   zákona   o   ústavnom   súde   sa nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní“. Navyše tento argument sťažovateľa vyznieva v okolnostiach jeho veci kontraproduktívne, pretože len potvrdzuje, že na   namietané   uznesenie   špeciálneho   súdu   nemožno   aplikovať   výnimky   zo   spätného pôsobenia právnych názorov vyjadrených v náleze ústavného súdu vydaného podľa čl. 125 ods. 1 ústavy na rozhodovanie v individuálnych veciach, tak ako ich predpokladá § 41b zákona o ústavnom súde.

Zároveň sa právny záver ústavného súdu o tom, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 neboli dotknuté predchádzajúce rozhodnutia špeciálneho súdu v plnom rozsahu, vzťahuje aj na tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 neakceptovateľným spôsobom vyrovnal s jeho odvolacou námietkou týkajúcou sa spochybnenia nezávislosti špeciálneho súdu. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd reagoval na túto námietku s poukazom na právne názory vyjadrené v označenom náleze ústavného súdu, keď najmä uviedol: „... citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje záver,   že   rozhodnutia   Špeciálneho   súdu   vydané   v   trestnom   konaní,   nie   sú   týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté... najvyšší súd rešpektujúc citovaný právny názor ústavného súdu, všetky rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a plne legitímne.“ Za týchto okolností ani toto tvrdenie z hľadiska sťažovateľom tvrdeného následku spočívajúceho v porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl.   5   ods. 4   dohovoru   neobstojí   a   je   v   okolnostiach   sťažovateľovej   veci   zjavne neopodstatnené.

Súčasťou   prvej   námietky   sťažovateľa   je aj jeho ďalšia   námietka   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu, založená na tvrdení, že ani najvyšší súd v čase   rozhodovania   v   sťažovateľovej   veci   nespĺňal   atribút   nezávislého   a   nestranného súdneho orgánu.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   ústavný   súd   pripomína,   že   najvyšší   súd   vydal namietané   uznesenie   v   čase,   keď   už   bol   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/09 z 20. mája   2009   publikovaný   v   Zbierke   zákonov.   Zároveň   ale   v   čase   rozhodovania ústavného súdu bol už platný a účinný zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   špecializovanom trestnom súde“), ktorým bola zrušená predchádzajúca právna úprava a ktorým zákonodarca vo svojej podstate reagoval na všetky kľúčové právne názory vyjadrené v označenom náleze ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na čl. II a čl. IV zákona o špecializovanom trestnom súde, prostredníctvom ktorých došlo k novelizácii príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako aj zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“).

Sťažovateľ   svojou   námietkou   smerujúcou   proti   absencii   atribútu   nezávislosti najvyššieho   súdu   a   jeho   sudcov   rozhodujúceho   v   jeho   veci   v   čase,   keď   uplatnil   svoju právomoc,   už   podľa   novelizovaného   znenia   dotknutých   právnych   predpisov   (najmä Trestného poriadku a zákona o sudcoch a prísediacich) vo svojej podstate spochybňuje nesúlad ich   príslušných   ustanovení   s   ústavou,   t.   j.   spochybňuje postup   a   rozhodovanie najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľa postupoval tak, ako mu ukladali v tom čase platné a účinné právne predpisy.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99), podľa ktorej každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavná   a   zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc   z   uvedeného   za   opodstatnené   návrhy   na   začatie konania   pred   ústavným   súdom   (vrátane   sťažností   fyzických   osôb   a   právnických   osôb) možno   preto   považovať   len   tie,   o   ktorých   možno   konať   a   aj   rozhodnúť   v   niektorom z uvedených   typov   konaní   pred   ústavným   súdom   ako   v   samostatnom   konaní   (napr. II. ÚS 806/00).

