znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. P., S., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 84/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 84/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. P. trovy konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2010 doručená sťažnosť J. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 84/2007 vo veci náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví následkom   trestného   činu.   Návrh   na   začatie   konania   podal   navrhovateľ   4.   mája   2007 a následne ho doplnil 25. mája 2007. Namietané konanie nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa,   a   to   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I., aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. P.. primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom Tritisíc EUR), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. P. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,30-   €   (slovom   tristotri   eur   a   tridsať   centov),   ktorá   je   splatná   do   15 dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr. S.   J.   vedený vo..., č. ú....“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 231/2010-9 z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3563/2010 z 5. novembra 2010 predsedníčka okresného   súdu   potom,   ako   uviedla   prehľad   procesných   úkonov   v namietanom   konaní, poukázala na to, že „Predmetné konanie je poznačené prieťahmi,   čo možno považovať v danej   veci   za   objektívny   prieťah“, a to   z   dôvodu   zaťaženosti   súdneho   oddelenia, resp. jednotlivých sudcov okresného súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   v   podaní z 29. novembra 2010 vo vzťahu k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu z 5. novembra 2010 najmä uviedol: «Samotný Okresný súd Bratislava I, vo svojom vyjadrení priznáva, že „predmetné konanie je poznačené prieťahmi“, a uvádza, že toto možno považovať v danej veci   za   „objektívny   prieťah“,   pričom   sťažovateľ   takéto   vysvetlenie   nepovažuje   za relevantné.   S   poukazom   na   ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR   mám   za   to,   že personálne ani organizačné problémy súdu nie sú dostatočne relevantné pre ospravedlnenie a posúdenie, či a prečo došlo k prieťahom v konaní.

Existujúci a prieťahmi udržiavaný stav právnej neistoty sťažovateľa, ktorý negatívne zasiahol majetkové, osobnostné a podnikateľské aktivity sťažovateľa je možné odstrániť len právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v čo najkratšom čase. Pretrvávajúce prieťahy a nečinnosť súdu, nielen že zvyšujú právnu neistotu sťažovateľa, ale predovšetkým porušujú jeho ústavné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»

Súčasťou   podania   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 29.   novembra   2010   bolo   aj upresnenie návrhu na rozhodnutie (petitu) v časti týkajúcej sa požadovanej úhrady trov konania, ktorú si právny zástupca uplatnil v sume 454,96 €.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 84/2007 ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1.   Dňa   4.   mája   2007   sťažovateľ   ako   žalobca   doručil   okresnému   súdu   žalobu o náhradu škody proti žalovaným J. M., M. K. a A. Š..

2.   Okresný   súd   vyzval   14.   mája   2007   sťažovateľa   na   predloženie   originálu splnomocnenia   na   zastupovanie   v   namietanom   konaní;   sťažovateľ   na   výzvu   reagoval 22. júna 2007.

3. Dňa 26. júna 2007 okresný súd doručoval žalobu žalovaným v 1., 2. a 3. rade na vyjadrenie.

4.   Sťažovateľ   12.   februára   2008   urgoval   okresný   súd   o   urýchlené   prerokovanie a rozhodnutie vo veci; jeho opätovná žiadosť bola okresnému súdu doručená 26. júna 2008.

5. Dňa 23. júla 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na pristúpenie ďalších účastníkov na strane žalovaných.

6. Dňa 12. augusta 2008 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 11. november 2008 a 4. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

7. Pojednávanie konané pred okresným súdom 11. novembra 2008 bolo odročené pre účely   predloženia   listinných   dôkazov   sťažovateľom   potrebných   na rozhodnutie   o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov; požadované podklady sťažovateľ okresnému súdu doručil 28. novembra 2008 a následne 2. decembra 2008.

8. Dňa 7. júla 2009 sťažovateľ opätovne žiadal o konanie a rozhodnutie vo veci.

9. Dňa 16. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 14 C 84/07-119 pribral do konania žalovaných vo 4. až 8. rade.

10. Žalovaná v 8. rade podala 13. októbra 2009 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o pristúpení ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných podľa ustanovenia § 205 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

11.   Okresný   súd   14.   decembra   2009   požiadal   register   obyvateľov   o   prešetrenie pobytu   žalovaného   vo   4.   rade   a   zároveň   doručoval   odvolanie   žalovanej   v   8.   rade sťažovateľovi.

