znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. S., zastúpeného advokátom JUDr. Claude Trelajom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta

- porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   sp. zn.   2 T 17/2012 zo 14. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 163/2013-2099 z 30. decembra 2013,

- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 17/2012 v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

- porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl.   46, čl.   47,   čl.   48   a čl.   50 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Komárno   v   konaní   vo   veci   samej   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 17/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2014   doručená   sťažnosť   R.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Claude Trelajom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta

- porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   2 T 17/2012   zo 14. novembra   2013 (ďalej aj   „uznesenie   okresného   súdu“)   a uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   4   Tos   163/2013-2099   z 30. decembra   2013   (ďalej   aj   „uznesenie krajského súdu“),

- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 17/2012 v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 50 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn. 2 T 17/2012.

1. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   obžalovaný   z obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné; sťažovateľ je stíhaný väzobne. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 17/2012 zo 14. novembra 2013 rozhodol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   podľa   §   80   ods.   1 písm. b)   Trestného   poriadku   neprijal   jeho   písomný   sľub   a podľa   §   80   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku   nenahradil   jeho   väzbu   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 4 Tos 163/2013-2099 z 30. decembra 2013 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   dôvody   jeho väzby sa   od   začiatku   nezmenili,   nepristúpil k nim žiadny nový významný dôvod, a preto považuje odôvodnenie ďalšieho trvania jeho väzby, v ktorej sa nachádza takmer tri roky, za nedostatočné a v rozpore s medzinárodnými záväzkami   Slovenskej   republiky   v oblasti   ochrany   ľudských   práv   a slobôd.   Sťažovateľ poukazuje na to, že trestné konanie v jeho veci sa nachádza v štádiu konania pred súdom po podaní   obžaloby,   a preto   nemožno   akceptovať   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   založené na odôvodnenom podozrení, že spáchal závažný trestný čin.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby o týchto námietkach ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný   súd   Komárno   rozhodnutím   sp.   zn.   2   T/17/2012   zo   dňa   14.   11.   2013 a Krajský súd Nitra rozhodnutím sp. zn. 4 Tos/163/2013-2099 zo dňa 30. 12. 2013 porušili čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd priznáva pre sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Eur.

Ústavný súd prikazuje prepustiť obvineného z väzby neodkladne na slobodu. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“

2. Vo   vzťahu   k postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v jeho   trestnej   veci v rámci   prípravného   konania   sťažovateľ   namieta,   že   vyšetrovateľ   nekontaktoval   jeho obhajcu, aby sa mohol dostaviť na výsluch konaný po vznesení obvinenia, a nevyrozumel ho riadne   a včas   ani   o termínoch   ďalších   úkonov.   Sťažovateľ   sa   domáhal   v prípravnom konaní   a opakovane   v súdnom   konaní,   aby   bol   vyšetrený   duševný   stav   poškodených, resp. svedkov, čomu nebolo vyhovené. Predseda senátu okresného súdu „prevzal znalecký posudok z iného konania, čo je však v rozpore so zákonom“.

Sťažovateľ namietal zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní, ako aj konajúcich sudcov, jeho námietkam však nebolo vyhovené.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Návrhy obvineného a jeho obhajcov súd neberie v úvahu, nevykonáva dôkazy v prospech obvineného, zápisnice nie sú napísané úplne tak, ako   sa   svedkovia   vyjadrujú.   Obvinenému   je   odňatá   možnosť   klásť   otázky   priamo jednotlivým svedkom a to bez odôvodnenia rozhodnutia senátu, na základe nepodložených požiadaviek svedkov, z ktorých niektorí obvineného ani vôbec nepoznajú...

Máme za to, že v priebehu súdneho konania Okresný súd Komárno porušuje aj právo obžalovaného na spravodlivý proces a neoprávnene využíva možnosť   danú ustanovením § 262 Tr. por., keď obžalovaného pravidelne vylúči z konania pri výsluchoch poškodených a svedkov.

