znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/2011-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   S.,   H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C/159/2003 a jeho rozsudkom z 27. marca 2006 a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Co/166/2008 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C/159/2003 a jeho rozsudkom   z 27.   marca   2006   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   okresného   súdu“   alebo „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Co/166/2008   a jeho   rozsudkom z 26. februára   2009   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   krajského   súdu“   alebo   „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   č. k.   17 C/159/2003-232 z 27. marca   2006   zamietol   v celom   rozsahu   žalobu   sťažovateľa,   ktorou „sa   domáhal určenia neplatnosti časti nájomnej zmluvy“, ako aj určenia, „že vyprataním nebytových priestorov Ing. M. mojím spolunájomcom nedošlo k zániku jeho práv ako nájomcu“.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co/192/2006-259 zo 17. mája 2007 zmenil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bola jeho žaloba o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy zamietnutá,   tak,   že   v tejto   časti   konanie   zastavil   a potvrdil   prvostupňový   rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba o určenie, že nedošlo k zániku práv spoločného nájomcu, zamietnutá.

Proti   rozsudku   krajského   súdu,   a to   proti   tej   jeho   časti,   ktorou   zmenil   rozsudok okresného   súdu   týkajúci   sa   neplatnosti   časti   nájomnej   zmluvy   a konanie   zastavil   a tiež proti časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 42/2008 z 29. apríla 2008 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co/192/2006-259 zo 17. mája 2007 v dovolaním napadnutej časti v celom rozsahu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co/166/2008-295 z 26. februára 2009 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   17 C/159/2003-232   z 27.   marca   2006   v celom rozsahu, teda pokiaľ ide o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, ako aj v časti určenia, že   vyprataním   nebytových   priestorov   Ing.   M   v roku   2001   nedošlo   k zániku   jeho   práv spoločného nájomcu.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co/166/2008-295 z 26. februára 2009 za zmätočný tvrdiac, že «nemá oporu v skutkovom stave a zároveň toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. „C“ O. s. p. Ako je zrejmé z môjho dovolania proti rozsudku KS zo dňa 17. mája 2007, ja som nepodal   dovolanie   voči   tej   časti   rozsudku,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   OS   zo   dňa 27. marca   2006,   a teda v tejto časti   sa rozsudok   OS   stal právoplatným a vykonateľným dňom 12. júla 2007, keď som prevzal rozsudok KS zo dňa 17. mája 2007.

Na   základe   uvedeného   je   zrejmé,   že   rozsudok   KS   2 Co/166/2008-295   zo   dňa 26. februára 2009 je zmätočný v tejto časti, nakoľko opätovne rozhoduje o už právoplatne rozhodnutej časti žaloby týkajúcej sa môjho spolunájomcu.».

Názor krajského súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, „že obaja nájomcovia ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy spoločne a nerozdielne, to znamená, že záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy a aj nároky zaväzujú oboch nájomcov a za tohto stavu sa nemôže žalobca ako jeden z nájomcov sám domáhať určenia neplatnosti časti   nájomnej   zmluvy“, sťažovateľ   odmieta   a pokladá   ho   za   odporujúci   § 91   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ   zastávajúc   názor,   že   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   a tiež namietaným   rozsudkom krajského   súdu došlo   k porušeniu   jeho   v sťažnosti   označených práv,   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   sa   domáha vydania tohto nálezu:

„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách v znení protokolu č. 11 postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   I   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   17 C 159/2003 a následne na Krajskom súde v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Co/166/2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.   2 Co/166/2008-295   zo   dňa   26.   februára   2009   v celom   rozsahu   a   súčasne   zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 17 C 159/2003-232 zo dňa 27. marca 2006 v tej časti, ktorou odmietol môj žalobný návrh na určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy a v časti týkajúcej sa nepriznania mi trov konania.

3.   Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Košice I,   prejednať a rozhodnúť   o   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp. zn.   17 C 159/2003   bez   zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Euro (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. S.“

Ústavný súd v rámci zabezpečovania podkladov na účely predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal 18. mája 2009 (teda takmer súčasne so sťažnosťou ústavnému   súdu)   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   2 Co/166/2008-295   z 26.   februára 2009 dovolanie dôvodiac, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo [§ 237 písm. d) OSP].