Vyriešiť   otázku,   či   boli   príslušné   ustanovenia   právnych   predpisov,   na   základe ktorých   uplatnil najvyšší   súd svoju   právomoc vo veci   sťažovateľa,   možno   iba   v   rámci konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   (m.   m.   II.   ÚS   336/09, IV. ÚS 226/2010), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a   teda   ani sťažovateľovi)   právo   podať návrh   na začatie   konania   podľa   čl.   125   ústavy neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa absencie   atribútu   nezávislosti   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   v   jeho   veci   ako   podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti časť sťažnosti týkajúcu sa prvej námietky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

II.2 K druhej námietke sťažovateľa

Podstatou druhej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta   2009   neboli   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené   z   hľadiska požiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí týkajúcich sa väzobných vecí ich preskúmateľnosti v kontexte s právom byť prepustený počas konania z väzby, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 ústavný súd z dôvodu, že nebolo riadne odôvodnené, zdôraznil, že   sťažovateľ   mohol   proti   nemu podať   sťažnosť,   o   ktorej   bol   oprávnený   a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Za   daných   okolnosti   bolo   relevantné posúdiť,   či   je sťažnosť   sťažovateľa   v   časti ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   z   dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 opodstatnená.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009, ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade poukázať na svoju doterajšiu judikatúru (napr. III. ÚS 135/04), podľa ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie garantujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako tak ESĽP v sťažnostiach týkajúcich sa väzobných vecí poskytuje sťažovateľom ochranu v režime čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a nie v režime ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. rozsudok ESĽP vo veci De Wilde et. Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ správne označil práva, ktoré mohli byť namietaným uznesením najvyššieho súdu v jeho veci porušené.

Vzhľadom na podstatu druhej námietky sťažovateľa ústavný súd zdôraznil, že vo svojej konštantnej judikatúre uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je   kontrolovateľné   verejnosťou   (IV.   ÚS   296/09). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).

Rovnako tak ESĽP v rámci svojej judikatúry uvádza, že právo na spravodlivý proces zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd   povinný dať podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej druhej námietky najmä tvrdí, že „uznesenie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“, a v tejto súvislosti   zdôrazňuje,   že „tak   bývalý   Špeciálny   súd   ako   aj   najvyšší   súd   pri   svojom rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej slobody,   rovnako ako nespochybnili   a nevyvrátil   mnou uvádzané   dôvody   o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru“.

Sťažovateľ   tiež namieta, že „uznesenie   najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Tost   12/2009 z 25. 08. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej individualizácie“.

Vzhľadom   na   obsah   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v   ktorého   relevantnej   časti   sa   k   dôvodom ďalšieho trvania jeho väzby v nadväznosti na sťažnosťou sťažovateľa napadnuté uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 najmä uvádza:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obvineného podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia v bodoch I. a II. ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie Špeciálneho súdu rozhodla v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Pri rozhodovaní o žiadosti obvineného M. M. v predmetnom prípade boli dodržané všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska sú u neho splnené všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie jeho väzby, tak ako to bolo konštatované a podrobne odôvodnené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach: Okresného súdu v Trenčíne (zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. 0 Tp 72/2008), Krajského súdu v Trenčíne (zo dňa 30. októbra 2008, sp. zn. 6 Tpo 98/08), Špeciálneho súdu v Pezinku (zo dňa 17. marca 2009, sp. zn. Tp 9/2009) a tiež aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 26. marca 2009, sp. zn. 3 Toš 6/2009).

Aj podľa názoru Najvyššieho súdu dôvody väzby u obvinených M. M. podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. aj aktuálne naďalej nezmenene trvajú. Najvyšší súd považuje skutkové i právne závery prvostupňového súdu za správne a po všetkých stránkach v súlade so zákonom, pričom niet pochybností o tom, že i ďalšie zotrvanie obvineného vo výkone väzby   je   podložené   konkrétnymi   skutočnosťami   vyplývajúcimi   z doposiaľ   vykonaného dokazovania   tak,   ako   na   ne   správne   poukázala   sudkyňa   Špeciálneho   súdu   (teraz Špecializovaného trestného súdu) v odôvodnení napadnutého uznesenia.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, jej vecný i časový rozsah, obsah výpovedí viacerých svedkov a s poukazom aj na prechádzajúci život obvineného, na dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Tr. por. sa nič nezmenilo...

