znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2005 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresný prokurátor“) podal proti sťažovateľovi 12. júla 2004 obžalobu pre trestný čin týrania blízkej a zverenej   osoby   podľa   § 215   ods. 1   písm. a)   Trestného   zákona   (ďalej   len   „Tr. zák.“) a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Tr. zák.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 22.   júna 2005 podal na príslušný súd,   ktorý rozhoduje v jeho trestnej veci, (...) písomne námietku zaujatosti podľa § 30 ods. 1 ods. 4 Tr. por., ktorú patrične odôvodnil. Dňa 27. júna 2005 (...)opäť podal na príslušný súd, ktorý rozhoduje   v jeho   trestnej   veci,   písomne   námietku   zaujatosti   podľa   § 30   ods. 1   ods. 4 Tr. por., ktorú patrične odôvodnil. Dňa 14. júla 2005 prebehlo na Okresnom súde v Žiline odročené hlavné pojednávanie podľa § 219 ods. 2 Tr. por. vo veci sťažovateľa pod sp. zn. 3 T 96/04   bez   toho,   aby   bolo   rozhodnuté   dotknutými   orgánmi   (§ 30   ods. 1   Tr. por.) rozhodnuté o námietke zaujatosti podľa § 31 ods. 3 Tr. por. Nakoľko sťažovateľ má zato, že nerozhodnutím o námietkach zaujatosti dotknutými orgánmi – senátom Okresného súdu v Žiline podľa ustanovení § 31 Tr. por. jeho základné práva a slobody garantované mu Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené“, obrátil sa so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavný súd.

Namietané porušenie uvedených článkov ústavy a označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že: „... mu bolo upreté právo na nezávislý a nestranný súd (...).“

Sťažovateľ   tvrdí,   že „... nemá   možnosť   v terajšom   štádiu   jeho   trestného   konania na opravný   prostriedok,   ktorý   by   využil   na   nápravu   svojich   ľudských   práv   a slobôd zaručených mu Ústavou Slovenskej republiky, ktoré mu boli porušené konaním Okresného súdu v Žiline, obracia sa preto na ústavný súd, aby rozhodol o porušení jeho základných ľudských práv a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky“.

Osobitnými   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   zároveň   so   sťažnosťou sťažovateľ požiadal, aby mu bol v ústavnoprávnom konaní o jeho sťažnosti ustanovený zástupca   z radov   advokátov,   a súčasne   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   § 52   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   dočasným   opatrením   rozhodol,   že „... vo veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Žiline   pod   sp. zn.   3 T 96/04   (...)   pozastavuje vykonávanie úkonov trestného konania (...) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v konaní   o   jeho   sťažnosti   vo   veci   samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené konaním Okresného súdu v Žiline v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Základné   právo   sťažovateľa   J. M.   zakotvené   v čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky bolo porušené konaním Okresného súdu v Žiline v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec sťažovateľa do stavu pred porušením jeho   základných   ľudských   práv   Okresným   súdom   v Žiline,   ktoré   mu   garantuje   Ústava Slovenskej republiky.

4. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume päť miliónov slovenských korún; 5 000 000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...)“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 17   ods. 2 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok   17   ods. 2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňujúci   sa   pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného   na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“).

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Ak ústava zveruje ochranu základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky všeobecným   súdom   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   nemôže   o   týchto   právach a slobodách sám konať a rozhodovať. Ústavný súd nie je oprávnený uskutočňovať konanie podľa Trestného poriadku, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takto   vyjadrený   princíp   subsidiarity   nachádza uplatnenie   na   základe   priameho   použitia   ústavnej   normy   (čl. 127   ods. 1   ústavy)   aj   pri posudzovaní   právomoci   ústavného   súdu   pri   prejednávaní   sťažností,   ktorými   sa   namieta porušenie ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Z uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či:

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por., alebo okolnosti uvedené v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia, a

- osoba   bola   vzatá   a držaná   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom,   resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Sťažovateľ   nevytýkal   okresnému   súdu   porušenie   niektorého   z uvedených komponentov základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a argumentácia uvedená v jeho sťažnosti sa týka len okolností, ktoré nemajú význam z hľadiska citovaného článku ústavy, resp. neindikujú žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu a označeným základným právom.