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   spočíva   v tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   právnickým osobám   alebo   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/159/2003-232 z 27. marca 2006

Vzhľadom na princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach týkajúcich sa porušenia jeho v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom   súde.   Ďalej   sa   preto   zaoberal   sťažnosťou   len   vo   vzťahu   k napadnutému rozsudku krajského súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co/166/2008 z 26. februára 2009

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie   o arbitrárnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu vyúsťujúce do záveru o nerešpektovaní jeho základného práva na súdnu ochranu,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   v dôsledku   namietaného   porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu   (na   v zásade   rovnakom   argumentačnom   základe)   zrušenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

2.1 Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že napadnutý rozsudok krajského súdu v časti nároku na určenie, že nedošlo k zániku jeho práv ako spoločného nájomcu, je zmätočný, pretože ním krajský súd opätovne rozhodol o už právoplatne rozhodnutej časti žaloby,   keďže   jeho   prvým   dovolaním   smerujúcim   proti   predchádzajúcemu   rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co/192/2006 zo 17. mája 2007 nebol napadnutý výrok, ktorým potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   17 C/159/2003-232   z 27.   marca   2006   v časti o určenie, „že vyprataním označených nebytových priestorov Ing. M. v roku 2001 nedošlo k zániku   jeho   práv   spoločného   nájomcu“. V tejto   časti   sa   preto   uvedený   prvostupňový rozsudok   stal   právoplatným   a vykonateľným   dňom   doručenia   rozsudku   krajského   súdu. Prípustnosť dovolania preto odôvodňoval sťažovateľ poukazom na § 237 písm. d) OSP.

Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod, najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 211/2010 z 30. marca 2011 uznal v celom rozsahu argumentáciu sťažovateľa stotožňujúc sa s jeho názorom, že krajský súd zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. d) OSP, a v nadväznosti   na   to   dovolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v časti,   v ktorej potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o určenie,   že   nedošlo   k zániku   práva sťažovateľa ako spoločného nájomcu, zrušil a súčasne v tejto časti konanie zastavil. Ústavný súd už zaujal názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť   považovaná za   prípustnú   až po   rozhodnutí o dovolaní. Dovolanie podľa § 237 písm. d) OSP je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného   porušenia   práv   sťažovateľa,   čoho   si   bol   sťažovateľ   zjavne   vedomý aj v okolnostiach daného prípadu.

Ústavný súd preto považoval za potrebné vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu ako   súdu   dovolacieho   a až   následne   v nadväznosti   na   výsledok   dovolacieho   konania prikročiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti podľa § 25 zákona o ústavnom súde.

K tomu   ústavný   súd   dodáva,   že účelom   uplatnenia každého   procesného   práva   je zabezpečiť   ochranu   určitého   materiálneho   práva,   resp.   domôcť   sa   svojho   materiálneho práva (nároku). V danom prípade najvyšší súd ako súd dovolací svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 211/2010   z 30. marca   2011 rozhodol   tak,   že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o určenie, že nedošlo k zániku práva sťažovateľa ako spoločného nájomcu, zrušil a v tejto časti konanie zastavil. Najvyšší súd   teda   v tejto   časti v plnom   rozsahu   vyhovel   tomu,   čoho   sa   domáhal   sťažovateľ uplatnením svojho procesného práva.

Keďže sťažovateľ v tejto časti svojho nároku dosiahol v dovolacom konaní to, čo sledoval uplatnením svojho práva na podanie dovolania, došlo tým k zvráteniu negatívneho dopadu   založeného   sťažnosťou   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu.   Preto   by v okolnostiach tejto veci opätovné hodnotenie zjavného pochybenia krajského súdu potom, ako tak už urobil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, a prípadné následné ústavným súdom   vyslovené   porušenie   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa,   znamenalo v konečnom dôsledku formalistický prístup ústavného súdu k rozhodovaniu.

Sťažovateľ sa však už nemôže sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase jej predbežného prerokovania domáhať preskúmania namietaného rozhodnutia krajského súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o určenie, že nedošlo k zániku práva sťažovateľa ako spoločného nájomcu, a zrušenia namietaného rozhodnutia krajského súdu   aj z toho   dôvodu,   že   toto   rozhodnutie   bolo   v dôsledku   využitia   iného   procesného prostriedku   sťažovateľom   už   v uvedenej   časti   zrušené   v dovolacom   konaní.   Zrušené rozhodnutie všeobecného súdu už z podstaty veci vylučuje akúkoľvek spojitosť s možným vyslovením   porušenia   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa. V čase predbežného prerokovania sťažnosti v tejto časti už preto nie je splnená ani základná zákonom ustanovená podmienka (§ 49 zákona o ústavnom súde) na jej prijatie na ďalšie konanie, a to existencia právoplatného rozhodnutia, ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho označené práva.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu ústavný súd uzavrel, že sťažnosť nie je vo vzťahu k sťažnostnej námietke týkajúcej sa prekážky veci právoplatne rozhodnutej (res iudicatae) prípustná (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   a   preto   ju   v tejto   časti   z uvedeného   dôvodu   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol.

