znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   K.   B.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Nové Zámky, v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-414/20-2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2008 doručená   sťažnosť   K.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej   a kriminálnej   polície   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   úrad   vyšetrovania“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-414/20-2000.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že k namietanému porušeniu   označených   práv malo podľa sťažovateľa   dôjsť   nečinnosťou,   resp.   zbytočnými   prieťahmi   v postupe   okresného   úradu vyšetrovania   v trestnom   konaní   v nadväznosti   na   oznámenie   (podnet)   sťažovateľa z 13. decembra   1999   [pôvodne   podané   Okresnej   prokuratúre   Nové   Zámky   (ďalej   len „okresná prokuratúra“)] odstúpené na preverenie okresnému úradu vyšetrovania). Podanie oznámenia sťažovateľ odôvodnil tým, že „presunmi majetku medzi spoločnosťou T. J., a. s., a ďalšími   spoločnosťami,   ako   aj   predajom   majetku   spoločnosti...   bolo   znemožnené uspokojenie mojej pohľadávky voči T. J., a. s. (v sume 510 357 Sk, pozn.), ktorá mi bola priznaná rozhodnutím Okresnému súdu Nové Zámky č. k. 14 Rob 660/97 zo 14. 10. 1997“.

Uznesením okresného úradu vyšetrovania z 20. júna 2000 bol podnet sťažovateľa odložený s odôvodnením, že vo veci nejde o podozrenie z trestného činu. Toto uznesenie bolo rozhodnutím okresnej prokuratúry 29. júna 2000 zrušené ako predčasné. Uznesením okresného úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: OUV-414/20-2000 z 11. decembra 2002 bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. c) Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005. Dňa 28. februára 2005 okresný úrad vyšetrovania trestné stíhanie prerušil z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe.

Sťažovateľ podaním z 29. februára 2008 upozornil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,   že   okrem   podozrenia   z trestného   činu   poškodzovania   veriteľa   mohli   byť spáchané   aj   iné   trestné   činy   (trestný   čin   zneužívania   informácií   v obchodnom   styku, zvýhodňovania   veriteľa,   podvodného,   resp.   zavineného   úpadku),   a   namietal   postup okresného úradu vyšetrovania v predmetnom trestnom konaní. Toto podanie sťažovateľa bolo   odstúpené   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   ktorá   ho   vyhodnotila ako opakovaný podnet (podnet z 19. marca 2006 bol ako opakovane podaný nevybavený, podnet zo 16. októbra 2007 bol odložený), a ako taký ho nevybavila.

Sťažovateľ opierajúc sa o uvedené tvrdí, že pasivitou okresného úradu vyšetrovania boli porušené jeho označené práva, a navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal toto rozhodnutie:

1. Zdĺhavým   postupom   v konaní   vedenom   pod   ČVS: OUV-411/20-2000   označený porušiteľ   práva   porušil   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené sťažovateľovi v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Porušiteľovi práva prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov, zabezpečiť dôkazy potrebné pre rozhodnutie a vec čo najrýchlejšie prejednať a meritórne rozhodnúť.“

Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj úhrada trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   bola   aj   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom doložená o potvrdenie preukazujúce aktuálne osobné, majetkové a zárobkové pomery. Sťažovateľ odôvodnil svoju žiadosť tým, že je starobný dôchodca a aj zo starobného dôchodku mu boli až do apríla 2008 vykonávané zrážky (daňová exekúcia) z dôvodu druhotnej platobnej neschopnosti (nezaplatené DPH z pohľadávky, o ktorej sa zmieňuje v tejto sťažnosti).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv postupom (nečinnosťou) okresného úradu vyšetrovania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OUV-414/20-2000.

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného   poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci účastníka (I. ÚS 18/06).

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06).

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ   nebude   vydané   takéto   rozhodnutie,   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok   na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci   poškodeného (jeho záležitosti). Podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného v relevantom čase (ďalej len „Trestný poriadok“) poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom   spôsobená,   je oprávnený   tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.   Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov,   ako   aj   zo   znenia   § 43   ods. 2   Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe - obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu okresného úradu vyšetrovania namieta sťažovateľ skutočnosti zakladajúce podľa jeho názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   z ktorej   treba   vyvodiť,   že   sťažovateľ   ako poškodený   v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže domáhať vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS109/06).

Navyše,   z dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   ústavný   súd   zistil,   že okresný úrad vyšetrovania vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci uznesením z 28. februára 2005 prerušil z dôvodu, že „sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe... Ak pominú dôvody prerušenia, vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania pred príslušným orgánom verejnej moci, ku ktorému dôjde na základe zákonom predvídaného dôvodu, resp. ústavne akceptovateľného dôvodu, možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky konania spôsobom predvídaným zákonom, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania,   pričom   činnosť   príslušného   orgánu verejnej   moci   sa   v zásade   obmedzuje   na   zisťovanie   toho,   či   medzičasom   došlo k odstráneniu   prekážky   konania.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, IV. ÚS 162/08).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008