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného M. M. nepovažoval za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

Z   citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   namietanom   uznesení   svoj   záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16.   júla   2009,   ktorého   podstatou   je záver   o   pretrvávaní   dôvodov   väzby   u   sťažovateľa, založil predovšetkým na stotožnení sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, ako aj s odkazom na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sa týkali väzby sťažovateľa a dosiaľ vykonaného dokazovania. Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje   na   svoj   konsolidovaný   právny   názor,   podľa   ktorého   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09). Rovnako tak ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   preskúmal   aj   relevantnú   časť   odôvodnenia uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009, v ktorej sa k dôvodom ďalšieho trvania väzby sťažovateľa najmä uvádza:

«...   vážnosť   podozrenia   zo   spáchania   stíhaných   skutkov,   ktoré   bezpochyby   majú znaky trestných činov v zmysle postupne vydaných uznesení o vznesení obvinenia, nebola doposiaľ vo veci nazhromaždeným dôkazovým materiálom rozptýlená a toto podozrenie naďalej pretrváva. Okrem iných aj obvinenému M. M. boli postupne, ako je vyššie uvedené, vznesené   obvinenia   pre   rôznu   závažnú   úmyselnú   trestnú   činnosť   majetkovej   aj   násilnej povahy. Obvinený M. M. je dôvodne podozrivý, že ako člen zločineckej skupiny po dlhú dobu cieľavedome poškodzoval cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného výbušného systému za účelom postupného získavania nielen vplyvu v mieste „pôsobenia“, ale predovšetkým s cieľom získania neoprávnených výhod, vrátane finančných. Obvinený spolu s ďalšími spoluobvinenými mali pôsobiť na rozsiahlom území, predovšetkým však v okrese Považská Bystrica. Obvinený M. M. mal byť vedúcou osobnosťou tejto skupiny, mal sformovať   túto   zločineckú skupinu,   aktívne riadiť jej činnosť,   mal určiť   a   identifikovať vozidlo, ktoré malo byť zapálené a mal to byť on, ktorý mal rozhodnúť, čo konkrétne má urobiť každý jeden zo spoluobvinených, od ktorých mal vyžadovať rešpekt a poslušnosť, keďže stál na jej čele. Činnosť každého člena tejto skupiny mala mať svoje opodstatnenie, konkrétny účel a zameranie.

O týchto skutočnostiach vypovedalo pred vyšetrovateľom množstvo svedkov, ktorí vo veci boli už vypočutí. Vo svojich výpovediach podrobne opisovali, za akých okolností a kedy sa dostali s obvineným M. M. a s jeho spoluobvinenými do kontaktu, za akým účelom sa na nich   telefonicky   alebo   osobne   nakontaktoval,   čo   od   nich   požadoval.   Vo   vyšetrovacom spisovom   materiáli   sa   nachádzajú   aj   výpovede   svedkov,   ktorí   svojimi   výpoveďami potvrdzovali vierohodnosť už vypočutých svedkov – poškodených. Sudkyňa pre prípravné konanie, v tomto štádiu trestného stíhania, nezistili žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pochybovať o vierohodnosti výpovedí svedkov – poškodených. Preto dospela k záveru, že obvinený je dôvodne trestne stíhaný pre trestné činy, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie.

Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie je ďalšie vedenia trestného stíhania proti obvineným v tejto trestnej veci opodstatnené.

Sudkyňa   pre   prípravné konanie   s poukazom   na   to,   že trestné stíhanie   je vedené dôvodne, skúmala dôvody väzby obvineného M. M., a dospela k záveru, že sú aj naďalej dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. U obvineného M. M. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku nezmenene, tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov v tejto trestnej veci. U obvineného M. M. naďalej existujú dôvody väzby, tak ako to bolo konštatované sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. 0 Tp 72/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. októbra 2008, sp. zn. 6 Tpo 98/08-69 a ako to bolo konštatované aj v predošlých uzneseniach sudkyne pre prípravné konanie zo dňa 17. 03. 2009 a tiež 04. 05. 2009, obe pod sp. zn. Tp 9/2009, ktoré boli potvrdené rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR v Bratislave.

Znova je potrebné zdôrazniť, že obvinený M. M. bol bez preukázateľného zdroja príjmu. Naďalej pretrváva obava, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pre ktorú sa v súčasnosti proti jeho osobe vedie vyšetrovanie. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že obvinenému bolo vznesené obvinenie aj pre ďalšie trestné činy, ako je to v tomto rozhodnutí vyššie uvedené. Tiež naďalej pretrváva dôvodná obava, že obvinený pokiaľ by bol na slobode, mohol by vyvíjať kolúzne aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté, alebo ešte len budú vyšetrovateľom vypočutí s cieľom riadne dokumentovať vyšetrovanú trestnú činnosť obvineného. Táto skutočnosť je preukázaná výpoveďami vo veci vypočutých svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach o seba, ako aj o rodinných príslušníkov z obvineného M. M.

Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

V konkrétnom prípade nemohla ostať bez povšimnutia ani tá skutočnosť, že obvinený M.   M.   je   v   súčasnosti   trestne   stíhaný   aj   za   ďalšiu   úmyselnú   trestnú   činnosť   inými policajnými zložkami a to vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, ÚJaKP, Odbor   justičnej   polície,   oddelenie   ekonomickej   kriminality   v   konaní   pod ČVS: ORP-352/OEK-B1-2009 pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Obvinený M. M. už bol v minulosti dvakrát potrestaný   pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   222   ods.   1   Trestného   zákona účinného do 01. 01. 2006 na tresty odňatia slobody. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že v oboch prípadoch bol odsúdený rozsudkami Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1 T 325/1997 a sp. zn. 2 T 34/1999. Oba tresty aj vykonal. V registri trestov má obvinený aj ďalšie odsúdenia pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť, pre ktorú mu boli uložené aj tresty odňatia slobody spojené s okamžitým výkonom.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä, že sa nedopustí trestnej činnosti, a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Z ustanovení Trestného poriadku ako aj z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že prepustenie obžalovaného   z   väzby   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie   oprávnením   osoby pozbavenej osobnej slobody. Tak sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku treba považovať   vzhľadom   na   sledovaný   účel   za   záruku   v   zmysle   čl.   5   ods.   3   druhej   vety Dohovoru.   Pokiaľ   Trestný   poriadok   možnosť   prijatia   záruky   vylučuje,   je   povinnosťou všeobecného   súdu   prednostne   aplikovať   namiesto   príslušného   ustanovenia   Trestného poriadku   ustanovenie   čl.   5   ods.   3   druhej   vety   Dohovoru   a   o   žiadosti   obvineného o nahradenie väzby zárukou meritórne rozhodnúť.

Trestný   poriadok   nahradenie   väzby   písomným   sľubom   u   tohto   obvineného   síce vylučuje, a to vzhľadom na dôvod väzby, ale ustanovenie druhej vety, čl. 5 ods. 3 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uverejnenom   v   Zbierke   zákonov   pod č. 209/1992 Zb. to umožňuje, keďže toto ustanovenie zabezpečuje obvinenému väčší rozsah základného práva. Sudkyňa pre prípravné konanie pri tom vychádzala z čl. 154c ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   z   ktorého   vyplýva,   že   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   ústavného   zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, pričom uvedené platí aj vo vzťahu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   zistila,   že   vzhľadom   na   povahu   prejednávaného, nepochybne závažného, prípadu a jeho organizovanosť, ako aj na osobu obvineného M. M. nie je písomný sľub obvineného dostatočný na to, aby nahradil jeho väzbu. Vzhľadom na postavenie a úlohu obvineného M. M. písomný sľub by dostatočne nezabezpečil, aby sa tento obvinený nesprával spôsobom, ktorý predstavuje dôvody jeho väzby, navyše keď mu hrozí vysoký trest.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009, na ktoré najvyšší súd výslovne odkazuje, nemožno považovať za arbitrárne, naopak z ústavného hľadiska ho možno považovať za primerane a ústavne udržateľným spôsobom odôvodnené, keďže obsahuje konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie väzby   sťažovateľa,   ktoré   zohľadňujú   výsledky   dosiaľ   vykonaného   dokazovania   v   jeho trestnej   veci.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   svoje   závery   vyjadrené v uznesení   č.   k.   I.   ÚS   58/2010-27   z 31.   marca   2010,   ktorým   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   odmietol   predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa;   touto   sťažnosťou sťažovateľ   tiež   (okrem   iného)   namietal   nezákonnosť   ďalšieho   trvania   svojej   väzby a nespokojnosť   s nedostatočným   odôvodnením   uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009, ktorým zamietol jeho žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 23. apríla 2009, ako aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošš 12/2009 z 20. mája 2009, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 4. mája 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv namietaným uznesením najvyššieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.1 K tretej námietke sťažovateľa

Podstatou   tretej   námietky   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   postupom   špeciálnej prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009   a   sp.   zn.   1   Tost   12/2009   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby garantovaného prostredníctvom čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa sťažovateľa „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby... nebola súladná so zárukami vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Doba od doručenia žiadostí o prepustenie z väzby úradu špeciálnej prokuratúry dňa 26. 05. 2008 do doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 dňa 02. 09. 2009, čo predstavuje viac ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP...“.

Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby   podieľala   aj   špeciálna   prokuratúra,   pretože „na   základe   pokynu   dozorujúcej prokurátorky   som   sa   v   júli   2009   prechodne   nachádzal   v   Ústave   na   výkon   väzby   v Bratislave,   o čom špecializovaný trestný súd nemal   vedomosť,   nakoľko úrad špeciálnej prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009“.

V   záujme   posúdenia   opodstatnenosti   tvrdení   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal obsah súvisiaceho trestného spisu, z ktorého zistil:

1.   Žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   z   20.   a   21.   mája   2009   adresoval sťažovateľ generálnej prokuratúre, ktorá ich doručila špeciálnej prokuratúre 29. mája 2009. Špeciálna prokuratúra tieto žiadosti predložila 2. júna 2009 na rozhodnutie špeciálnemu súdu. Súčasťou tejto žiadosti bola aj námietka zaujatosti proti vo veci konajúcej sudkyni pre prípravné konanie špeciálneho súdu (ďalej aj „sudkyňa“).

2.   Ďalšia   žiadosť   sťažovateľa   z   21.   mája   2009 „o   prijatie   písomného   sľubu a prepustenie z väzby na slobodu“ bola adresovaná priamo špeciálnemu súdu, ktorému bola doručená 29. mája 2009; špeciálny súd ju 2. júna 2009 zaslal na vyjadrenie špeciálnej prokuratúre,   ktorá   v   ten   istý   deň   zaslala špeciálnemu   súdu   svoje   zamietavé   stanovisko k žiadosti sťažovateľa (špeciálnemu súdu bolo doručené 3. júna 2009).

3.   O   námietke   zaujatosti   proti   konajúcej   sudkyni   špeciálneho   súdu   rozhodol špeciálny súd uznesením z 2. júna 2009 tak, že sudkyňa nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 11. júna 2009 sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna 2009; špeciálny súd sťažnosť doručil najvyššiemu súdu na rozhodnutie 18. júla 2009. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009 tak, že ju zamietol. Spis bol doručený špeciálnemu súdu 1. júla 2009.

4. Dňa 1. júla 2009 špeciálny súd nariadil termín verejného zasadnutia pre účely rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na 13. júl 2009. Toto verejné zasadnutie bolo opatrením sudkyne zrušené z dôvodu, že jeho obhajca bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, čo oznámil špeciálnemu súdu 8. júla 2009, pričom sťažovateľ nemal dostatok času zvoliť si nového obhajcu v konaní, v ktorom musí mať obhajcu.

5. Špeciálny súd o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu rozhodol uznesením zo 16. júla 2009 tak, že ich zamietol. V ten istý deň špeciálny súd ustanovil sťažovateľovi obhajcu – advokáta JUDr. A. Ž., ktorému doručil 21. júla 2009 uznesenie zo 16. júla 2009. Ustanovený obhajca doručil špecializovanému súdu 27. júla 2009 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, ktorú špecializovaný súd predložil 31. júla 2009 na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

6.   Dňa   24.   júla   2009   bolo   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Trenčín doručené podanie advokáta JUDr. J. F. (ďalej len „zvolený advokát“) o prevzatí obhajoby sťažovateľa.   Zo   spisu   vyplýva,   že   zvolenému   advokátovi   špecializovaný   súd   doručil uznesenie   špeciálneho   súdu   zo   16.   júla   2009   faxovou   správou   27.   júla   2009,   t.   j   bez zbytočného   odkladu   potom,   ako   sa   o   jeho   splnomocnení   na   zastupovanie   sťažovateľa dozvedel.