Preto   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   už   po   predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci ústavného súdu   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Súčasne ústavný súd poznamenáva, že právomoc ústavného súdu v žiadnom prípade nezakladá len tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní pri vzatí sťažovateľa do väzby nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa).

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   podľa   § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Sťažnosť v tomto   konaní   nemá   také   odôvodnenie,   ktoré   spĺňa   uvedenú   náležitosť   v rozsahu potrebnom   na   to,   aby   bolo   možné   vôbec   uvažovať   o   prijatí   takej   sťažnosti   na   ďalšie konanie.   Preto   ju   bolo   možné   odmietnuť   aj   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí,   ku   ktorým   by   v posudzovanom   prípade   patrili   námietky   porušenia   obsahu ústavnoprocesných princípov garantovaných v čl. 17 ods. 2 ústavy s uvedením konkrétnych dôvodov a dôkazov.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie označeného článku ústavy z toho dôvodu, že „… Dňa 22. júna 2005 podal na príslušný súd, ktorý rozhoduje v jeho trestnej veci (...) písomne námietku zaujatosti podľa § 30 ods. 1 ods. 4 Tr. por., ktorú patrične   odôvodnil.   Dňa 27.   júna   2005,   sťažovateľ opäť   podal   na   príslušný súd,   ktorý rozhoduje   v jeho   trestnej   veci,   písomne   námietku   zaujatosti   podľa   § 30   ods. 1   ods. 4 Tr. por., ktorú patrične odôvodnil. Dňa 14. júla 2005, prebehlo na Okresnom súde v Žiline odročené hlavné pojednávanie podľa § 219 ods. 2 Tr. por. vo veci sťažovateľa pod sp. zn. 3 T 96/04 bez toho, aby bolo rozhodnuté dotknutými orgánmi (...) o námietke zaujatosti podľa § 31 ods. 3 Tr. por.“.

Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaním   doručeným   okresnému   súdu   z 22. júna 2005   s odvolaním   sa   na   ustanovenie § 30 ods. 1   a 4   Tr. por.   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   prísediacemu   členovi   senátu rozhodujúceho   v jeho   trestnej   veci   Bc. J. E.,   čo odôvodnil   tým,   že   menovaný   nie   je zákonným sudcom.

V ďalšom podaní z 27. júna 2005, označenom ako „ Námietka zaujatosti“ sťažovateľ uviedol,   že   vznáša „námietku   zaujatosti   voči   senátu   Okresného   súdu   v Žiline,   ktorý rozhoduje v trestnej veci mňa obžalovaného pod sp. zn. 3 T 96/04 v zložení predseda senátu JUDr. B. L.,   prísediaci   sudcovia   Bc. J. E.   a   M. G.,   nakoľko   vo   verejnosti   je   vyvolaná pochybnosť o ich nezaujatosti k prejednávanej veci a mojej osobe“.

Zo   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní konanom   na okresnom   súde   v trestnej   veci sp. zn. 3 T 96/04 proti sťažovateľovi 14. júla 2005 ústavný súd ďalej zistil, že na tomto hlavnom pojednávaní podal sťažovateľ do zápisnice námietku zaujatosti proti celému senátu rozhodujúcemu v predmetnej veci tvrdiac, „... že senát je v nesprávnom zložení, Bc. E. nie je   mojím   zákonným   sudcom,   súd   bezdôvodne   odmieta   rozhodnúť   o   mojej   žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle príslušných ustanovení Tr. por.“.

Z citovanej zápisnice ďalej vyplýva, že „Senát OS v Žiline podľa § 31 ods. 7 Tr. por. s poukázaním na uznesenie KS v Žiline zo dňa 12. 7. 2005 sp. zn. 1 Tos 114/05 rozhodol, že o námietke zaujatosti obžalovaného nebude konať, pretože sa zakladá na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takejto námietke rozhodnuté“.