Práve   konfrontácia   výpovedí,   pri   svedkoch,   ktorých   vierohodnosť   je   namietaná, je dôležitým dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol: „Okresný   súd   Komárno   svojim   konaním   a rozhodovaním   v konaní   2   T/17/2012 uznesením o nevylúčení sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci, uznesením o vylúčení sťažovateľa   z pojednávacej   miestnosti   pri   výsluchu   poškodených   a svedkov,   porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46, 47, 48, 50 ústavy SR a jeho právo zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenia Okresného súdu Komárno sa zrušujú a vec sa vracia na nové konanie. Prikazuje sa Okresnému súdu Komárno vrátiť vec do prípravného konania. Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

3. Sťažovateľ   namieta   aj   zbytočné   prieťahy   v postupe   okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 18. októbra 2013. Okresný   súd   rozhodol   o jeho žiadosti   uznesením   zo 14.   novembra   2013,   proti   ktorému podal   sťažovateľ   sťažnosť   v ten   istý   deň.   Sťažnosť   bola   predložená   na   rozhodnutie krajskému   súdu   23.   decembra   2013,   t.   j.   po   uplynutí   39   dní.   Krajský   súd   rozhodol o sťažnosti uznesením z 30. decembra 2013 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že uvedeným postupom okresný súd spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a preto navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol:

„... Okresný súd Komárno v konaní 2 T/17/2012 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 Ústavy SR, ako aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Komárno v konaní 2 T/17/2012 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur, ktoré je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

4. Podľa sťažovateľa nie je dôvod na jeho trestné stíhanie a neexistujú ani dôvody väzby, pretože „V prípravnom konaním nebolo preukázané, že by sťažovateľ prevádzal nedovolenú   výrobu   omamných   a psychotropných   látok,   držal   ich   a obchodoval   s nimi, keď v jeho motorovom vozidle, v jeho domácnosti a ani v objektoch, ktoré užíval a v ktorých podnikal, a vôbec nikde takéto látky sa nenachádzali, nenašli a ani policajný pes takéto látky neobjavil.

Všetky dôkazy sú vykonštruované, sú to len výpovede svedkov, ktorí sú dlhodobo drogovo   závisí   a sú   súdení   za   drogovú   tresnú   činnosť   a ich   svedecké   výpovede   nie   sú vieryhodné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol: „Okresný   súd   Komárno   rozhodnutím   sp.   zn.   2 T/17/2012,   Krajský   súd   Nitra rozhodnutím sp. zn. 4 Tos/163/2013 porušili čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd priznáva pre sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Eur.

Ústavný súd prikazuje prepustiť obvineného z väzby neodkladne na slobodu. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 17/2012 zo 14. novembra 2013

Z   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1 ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.   Preto   právomoc   ústavného   súdu   nastupuje   až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. Sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Existoval teda iný všeobecný súd, ktorý   bol   príslušný   poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta v konaní pred   ústavným   súdom.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   v tejto   časti   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu súvisiacim s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu o väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenie   o   osobnej   slobode   (čl.   17   ústavy   a čl.   5 dohovoru), nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti ďalšieho trvania väzby spadá ratione materiae pod čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri   jej pozbavení (obdobne napr. III.   ÚS   155/09, III.   ÚS   287/2010), ktorých   porušenie ale sťažovateľ   nenamieta.   Ústavný   súd   preto   posúdil   sťažnosť   v tejto   časti   ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec uvedeného pripomína, že nie je povinný odstraňovať nedostatky v podaniach z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatky   v podaniach účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti   advokáta   vylučujú,   aby   ústavný   súd   nahradzoval   úkony   právnej   služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie, ak sú   na to   splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti   úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj   v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 50 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 17/2012

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   namieta   postup   okresného   súdu   vo   veci   samej pri prerokovávaní   obžaloby.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením „o nevylúčení   sudcov“,   ktoré   bližšie   neoznačil,   a   uzneseniami   o   jeho   vylúčení z pojednávacej miestnosti po dobu výsluchu svedkov a poškodených, ktoré tiež neoznačil. Sťažovateľ   neoznačil   presne   ani   základné   práva,   ktorých   porušenie   namieta   týmto postupom,   resp.   svoju   sťažnosť   neodôvodnil   v rozsahu   ním   označených   článkov   ústavy a dohovoru. Pritom je v konaní o sťažnosti zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka,   že   vo   veci   nekoná   nestranný   súd,   a námietka, že dokazovanie na hlavnom pojednávaní nie je vykonávané spôsobom v súlade so zákonom. Pre posúdenie tejto časti sťažnosti je rozhodujúce, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom súdu prvého stupňa, t. j. v čase, keď nebolo v jeho veci ešte meritórne rozhodnuté.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   pretože   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04). Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v príslušnej veci konajúcich všeobecných   súdov   naprávať,   resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania,   preto   spravidla   až   po   právoplatnom skončení   trestného   konania   možno   na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   príslušných orgánov   verejnej   moci,   avšak   len   za predpokladu,   že   tieto   neboli   odstránené   v   jeho dovtedajšom priebehu a mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už   nemajú   možnosť   namietané   porušenie základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu   dostupné   právne   prostriedky   ochrany   svojho   základného   práva   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá na   výber,   ktorý   z   oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany   využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Podľa výsledku konania pred súdom prvého stupňa má sťažovateľ možnosť využiť svoje   právo   podať   odvolanie   a prípadne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   aj   proti právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podaním   dovolania,   ktoré   ústavný   súd považuje vo svojej judikatúre za účinný opravný prostriedok na ochranu tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta postupom okresného súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ má možnosť využiť na ochranu svojich práv opravné prostriedky podľa Trestného poriadku, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 163/2013-2099 z 30. decembra 2013