7. V súdnom spise sa nachádza úradný záznam z 23. júla 2009, z ktorého vyplýva, že sťažovateľovi sa nepodarilo doručiť uznesenie špeciálneho súdu zo 16. júna 2009 z dôvodu, že bol z Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica eskortou dopravený do Ústavu na výkon väzby Bratislava, odkiaľ má byť 28. júla 2009 opätovne eskortou dopravený do Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Z uvedeného dôvodu bolo uznesenie zo 16. júna 2009 opätovne doručované do Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Z ďalšieho úradného záznamu z 30. júla 2009 nachádzajúceho sa v spise vyplýva, že opätovné doručovanie uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júna 2009 bolo neúspešné z dôvodu, že sťažovateľ sa „stále nachádza vo výkone   väzby   v   ÚVV   Bratislava   a   to   na   pokyn   dozorujúcej   prokurátorky   ÚŠP   GP   SR JUDr. M.“. Vzhľadom na uvedené bola zásielka v ten istý deň zaslaná opätovne do Ústavu na   výkon   väzby   Bratislava.   Podľa   sťažovateľom   podpísanej   návratky   si   sťažovateľ uznesenie špeciálneho súdu prevzal 30. júla 2009.

8. V prípise z 30. júla 2009 sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu vytkla   dozorujúcej   prokurátorke   špeciálnej   prokuratúry,   že   vo   veci   konajúcemu   súdu neoznámila   zmeny   pobytu   sťažovateľa   počas   výkonu   väzby.   Obdobný   prípis   zaslala sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu v ten istý deň aj generálnej riaditeľke Zboru   väzenskej   a justičnej stráže   Slovenskej   republiky   a   požiadala   ju   o   prešetrenie, „z akého   dôvodu   ani   v jednom   prípade   príslušný   ÚVV   neoznámil   predmetnú   zmenu   vo výkone väzby u obvineného M. M.“.

9. Dňa 3. augusta 2009 bola špecializovanému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   zo   16.   júla   2009,   ktorého   súčasťou   bola   aj   námietka zaujatosti proti všetkým sudcom najvyššieho súdu určeným na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam špeciálneho súdu, resp. špecializovaného súdu. Vec bola špecializovaným súdom predložená najvyššiemu súdu 3. augusta 2009.

10. Vo veci konajúci sudca najvyššieho súdu vyzval prípisom z 10. augusta 2009 všetkých sudcov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k námietke zaujatosti; ich vyjadrenia predložil vo veci konajúci sudca 12. augusta 2009 predsedovi najvyššieho   súdu   pre   účely   určenia   senátu,   ktorý   má   vo   veci   rozhodnúť.   Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   6   Ndt   14/2009   z 13.   augusta   2009 rozhodol,   že   namietaní sudcovia najvyššieho súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

11.   Dňa   18.   augusta   2009   bol   určený   termín   neverejného   zasadnutia   senátu   na 25. august   2009,   na   ktorom   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tost   12/2009   rozhodol o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa.   Spis bol   vrátený   špecializovanému súdu   29. augusta 2009   a   sťažovateľovi;   jeho   obhajcovi   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručené 2. septembra 2009.

Ešte pred vyhodnotením svojich zistení ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej konštantne zdôrazňuje, že súčasťou základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie v rámci tretej námietky sťažovateľ namieta, je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by príslušný súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   judikoval,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd tiež už viackrát konštatoval, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, poukazuje štandardne na judikatúru ESĽP, z ktorej okrem iného vyplýva, že podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v   súlade   s   hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že špeciálny súd ako súd prvého stupňa rozhodol o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v lehote 48 dní od doručenia (29. máj 2009 – 16. júl 2009), čo je lehota, ktorá by v prípade nezohľadnenia konkrétnych okolností   prípadu   signalizovala,   že   došlo,   resp.   mohlo   dôjsť   k porušeniu   ústavou garantovaných práv. V danom prípade nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že špeciálny súd mohol rozhodnúť o žiadostiach sťažovateľa až potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni špeciálneho súdu, ktorú sťažovateľ predložil súčasne so svojimi žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu (špeciálnemu súdu bola doručená   2.   júna   2009).   O   tejto   námietke   rozhodol   špeciálny   súd   bezodkladne,   a   to uznesením z 2. júna 2009, t. j. v ten istý deň, keď mu bola doručená, pričom potom, ako mu bola 17. júna 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu, predložil spis na rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   najvyššiemu   súdu   už   v   nasledujúci   deň   (18.   júna 2009). Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tiež v ústavne akceptovateľnej lehote uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009, pričom spis špeciálnemu súdu doručil 1. júla   2009.   Z uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   mohol   špeciálny   súd   reálne pristúpiť k rozhodovaniu o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu až po 1. júli 2009 [pričom   o nich   bez zbytočného odkladu   aj rozhodol   (do   15 dní)], čo   bolo nepochybne   spôsobené   právnymi   úkonmi   sťažovateľa   (uplatnením   námietky   zaujatosti a podaním sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa), na ktorý má síce v zmysle Trestného   poriadku   právo,   ale   obdobie,   v rámci   ktorého   sa   s   ním   konajúce   súdy vysporiadavali, nemožno pripísať na ich ťarchu o to viac, že sa v tomto období podľa zistení ústavného súdu konali bez zbytočných prieťahov.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná aj lehota,   v   rámci   ktorej   najvyšší   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009. Najvyššiemu súdu bol totiž spis doručený 3. augusta 2009 a rozhodol o nej 25. augusta 2009, t. j. v lehote 22 dní, pričom aj v rámci tejto lehoty sa   musel   najprv   vysporiadať   so   sťažovateľom   uplatnenou   námietkou   zaujatosti   proti všetkým   sudcom   trestnoprávneho   kolégia.   Najvyšší   súd   o   tejto   námietke   sťažovateľa rozhodol bez zbytočného odkladu uznesením sp. zn. 6 Ndt 14/2009 z 13. augusta 2009 a následne   v lehote   necelých   dvoch   týždňov   rozhodol   aj   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009.   Ústavný   súd   nezistil   zbytočné   prieťahy   ani   pri   doručovaní   tohto   uznesenia špecializovaným súdom, ktorý ho sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi doručil do 3 dní odvtedy, ako mu bolo najvyšším súdom predložené.