2.2   V súvislosti   s   ďalšou   sťažnostnou   námietkou   týkajúcou   sa   sťažovateľom uplateného nároku na určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy je predovšetkým potrebné uviesť, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a dovolací súd, pokiaľ dovolanie smerovalo proti tomuto výroku, ho ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal túto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z   už   citovaného   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   2 Co/166/2008-295 z 26. februára 2009 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C/159/2003-232 z 27. marca 2006 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy,   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   najmä   na   túto   časť   jeho odôvodnenia:

„Z nájomnej   zmluvy   č. 512-037/96   o prenájme   nebytových   priestorov   uzatvorenej v zmysle   zák.   č. 116/09   Zb.   v platnom   znení   vyplýva,   že   prenajímateľom   sú   Železnice Slovenskej republiky Bratislava a nájomcovia Ing. J. M. a Ing. J. J. V bode VII tejto zmluvy je uvedené, že obaja nájomcovia ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy voči prenajímateľovi spoločne a nerozdielne, to znamená, že záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy aj nároky zaväzujú oboch nájomcov. Preto je samozrejmé, že aj zmena zmluvy môže byť vykonaná len so súhlasom oboch nájomcov. Za tohto stavu sa nemôže žalobca ako jeden z nájomcov sám domáhať jednak určenia neplatnosti časti zmluvy a bez toho, aby druhého účastníka, voči ktorému chce uplatniť nárok, označil ako odporcu, nemôže úspešne podať žalobu. Ide o druhú časť žaloby podľa rozšíreného návrhu z č. 1. 128, podľa ktorého mal súd určiť, že vyprataním nebytových priestorov zastávky H... Ing. J. M. v roku 2001 nedošlo k zániku jeho práv spoločného nájomcu. Teda aj v konaní, pokiaľ ide o určenie neplatnosti časti   zmluvy,   aj   o   určenie,   že   nedošlo   k   zániku   práv   spoločného   nájomcu,   musí   byť účastníkom konania každý, kto je účastníkom zmluvného vzťahu, teda Železnice Slovenskej republiky, Ing. J. M. a Ing. J. J. Oba výroky tak, ako to uviedol aj súd prvého stupňa, sa Ing. J. M. dotýkajú a bez jeho procesnej účasti o návrhu nemôže byť rozhodnuté.“

Sťažovateľ   nesúhlasí   s rozhodnutím   krajského   súdu   v časti,   v ktorej   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č. k.   17 C/159/2003-232   z 27.   marca   2006   o zamietnutí   jeho žaloby o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, tvrdiac, že ho krajský súd odôvodnil iba poukazom na č. IV bod č. 7 nájomnej zmluvy, čo je podľa neho v rozpore s § 91 ods. 2 OSP.

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu však vyplýva, že   podstatným   dôvodom   potvrdenia   napadnutého   prvostupňového   rozsudku   ako   vecne správneho   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľ   neoznačil   všetkých   účastníkov   konania (konkrétne jedného z účastníkov nájomnej zmluvy), a preto s ním súd nemohol konať.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   žiadne závažnejšie   nedostatky,   naopak   konštatuje,   že   je   zrozumiteľný,   primeraným   spôsobom odôvodnený, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP) a dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu v jeho zamietavom výroku, pokiaľ ide o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, ako vecne správny   potvrdil.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   argumentáciu   krajského   súdu   považuje z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú   a udržateľnú,   a preto   ani   namietaný   rozsudok krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť   vysloviť jeho porušenie po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu č. k. 2 Co/166/2008-295 z 26. februára 2009 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.3   Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu v jeho právnej veci došlo aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 20. apríla 2009, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského   súdu   č. k.   2 Co/166/2008-295   z   26.   februára   2009,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C/159/2003-232 z 27. marca 2006.

Keďže   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. mája 2009, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd zistil, že o sťažnosti sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/159/2003 rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 225/08-34 z 28. apríla 2009 (mesiac pred podaním prerokúvanej sťažnosti) vysloviac, že v tomto konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a zároveň mu priznal finančné zadosťučinenie 2 000 €.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci, o ktorej už právoplatne rozhodol, sťažnosť odmietne ako neprípustnú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   postupu okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj ako neprípustnú.

Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011