Podľa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 114/05 z 12. júla 2005, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/04   z 2. júna 2005   (o   nevylúčení   predsedu   senátu   a prísediacich   z vykonávania úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa), „Pomerom   orgánu   činného v trestnom konaní k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Tr. por. sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej   z uvedených   osôb,   ktorý   môže   vyvolať   vo   verejnosti   pochybnosti   o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Tr. por., ďalej môže ísť o úzke priateľstvo či kamarátstvo, resp.   negatívny   vzťah.   Pomerom   k prejednávanej   veci   treba   rozumieť   určitú zainteresovanosť orgánu činného v trestom konaní na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu pristupovať k veci a k úkonom, ktoré sa jej týkajú, objektívne. Táto môže napríklad spočívať v tom, že orgán činný v trestnom konaní, resp. jeho príbuzný, rodinný príslušník, osoba mu blízka a podobne boli činom poškodení, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, a podobne. Z konštatovaného vyplýva, že u predsedu senátu JUDr. B. L. a prísediacich Bc. J. E. a M. G. nie sú dôvody na ich vylúčenie z vykonávania úkonov v predmetnej veci. K námietke, že vo veci ako prísediaci nekoná zákonný sudca Bc. J. E., krajský súd uvádza nasledovné. V rozvrhu práce okresného súdu   nie   je   upravený   postup,   akým   sú   na jednotlivé   konania   prideľovaní   prísediaci. Vychádza   sa   z praxe,   že   sudcovia   určujú   prísediacich   podľa   poradia.   Z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že v prípade konania neverejného zasadnutia môže sudca určiť na rozhodovanie prísediacich podľa zoznamu, nemusia byť určení tí istí na konania v tej istej veci. Iná situácia nastáva pri konaní vo veci samej na hlavnom pojednávaní. V tomto prípade ak prísediaci začne konať vo veci samej, nesmie dôjsť k zmene v zložení senátu a ak by došlo k zmene v zložení senátu, vykonané úkony sa musia zopakovať. Tak je to aj v predmetnej   veci.   Nakoľko   bolo   zrušené   rozhodnutie   o nevylúčení   senátu   v zložení predsedu senátu JUDr. B. L. a prísediaci Bc. J. E. a M. G, úkony, ktoré boli vykonané, sa musia zopakovať. Vzhľadom na to, že vo veci koná senát v zložení, ako ho určil predseda senátu, nebolo potrebné ani rozhodovať o vylúčení alebo nevylúčení prísediaceho I. P.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu „nerozhodnutím   o   námietke   zaujatosti,   dotknutými   orgánmi   -   senátom   Okresného   súdu v Žiline“ treba uviesť, že podľa platného zákonného stavu (§ 31 ods. 7 Tr. por.) o námietke zaujatosti procesnej strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už bolo o takej námietke rozhodnuté alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná.

Preto, pokiaľ sťažovateľ namieta, že okresný súd nerozhodnutím o jeho opakovaných námietkach zaujatosti porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy, posúdil ústavný súd ním uvádzané argumenty ako okolnosti, v ktorých nejestvuje príčinná   súvislosť   medzi   namietaným porušením   jeho uvedeného   základného práva a postupom okresného súdu v predmetnom konaní.

V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta – napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 243/04. Keďže ústavný súd dospel na základe uvedeného k záveru, že v okolnostiach danej veci ide o takýto prípad, odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon   treba   uviesť,   že   obsah   námietok,   v ktorých   sťažovateľ   vidí   porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, je takého charakteru, že ich   môže namietať aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej.

Podľa   ustanovenia   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zo   súvisiaceho   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   3 T 96/04 z 30. augusta 2005 uznal sťažovateľa za vinného z trestných činov uvedených v obžalobe okresnej prokuratúry, za čo ho odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 a pol roka. To znamená, že o ochrane základného práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, je príslušný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd v odvolacom konaní proti rozsudku prvostupňového   súdu   vo   veci   samej.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   nie   je,   pokiaľ   ide o uvedenú   časť   sťažnosti,   daná   ani   právomoc   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 167/03, I. ÚS 39/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne namietaným   porušením čl. 1   ods. 1   a   čl. 2   ods. 2   ústavy,   keďže   tieto   ustanovenia   sú spravidla   porušené   iba   za predpokladu,   že   ústavný   súd   vysloví   porušenie   niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy druhého oddielu ústavy (resp. podľa kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy),   ako   ani   porušením   čl. 152   ods. 4   ústavy, ktorý neobsahuje žiadne základné právo alebo slobodu.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd taktiež nerozhodoval o ďalších návrhoch   uplatnených   v sťažnosti   ani   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2005