znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/2012-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 3379/2012, sp. zn. Rvp 3380/2012, sp. zn. Rvp 3381/2012, sp. zn. Rvp 3382/2012,   sp. zn.   Rvp 3383/2012,   sp. zn.   Rvp 3384/2012,   sp. zn.   Rvp 3385/2012, sp. zn.   Rvp 3386/2012,   sp. zn.   Rvp 3387/2012,   sp. zn.   Rvp 3388/2012,   sp. zn. Rvp 3389/2012,   sp. zn.   Rvp 3390/2012   a sp.   zn.   Rvp   3391/2012   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/783/2009, sp. zn. 2 Er/784/2009, sp. zn. 2 Er/845/2009, sp. zn. 2 Er/846/2009, sp. zn. 2 Er/844/2009,   sp. zn.   2   Er/66/2011,   sp. zn.   2   Er/62/2011,   sp. zn.   2   Er/39/2011,   sp. zn.   2 Er/1175/2009,   sp. zn.   2   Er/118/2007,   sp. zn.   2   Er/1047/2009,   sp. zn.   2   Er/1046/2009   a sp. zn. 2 Er/1049/2009 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3379/2012, sp. zn. Rvp 3380/2012, sp. zn. Rvp 3381/2012,   sp. zn.   Rvp 3382/2012,   sp. zn.   Rvp 3383/2012,   sp. zn.   Rvp 3384/2012, sp. zn.   Rvp 3385/2012,   sp. zn.   Rvp 3386/2012,   sp. zn.   Rvp 3387/2012,   sp. zn. Rvp 3388/2012,   sp. zn.   Rvp 3389/2012,   sp. zn.   Rvp 3390/2012   a sp. zn.   Rvp   3391/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3379/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 3379/2012, sp. zn.   Rvp 3380/2012,   sp. zn.   Rvp 3381/2012,   sp. zn.   Rvp 3382/2012,   sp. zn. Rvp 3383/2012,   sp. zn.   Rvp 3384/2012,   sp. zn.   Rvp 3385/2012,   sp. zn.   Rvp 3386/2012, sp. zn.   Rvp 3387/2012,   sp. zn.   Rvp 3388/2012,   sp. zn.   Rvp 3389/2012,   sp. zn. Rvp 3390/2012 a sp. zn. Rvp 3391/2012, ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/783/2009, sp. zn. 2 Er/784/2009, sp. zn. 2 Er/845/2009, sp. zn. 2 Er/846/2009, sp. zn. 2 Er/844/2009,   sp. zn.   2   Er/66/2011,   sp. zn.   2   Er/62/2011,   sp. zn.   2   Er/39/2011,   sp. zn.   2 Er/1175/2009,   sp. zn.   2   Er/118/2007,   sp. zn.   2   Er/1047/2009,   sp. zn.   2 Er/1046/2009   a sp. zn.   2 Er/1049/2009   (ďalej   aj „napadnuté   konania“)   a jeho   uzneseniami   zo   16. marca 2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia“   alebo   „uznesenia   okresného   súdu   zo 16. marca 2012“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie vo   veciach   vedených   pod   sp. zn.   2   Er/783/2009   (EX   6222/09),   sp. zn.   2   Er/784/2009 (EX 6255/09), sp. zn. 2 Er/845/2009 (EX 6529/09), sp. zn. 2 Er/846/2009 (EX 6584/09), sp. zn.   2   Er/844/2009   (EX   7036/09),   sp. zn.   2   Er/66/2011   (EX   18369/10),   sp. zn. 2 Er/62/2011 (EX 18364/10), sp. zn. 2 Er/39/2011 (EX 17881/10), sp. zn. 2 Er/1175/2009 (EX 10865/09), sp. zn. 2 Er/118/2007 (EX 421/07), sp. zn. 2 Er/1047/2009 (EX 9911/09), sp. zn. 2 Er/1046/2009 (EX 10029/09) a sp. zn. 2 Er/1049/2009 (EX 10117/09) z dôvodu, že bol   v minulosti   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «... je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č. 233/1995   Z. z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom spravodlivosti Slovenskej   republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28. 5. 2007   a   to   rozhodnutím   zo   dňa 16. 05. 2007   č. 6899/2007-41   po   tom,   čo   splnil   všetky   taxatívne   určené   formálne a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra   prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti oznámil   Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06. 06. 2007,   že   z   výkonom exekučnej   činnosti   začne   06. 06. 2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“)   a   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29. 05. 2007   ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a. s.,   (rozsudok   je   detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Kežmarok došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „EX offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup   všeobecného   súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/783/2009, sp. zn. 2 Er/784/2009, sp. zn. 2 Er/845/2009, sp. zn. 2 Er/846/2009, sp. zn. 2 Er/844/2009, sp. zn. 2 Er/66/2011, sp. zn. 2 Er/62/2011, sp. zn. 2 Er/39/2011, sp. zn. 2 Er/1175/2009, sp. zn. 2 Er/118/2007, sp. zn. 2 Er/1047/2009, sp. zn. 2 Er/1046/2009 a sp. zn.   2   Er/1049/2009   a jeho   uzneseniami   zo 16.   marca   2012   porušil   jeho   práva, konkrétne:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.   § 201   ods. 1   OSP:   „Účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich] prerokovanie.

b) Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie   jeho   sťažnost[í] ako   tak[ých],   ktor[é] bol[i] podaná   zjavne   neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza: b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný   poriadok v   ust.   § 2   ods. 1   definuje   pojem exekučná   činnosť   ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta   druhá   Exekučného   poriadku   (Ak   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie.)   a   ust.   § 46   ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie jeho   v sťažnostiach   uvedených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/783/2009, sp. zn. 2 Er/784/2009, sp. zn. 2 Er/845/2009, sp. zn. 2 Er/846/2009, sp. zn. 2 Er/844/2009, sp. zn. 2 Er/66/2011, sp. zn. 2 Er/62/2011, sp. zn. 2 Er/39/2011, sp. zn. 2 Er/1175/2009, sp. zn. 2 Er/118/2007, sp. zn. 2 Er/1047/2009, sp. zn. 2 Er/1046/2009 a sp. zn. 2 Er/1049/2009 a jeho uznesenia zo 16. marca 2012 „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   voči   povinnému,   ktor[é] bol[i] prisúden[é] rozsudkom   Stáleho   rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská rozhodcovská, a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu   exekúcií   v čase,   keď   už   po   dlhšie   obdobie   bol   poverený   ich   vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu   sťažovateľom   v zmysle   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   s tým,   že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený EX offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie   návrhu   na   vylúčenie   exekútora   z   výkonu   exekúcie   (bez   existencie   námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s. r. o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnut[í] všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnuti[a] výrazným spôsobom ovplyvnil[i] jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávk[y] oprávneného. Preto možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný   prechovával   voči   sťažovateľovi   averziu   a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia] neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konan[í] nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v ktor[ých] rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V závere   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že vzhľadom   na   to,   že   Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

S poukazom   na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,   že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a dohovoru   boli napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov konania.

II.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3379/2012,   sp. zn.   Rvp 3380/2012,   sp. zn.   Rvp 3381/2012,   sp. zn.   Rvp 3382/2012, sp. zn.   Rvp 3383/2012,   sp. zn.   Rvp 3384/2012,   sp. zn.   Rvp 3385/2012,   sp. zn. Rvp 3386/2012,   sp. zn.   Rvp 3387/2012,   sp. zn.   Rvp 3388/2012,   sp. zn.   Rvp 3389/2012, sp. zn.   Rvp 3390/2012   a sp.   zn.   Rvp   3391/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedeného   konania   (bod   1   výroku   tohto uznesenia).

