znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou   vlády Slovenskej republiky, Úradu vlády Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s nevydaním nariadení vlády na   vykonanie   zákona   č. 191/1950   Sb.   Zákon   zmenkový   a šekový,   ako   aj   všeobecne záväzného právneho predpisu podľa § 374b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť J. Š., K., v tom čase vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy nečinnosťou vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v súvislosti   s nevydaním   nariadení   vlády   na   vykonanie   zákona   č.   191/1950   Sb.   Zákon zmenkový   a šekový   (ďalej   len   „zákon   č.   191/1950   Sb.“),   ako   aj   všeobecne   záväzného právneho predpisu podľa § 374b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom do 31. decembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ   vidí   protiústavný   zásah   v   nečinnosti   (pasivite)   porušovateľov   pri nevydaní namietaných právnych predpisov v zmysle § 374b ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III. z. č.   191/1950   Zb.   v   napadnutých   konaniach   v   rozpore   s   namietanými   právami špecifikovaným   expressis   verbis   v   petite,   čím   je   vytváraný   určitý   stav   právnej   neistoty negatívne dopadajúci do súkromnej sféry narúšajúci ústavné právo autonómie vôle, resp. dispozičné právo, čo je nepochybne v rozpore s ústavou deklarovanými princípmi právneho štátu v zmysle čl. 1 ústavy.

Porušovatelia   nerešpektovaním   zákonných   príkazov   vydať   namietané   právne predpisy hromadne negatívne zasahujú do v petite špecifikovaných práv postupom contra legem v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy a tým je daná aktívna procesná i vecná legitimácia sťažovateľa v predmetnom spore pred ÚS SR.“

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti zakladá sťažovateľ na skutočnosti, že „niet iného vnútroštátneho orgánu ako ÚS SR, ktorý by mohol v danej veci meritórne konať a rozhodnúť a tým odstrániť svojvoľný postup orgánu verejnej moci pri rešpektovaní princípu subsidiarity, ústavného zákazu denegatio iustitiae et iuris a analógie legis v zmysle § 2 ods. 3 zákona o súdoch“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«... Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy, ústavný súd vyslovuje, že porušovateľ v 1., 2. a 3. rade protiústavným postupom a nečinnosťou (pasivitou) ako iným zásahom v konaní o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III a § 6 druhej vety čl. III. zákona č. 191/1950 Zb. v p. z. a v konaní o vydaní všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle § 374b ods. 1 OSP (ďalej len „napadnuté konania“) porušili sťažovateľove základné právo na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   in   fine   ústavy   v   spojení   s   porušením   práva   na   prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   spojení   s   porušením   princípov ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ako aj základné   právo   na   nedotknuteľnosť   súkromia   a   jeho   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 2 ústavy.

... Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, ústavný súd prikazuje porušovateľom v 1 až 3 rade riadne konať bez zbytočných prieťahov a ustanoviť právne predpisy podľa § 374b ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III. zák. č. 191/1950 Zb. v p. z. v napadnutých konaniach.... Podľa čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy, ústavný súd zakazuje porušovateľom v 1 až 3 rade bezodkladne pokračovať v porušovaní vyššie označených namietaných základných práv.»

Sťažovateľ   k   sťažnosti   priložil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžz/3/2010 z 15. februára 2011 a rozsudok najvyššieho súdu č. k. 8 Sžz/4/2010-32 z 18. augusta 2011, ktorými najvyšší súd návrhy sťažovateľa proti vláde a úradu vlády, ako aj ministerstvu spravodlivosti, ktorými sa domáhal v konaní podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uložiť povinnosť uvedeným orgánom verejnej moci vydať príslušné vykonávacie predpisy   a zakázať pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa podľa čl. 146 ods. 1 ústavy (správne má zrejme byť čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) na inú právnu ochranu a obnoviť stav pred zásahom, zamietol.