Za   daných   okolností   ústavné   pochybnosti   v   rámci   rozhodovania   o   žiadostiach sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   vyvoláva   len   obdobie,   v   rámci   ktorého špeciálny súd (resp. po 17. júli 2009 špecializovaný súd) doručoval svoje uznesenie zo 16. júla   2009   sťažovateľovi.   Zo   zistení   ústavného   súdu   ale   vyplýva,   že   nedostatky v doručovaní   nemožno   pripísať   na   ťarchu   špeciálneho   súdu,   ktorý   nebol   informovaný o tom, kde sa v čase doručovania zásielky sťažovateľ nachádza.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že špeciálny súd, resp.   od 17. júla 2009 špecializovaný súd svojím postupom   v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a ani najvyšší súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 nemohli porušiť sťažovateľom označené práva, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   aj   postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 z dôvodov už uvedených.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   k   omeškaniu   pri   doručovaní   uznesenia špeciálneho   súdu   zo   16.   júla   2009   došlo   v dôsledku   nedostatočnej   súčinnosti   orgánov činných v trestnom konaní, za ktorú v danom prípade nepochybne nesie zodpovednosť aj špeciálna prokuratúra, ktorá uskutočňovala dozor nad prípravným konaním v trestnej veci sťažovateľa, a preto patrilo k jej povinnostiam vykonávať dozor tak, aby nedošlo k situácii, že vo veci konajúci súd nebude včas informovaný o tom, kde sa sťažovateľ v rozhodnom čase nachádza. Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu vysporiadať sa s otázkou, či toto pochybenie špeciálnej prokuratúry možno považovať za tak závažné, že by zakladalo dôvod na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa postupom špeciálnej prokuratúry. Zo spisu vyplýva, že špeciálny súd prvýkrát neúspešne doručoval svoje uznesenie zo 16. júla 2009 dňa 17. júla 2009, pričom reálne mu ho doručil až 30. júla 2009 (po dvoch predchádzajúcich neúspešných pokusoch), t. j. po 13 dňoch. Ústavný súd vzal ale zároveň do úvahy skutočnosť, že zvolenému obhajcovi bolo toto uznesenie doručené faxovou správou už 27. júla 2009, čo vytvorilo predpoklady na to, aby o ňom bol bezprostredne informovaný aj sťažovateľ.

Ústavný súd v rámci posudzovania opodstatnenosti sťažností pri ich predbežnom prerokovaní   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zohľadňuje   konkrétne   okolnosti   prípadu, a v rámci nich tiež intenzitu pochybení, resp. nedostatkov pri postupe alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu dospel k záveru, že pochybenie v postupe špeciálnej prokuratúry síce na jednej strane reálne spôsobilo predĺženie konania o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ale jeho intenzita nedosahuje mieru, na základe ktorej by ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa. Ústavný súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010