12.   Dňa   4.   januára   2010   okresný   súd   žiadal   opätovne   register   obyvateľov o prešetrenie pobytu žalovaného v 1. rade.

13. Sťažovateľ 27. januára 2010 doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 8. rade proti uzneseniu okresného súdu o pristúpení ďalšieho účastníka do konania.

14.   Dňa   18.   marca   2010   okresný   súd   adresoval   výzvu   príbuzným   žalovaného v 1. rade, aby uviedli adresu jeho pobytu. Zároveň okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,   aby okresnému súdu   doručil   žalobu s prílohami a návrhom   na pristúpenie účastníkov do konania; tieto boli okresnému súdu doručené 20. apríla 2010.

15.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   84/2007-141   z   18.   marca   2010   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

16. Dňa 19. apríla 2010 príbuzní žalovaného v 1. rade   doručili okresnému súdu oznámenie o jeho pobyte.

17. Dňa 26. apríla 2010 okresný súd doručoval žalovanému v 1. rade žalobu a výzvu na vyjadrenie sa k žalobe.

18. Dňa 7. júna 2010 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   pre   účely   rozhodnutia   o odvolaní   žalovanej   v 8.   rade   proti   uzneseniu o pripustení ďalšieho účastníka do konania.

19.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   227/2010-155   z 15.   júla   2010   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 84/07-119 zo 16. septembra 2009 o pristúpení ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných.

20.   Dňa   26.   októbra   2010   bolo   okresným   súdom   nariadené   pojednávanie   na 14. december 2010, súčasne boli žalovaní vyzvaní na vyjadrenie sa k žalobe.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha predovšetkým vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.

Ústavný   súd   si   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   v súvislosti   s výkladom   obsahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu prejednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha náhrady   škody   spôsobenej   mu   ublížením   na   zdraví   následkom   trestného   činu.   Konania o náhrade škody spôsobenej trestným činom tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných   súdov,   pričom   ide   o agendu,   v rámci ktorej   existuje stabilizovaná judikatúra. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   považovať   vec   sťažovateľa   za   právne   zložitú,   pričom doterajší   priebeh   konania   nezakladá   ani   dôvod   na to,   aby   sa   namietané   konanie   mohlo kvalifikovať za zložité po faktickej stránke. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ani okresný súd vo svojom   vyjadrení neospravedlňoval svoj   doterajší postup v namietanom konaní skutkovou či právnou zložitosťou veci. Z hľadiska povahy namietaného konania ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že každé konanie o náhrade škody spôsobenej trestným činom vyžaduje zo strany vo veci konajúceho súdu osobitnú starostlivosť, a teda urýchlený postup.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predloženého   spisu   vzal   do   úvahy,   že   niektoré procesné   úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa   Občianskeho   súdneho poriadku   právo (návrh na pristúpenie účastníkov na strane žalovaných, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov) mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd zistil, že namietané konanie je poznačené obdobiami neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (obdobie od 26. júna 2007 do 12. augusta 2008 a obdobie od 11. novembra   2008   do   16.   septembra   2009),   keď   okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   ako   žalobca v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Okresný   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   neprimerane   dlho   rozhodoval   aj o procesných návrhoch sťažovateľa. O sťažovateľom podanom návrhu na oslobodenie od súdnych   poplatkov   rozhodoval   okresný   súd   16   mesiacov   (od   11.   novembra   2008, resp. 28. novembra 2008 do 18. marca 2010, pozn.) a o jeho návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane žalovaných rozhodoval viac než 13 mesiacov (od 23. júla 2008 do 16. septembra 2009).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007 porušené boli (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu   okresného   súdu   založenú   na   argumentoch   o nedostatočnom   personálnom obsadení   ústavný   súd   nemôže   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v   podobných   súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkom   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 84/2007 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, jeho predmet (povahu), ktorým je   rozhodovanie   o   náhrade   škody   vzniknutej   sťažovateľovi   následkom   trestného   činu, obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   správanie   sťažovateľa   ako účastníka   namietaného   konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v danom prípade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli   sťažovateľovi   v   súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. S. J. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie vo veci samej) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010