Z   petitu   sťažnosti   a   z   jej   odôvodnenia   nevyplýva,   že   smeruje   proti   postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžz/3/2010 a jeho rozsudku z 15. februára 2011 alebo proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz/4/2010 a jeho rozsudku z 18. augusta 2011, ale z ich obsahu odvodzuje právomoc ústavného súdu vo   veci   konať   a rozhodnúť   o porušení   ním   označených   práv   vládou,   úradom   vlády a ministerstvom   spravodlivosti   v súvislosti   s ich   nečinnosťou   vydať vykonávacie   právne predpisy, na vydanie ktorých sú v príslušných zákonoch splnomocnené.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   tiež   žiadal priznať aj „náhradu všetkých prípadných trov lege artis“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom (nečinnosťou alebo iným zásahom) alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   (nečinnosťou   alebo   iným zásahom) alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   označil   za   porušiteľov   svojich   práv   vládu,   úrad   vlády a ministerstvo spravodlivosti.

Sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol, že k porušeniu označených základných práv a článkov   ústavy   malo   dôjsť   nečinnosťou   označených   účastníkov   konania   v „konaní o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III. a § 6 druhej vety čl.   III.   zákona   č.   191/1950   Zb...   a   v   konaní   o   vydaní   všeobecne   záväzného   právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle § 374b ods. 1 OSP...“ V   odôvodnení   sťažnosti   predmet   konania   vymedzil   tak,   že   k   porušeniu   označených základných práv a článkov ústavy malo dôjsť nevydaním „namietaných právnych predpisov v zmysle§ 374b ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III. z. č. 191/1950 Zb.“.

Ústavný súd z hľadiska znenia petitu a obsahu sťažnosti takto dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou vlády, úradu vlády a ministerstva spravodlivosti spočívajúcou v

- neprijatí nariadení vlády podľa § 4 a § 6 v čl. III zákona č. 191/1950 Sb.,

- nevydaní všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania podľa § 374b ods. 1 OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2011).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   ochranu   základných   práv   a slobôd   upravených v druhej hlave ústavy je v zásade možné uplatniť priamo na základe relevantného článku ústavy,   ktorý   predmetné základné právo alebo slobodu   zakotvuje. Z   povahy niektorých základných práv vyplýva, že domáhať sa týchto práv možno len v medziach zákona, ktorý upraví podrobnosti a podmienky uplatnenia tohto základného práva (čl. 51 ods. 1, čl. 46 ods.   4   ústavy   a   pod.).   Medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za   podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy). Z uvedeného vyplýva, že neprijatie príslušného zákona, ktorý má ustanoviť zákonné medze uplatnenia základného práva, môže za určitých okolností znemožniť reálne uplatnenie tohto základného práva.

Nariadenia môže vláda vydávať na vykonanie zákona a v jeho medziach (čl. 120 ods. 1 ústavy).

Ministerstvá a iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to splnomocnené zákonom (čl. 123 ústavy).

Medze   uplatnenia   základného   práva   nemožno   upraviť   nariadením   vlády   alebo všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev.

Z týchto dôvodov možno dospieť k záveru, že nevydanie nariadenia vlády alebo všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstvom alebo iným orgánom štátnej správy v zásade samo osebe nemôže znemožniť uplatnenie základných práv.

Sťažovateľ   však   nijakým   spôsobom   v sťažnosti   nepreukazuje,   že   nevydaním všeobecne záväzných právnych predpisov sa zasiahlo do jeho základných práv, ktorých porušenie   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   resp.   aká   ujma   mu   bola   spôsobená   z dôvodu nevydania podzákonných právnych predpisov príslušnými štátnymi orgánmi.

Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navyše nie je založené na verejnej žalobe „actio popularis“, ktorá by umožňovala v tomto konaní komukoľvek podať sťažnosť na ochranu základných práv a slobôd z dôvodu legislatívnej nečinnosti orgánu verejnej moci týkajúcej sa podzákonnej normotvorby.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy nečinnosťou vlády ani úradu vlády spočívajúcou v nevydaní nariadení vlády podľa čl. III § 4 a § 6 zákona č. 191/1950 Sb. a ani nečinnosťou ministerstva   spravodlivosti   spočívajúcou   v   nevydaní   všeobecne   záväzného   právneho predpisu,   ktorý   ustanoví   vzory   návrhov   na   začatie   konania   podľa   §   374b   ods.   1   OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2011) po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013