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd ďalšej inštancie; takéto konanie by   bolo   porušením   obmedzenia,   ktoré   vyplýva   z   rozdelenia   ústavnej   ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Súčasťou   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy   a práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru je aj právo obvineného iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. V tomto konaní má súd povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s   poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať   o   konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   danej   osoby   a   veci   (napr.   Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

Sťažovateľ   je   obžalovaný   zo   spáchania   skutkov   kvalifikovaných   ako   obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania o zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania o zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a pokračovací zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok väzby z dôvodu, že nie   je dostatočne   preukázané,   že sa   dopustil   skutku,   pre ktorý   bola na neho podaná obžaloba. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie zákonných podmienok ďalšieho trvania jeho väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   spochybňuje   dôvodnosť   svojho   trestného   stíhania   s poukazom   na   to, že svedkovia,   ktorých   výpovede   majú   preukazovať   jeho   trestnú   činnosť,   sú   osoby s drogovou minulosťou, a teda nevierohodné.

Krajský   súd   konštatoval   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   že   dosiaľ   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je vedené trestné stíhanie, sa stali a trvá aj dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ. Poukázal pritom na výpoveď svedka J. S., ktorý je súčasne poškodeným v jednom zo žalovaných skutkov a ktorý zotrval aj pri opakovanom výsluchu na hlavnom pojednávaní na svojej predchádzajúcej výpovedi.

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, táto právomoc   prislúcha   výhradne   všeobecnému   súdu   konajúcemu   vo   veci   sťažovateľa. Vzhľadom na štádium trestného konania (po podaní obžaloby), keď výsledky prípravného konania odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd a je vykonávané pomerne rozsiahle dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   dosiaľ   nebolo   skončené,   je   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatočne   odôvodnený   a ústavne   akceptovateľný   záver   krajského   súdu v napadnutom uznesení, že naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal skutky, pre ktoré sa vedie trestné konanie.

Sťažovateľ vzniesol námietku aj proti existencii dôvodov jeho väzby, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné považovať dočasné pozbavenie jeho osobnej slobody väzbou za legitímne opatrenie na dosiahnutie účelu trestného konania.

Krajský súd odôvodnil tzv. preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   vysokou   mierou   závažnosti   trestnej   činnosti,   z ktorej   je   sťažovateľ   dôvodne podozrivý,   násilným   charakterom   tejto   trestnej   činnosti,   dlhším   obdobím   jej   páchania v spojení   so   skutočnosťou,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   aj   ďalšie   trestné   stíhanie, ktoré sa   nachádza   v štádiu   konania   pred   súdom.   Dôvodná   obava   z kolúznych   aktivít uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   vyplýva   podľa   krajského   súdu z charakteru   a   spôsobu   spáchania   trestnej   činnosti,   z ktorej   je   dôvodne   podozrivý sťažovateľ, na ktorého je podaná obžaloba aj za násilné útoky proti osobám, ktoré vystupujú ako   svedkovia   v konaní   proti   nemu   a vo   svojich   výpovediach   potvrdili,   že   majú zo sťažovateľa strach.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu aj v tejto časti ústavnoprávne akceptovateľné. Skutočnosti, ktoré uviedol krajský súd, zodpovedajú legálnej   definícii   kolúznej   a preventívnej   väzby   a   ich   existencia   je   súdom   pravidelne kontrolovaná a konfrontovaná s aktuálnym stavom konania. Ústavný súd preto nepovažuje uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   163/2013   z 30.   decembra   2013   za   arbitrárne a ani za zjavne   neodôvodnené   a   nemá   dôvod   zasiahnuť do   právnych   záverov   krajského súdu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno považovať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014