II.2   K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/783/2009, sp. zn. 2 Er/784/2009, sp. zn. 2 Er/845/2009, sp. zn. 2 Er/846/2009, sp. zn. 2 Er/844/2009, sp. zn. 2 Er/66/2011, sp. zn. 2 Er/62/2011, sp. zn. 2 Er/39/2011, sp. zn. 2 Er/1175/2009, sp. zn. 2 Er/118/2007, sp. zn. 2 Er/1047/2009, sp. zn. 2 Er/1046/2009 a sp. zn. 2 Er/1049/2009 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme   jeho   odvolanie   podané   podľa   ust.   § 201   a   nasl.   OSP   a   bude   o   ňom   vecne rozhodovať,   a   to   najmä   z   obavy,   že   všeobecný   súd   nebude   sťažovateľa   považovať   za účastníka konania“.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti namietaným uzneseniam okresného súdu, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených Exekútorskym úradom, B., pod sp. zn. EX 6222/09, sp. zn. EX 6255/09, sp. zn. EX 6529/09, sp. zn. EX 6584/09, sp. zn. EX 7036/09, sp. zn.   EX   18369/10,   sp. zn.   EX   18364/10,   sp. zn.   EX   17881/10,   sp. zn.   EX   10865/09, sp. zn. EX 421/07, sp. zn. EX 9911/09, sp. zn. EX 10029/09 a sp. zn. EX 10117/09, nie je podľa   § 30   ods. 10   Exekučného   poriadku   prípustný   opravný   prostriedok   a   zo   zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   aj   napriek   jeho   tvrdeniu   o podaní   opravných prostriedkov podľa § 201 a nasl. OSP tieto proti namietaným uzneseniam okresného súdu nepodal, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za následok ich odmietnutie podľa zákona o ústavnom súde.

II.2.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho   uzneseniami zo 16. marca   2012.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02,   III. ÚS 60/04)   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ ako súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   § 30   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez   zbytočného   odkladu.   O   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný   súd   v napadnutých   uzneseniach   uviedol,   že,,...   sa   na   Okresnom   súde Kežmarok vedie exekučné konanie, v ktorom na vykonanie exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. R. K.

V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011 pod sp. zn. III. ÚS 322/2010.

Podľa ust.   § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa   ods. 3   citovaného   zákonného   ustanovenia,   len   čo   sa   exekútor   dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť   činnosti   súdneho   exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (v prejednávanej veci oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 322/2010).

Podľa   § 57   ods. 4   Exekučného   poriadku   exekútor   je   povinný   predložiť   vec   súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V   zmysle   posledne   citovaného   zákonného   ustanovenia,   rešpektujúc   právny   názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania EX offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy.   Interpretáciou   a   používaním   označeného   ustanovenia   nemožno   obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti na účely zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   § 4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle § 3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa § 30 ods. 1   Exekučného   poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   § 30   ods. 3   Exekučného   poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme   v porovnateľných   veciach   II. ÚS 3/2012,   I. ÚS 113/2012,   I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V spojitosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nemožnosti   rozhodovania okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   o jeho   vylúčení   po   vydaní   poverenia na vykonanie exekúcie, keďže týmto podľa sťažovateľa bol ukončený proces prieskumu zákonnosti   jej   výkonu   v   zmysle   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   a „opätovný   proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený EX offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania   (m. m.   III. ÚS 322/2010).   Z Exekučného   poriadku   priamo   vyplýva   povinnosť exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto   jeho   povinnosť   vzniká   po   tom,   čo   sa   dozvedel   alebo   mohol   dozvedieť   o takýchto okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Ústavný súd v nadväznosti na to poznamenáva, že samotný sťažovateľ skutočnosti,   pre ktoré «by   potenciálne   mohol   byť   vylúčený   z vykonávania   exekúcie (citované   z podania sťažovateľa   označeného   „Splnenie   povinnosti   podľa   § 30   ods. 3   Exekučného   poriadku“ a doručeného   okresnému   súdu   17.   októbra   2011,   pozn.)»,   oznámil   okresnému   súdu   po vydaní poverenia na výkon exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného súdu vyjadrené v uzneseniach zo 16. marca 2012 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   uzneseniami   zo   16.   marca   2012   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   ako   súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv. Základné právo na spravodlivý proces podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne konanie v   zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   sťažovateľa. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   ústavný   súd   nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m. m.   I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.II.2.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľom   označeného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou a Listinou základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   (m.   m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012