znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 232/03-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval sťažnosť MVDr. V. J. N. e C., bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1267/98, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   MVDr.   V.   J.   N.   e   C.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1267/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1267/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. V. J. N. e C. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   MVDr.   V.   J.   N.   e   C   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   8 796 Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 232/03-10 z 10. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MVDr. V. J. N. e C., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1267/98.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla že súdne konanie na okresnom súde začalo na základe ňou podanej žaloby 19. mája 1998. Pojednávania boli nariadené na 27. máj 1999, 3. september 1999, 10. február 2000, 15. marec 2001, 11. október 2001 a 1. apríl 2003.

Vzhľadom na prieťahy v konaní sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne 24. októbra 2003 podala sťažnosť predsedovi okresného súdu. Dňa 11. novembra 2003 bola jej právnej zástupkyni doručená odpoveď na predmetnú sťažnosť, v ktorej predseda súdu konštatoval, že sťažnosť je čiastočne dôvodná.

Od začiatku súdneho konania do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu uplynulo viac ako šesť rokov a v predmetnom konaní nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby „nálezom rozhodol:

1.   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod č. k. 19 C 1267/98, porušené.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

3. Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľka psychickým stavom neistoty a nervozity. Nervozitu v nej vyvoláva skutočnosť, či vôbec bude   možné   po   uplynutí   takej   neúmerne   dlhej   doby   aj   v prípade   jej   úspechu   vo   veci uspokojenie jej nároku. Súd vo veci nerozhodol, čo v nej vyvoláva stav neistoty ktorý trvá už niekoľko rokov.

Na základe výzvy ústavného súdu účastníci konania - okresný súd listom sp. zn. Spr. 65/04 z 23. januára 2004 a sťažovateľka listom zo 6. februára 2004 - súhlasili, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti, k nej   pripojených   písomností   a   vyjadrení účastníkov konania zistil, že sťažovateľka sa žalobou podanou 19. mája 1998 okresnému súdu domáhala zaplatenia 733 000 Sk za škodu spôsobenú žalovanými.

Okresný súd v uvedenej veci urobil nasledovné úkony:

- 22. jún 1998 - okresný súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 1. júla 1998,

- 29. september 1998 - okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe,

- 27. máj 1999 - uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky (trvalé bydlisko má v zahraničí),

- 3. september 1999 - bez predvolania sa dostavila na súd sťažovateľka a jej výpoveď bola zapísaná v úradnom zázname,

- 10. február 2000 - konalo sa pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa a ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov,

-   15.   marec 2001   -   pojednávanie bolo   odročené na neurčito   za   účelom   zistenia adresy žalovaných,

- 11. október 2001 - pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti žalovaných,

- 1. apríl 2003 - pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania,

- 27. október 2003 - bolo vydané uznesenie o ustanovení znalca.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   65/04 z 23. januára 2004 uviedol „... je nutné konštatovať, že v danom konaní skutočne došlo k prieťahom   v rozsahu,   ako   som   to   uviedol   v odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľky   dňa 30. 10. 2003.   Uvedenú   situáciu   spôsobili   predovšetkým   objektívne   okolnosti,   a to   veľký počet nevybavených vecí v súdnom oddelení JUDr. P. K., ktorých je 888, ako aj skutková obtiažnosť   prejednávanej   veci“. Predseda   okresného   súdu   uvádza,   že   spor   nemožno považovať za skutkovo jednoduchý, neodôvodnil však prečo. Napriek tomu, že spor nebol skutkovo jednoduchý a rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až 65 mesiacov po podaní žaloby.

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   urgencie   vo   veci   nariadenia   termínu pojednávania   11.   júla   2001,   6.   septembra   2001,   21.   marca   2002,   24.   mája   2002   a 21. augusta 2002 a predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní 24. októbra 2003.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníkov konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1)   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   konanie o náhradu   škody nehodnotí   ako   zložitú   vec.   Z právneho   hľadiska   ide   o problematiku,   ktorá   je   upravená príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   ktorých   výklad   je   ustálený   aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov.

2)   Pokiaľ   ide   o správanie   účastníka   konania   vo   veci   sp.   zn.   19   C 1267/98,   toto neprispelo k namietaným zbytočným prieťahom v konaní a ani k doterajšej dĺžke súdneho konania. Je pravdou, že sťažovateľka nebola prítomná na pojednávaní 27. mája 1999 (má trvalé   bydlisko   v zahraničí),   ale   bola   vypočutá   3.   septembra   2003   a   jej   výpoveď   bola zapísaná   v úradnom   zázname,   na   pojednávaniach   ju   pravidelne   zastupovala   jej   právna zástupkyňa, a tak možno konštatovať, že sťažovateľka neprispela k namietaným prieťahom v konaní a k celkovej dĺžke konania.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil ako nečinnosť okresného súdu obdobia:

- od 1. júla 1998 (zaplatenie súdneho poplatku) do 27. mája 1999 (súdne pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 10 mesiacov,

- od 10. februára 2000 (súdne pojednávanie) do 15. marca 2001 (súdne pojednávanie), t. j. v trvaní 13 mesiacov,

- od 16. marca 2001 do 11. októbra 2001, t. j. v trvaní takmer 7 mesiacov (interval medzi dvoma súdnymi pojednávaniami),

- od 12. októbra 2001 (súdne pojednávanie) do 1. apríla 2003 (súdne pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 17 mesiacov. Celková   doba   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   je   v zmysle   uvedeného   prehľadu   47 mesiacov.

Ústavný   súd   zistil,   že   v niektorých   prípadoch   konania   chýbala   okresnému   súdu efektívnosť a účelnosť úkonov. Za také možno kvalifikovať nariadenie pojednávania na 10. február 2000, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov. Ďalšie pojednávania nariadené až na 15. marec 2001 a 11. október 2001 boli odročené na neurčito za účelom zistenia adresy žalovaných, pojednávanie 1. apríla 2003 bolo odročené z dôvodu ustanovenia znalca (65 mesiacov po podaní žaloby). Uvedený neefektívny postup okresného súdu   hodnotí   ústavný   súd   za   taký,   ktorý   nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní sp. zn. 19 C 1267/98 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto porušil označené práva alebo slobody, vo veci konal. Preto ústavný súd uložil okresnému súdu, aby v konaní o návrhu sťažovateľky konal a rozhodol bez zbytočných prieťahov v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [(§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodu   pretrvávajúcich   prieťahov   a   vysokej miery právnej neistoty žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal z ustanovenia § 50 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   a prihliadajúc na dôvody uvádzané sťažovateľkou (najmä dôvod pretrvávajúcej právnej neistoty) ako aj na potrebu zavŕšenia   ochrany   jej   základného   práva   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. H. K., K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 8 796 Sk, a to za dva úkony právnej služby v hodnote 4 270 Sk - príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie podania vo veci samej [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)].   Základom   za   dva   úkony   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 vyhlášky).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004