znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti MUDr.   Gabriela   Loósza,   bytom   K.,   a   Marty   Čermanovej,   bytom   K., zastúpených advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. Gabriela Loósza a Marty Čermanovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr.   Gabrielovi   Loószovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Marte   Čermanovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   Gabrielovi   Loószovi a Marte   Čermanovej   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   14 028 Sk   (slovom štrnásťtisícdvadsaťosem   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 231/04 z 18. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Gabriela Loósza, bytom K., a Marty Čermanovej, bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), doručenú ústavnému súdu 2. júla 2004, doplnenú podaním právneho zástupcu sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2004,   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   práva na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného   pred okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   nimi   podaného   návrhu „o   určenie vlastníctva“ k časti nehnuteľnosti - pozemku z 9. septembra 1999 proti Hotelu Strojár, s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“).

Podľa   sťažovateľov   napriek   tomu,   že   od   doručenia   návrhu   okresnému   súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu uplynulo takmer 5 rokov, nebolo v ich právnej veci konanie právoplatne skončené.

Sťažovatelia uviedli, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali 22. mája 2003   a   10.   mája   2004   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   postup   okresného   súdu v predmetnej veci, ale, ako uvádzajú v sťažnosti, napriek tomu „... k náprave nedošlo“.

Sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou porušovateľa v konaní sp. zn. 24 C 298/99 porušené bolo.

Ústavný   súd   prikazuje   porušovateľovi,   aby   v   konaní   sp.   zn.:   24   C   298/99 bezodkladne konal.

Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, pre   každého   sťažovateľa,   ktoré   je   porušovateľ   povinný   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohoto konania do troch dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 1266/04 doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2004 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie na Vami položené otázky:

- dané konanie možno s prihliadnutím na jeho predmet hodnotiť ako skutkovo náročné.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 13. 9. 1999.

- dňa   11.   1.   2000   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rovnopisu   žalobného   návrhu žalovanému   za   účelom   vyjadrenia   sa   k   nemu   v   lehote   20   dní.   Vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 1. 2. 2000.

- dňa   3.   2.   2000   bolo   stanovisko   žalovaného   doručené   právnemu   zástupcovi žalobcov.

- dňa   19.   10.   2000   bol   určený   termín   pojednávania   na   13.   11.   2000.   Uvedené pojednávanie   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   preročené na 6. 12. 2000 a z toho istého dôvodu na 5. 2. 2001.

- pojednávanie,   konané   dňa   5.   2.   2001,   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

- dňa   14.   5.   2001   požiadala   konajúca   sudkyňa   Okresný   súd   Semily   o   vypočutie žalobcu v 3. rade.

- dožiadanie bolo vybavené a správa doručená tunajšiemu súdu 23. 7. 2001.

- dňa 21. 9. 2001 bol určený termín pojednávania na 12. 12. 2001.   Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania ďalších listinných dokladov.

- dňa   21.   3.   2002   urobila   konajúca   sudkyňa   dotazy   na   Magistrát   mesta   Košice, Katastrálny úrad Košice IV a Obchodný register Okresného súdu Košice I.

- dňa 27. 5. 2002 bol daný pokyn pre zaslanie urgencie Magistrátu mesta Košice a urobený opätovný dotaz na Obchodný register Okresného súdu Košice I.

- dňa 7. 1. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 24. 3. 2003.

  Z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   bolo   pojednávanie   zrušené a účastníci neboli predvolaní.

- dňa 1. 10. 2003 boli žiadané listinné doklady z Katastrálneho úradu Košice IV.

- dňa   16.   12.   2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   24.   3.   2004.   Toto pojednávanie bolo z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil, odročené na 28. 4. 2004.

- dňa 5. 4. 2004 bola uznesením pripustená zmena návrhu.

- pojednávanie,   určené   na   deň   28.   4.   2004,   bolo   z   dôvodu   neúčasti   právneho zástupcu   žalovaného,   ktorý   sa   zo   zdravotných   dôvodov   ospravedlnil,   odročené na deň 13. 10. 2004.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu rovnako neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľmi.

-   súd   v   danej   veci   vykonával   úkony   a   vytyčoval   pojednávania   v   rámci   objektívnych možností,   ktoré   sú   na   tunajšom   súde   vytvorené   a   odročovanie   pojednávaní   z   dôvodu práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   spočíva   taktiež   na   objektívnom   podklade,   ktorý nemôže   byť   dôvodom   založenia   subjektívnej   zodpovednosti   ani   pri   vyhodnotení prípadného konštatovania vzniknutých prieťahov v konaní.

- posúdenie vzniku prieťahov a v kladnom prípade hodnotenie ich zbytočnosti ponechávam na zváženie ústavnému súdu. Z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté v jednotlivých konaniach, ktoré prebiehajú na tunajšom súde, ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia objektívne priaznivých podmienok na rozhodovaciu činnosť sudcov tohto súdu, spočívajúcich v takom množstve pridelených vecí, v ktorých by aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   21.   septembra   2004   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

«Samotný   Okresný   súd   Košice   I.   (ďalej   len   „porušovateľ“)   vo   svojom   vyššie uvedenom   podaní   nepopiera,   že   v konaní   dochádza   k prieťahom,   pričom   sám   výslovne konštatuje,   že   prieťahy   nie   sú   spôsobené   sťažovateľmi.   Zároveň   prezentuje   stanovisko, že časový rozptyl medzi jednotlivými úkonmi súdu je spôsobený objektívnymi možnosťami súdu. Ako však vyplýva zo súdneho spisu v konaní, kde sťažovatelia namietajú prieťahy, od podania návrhu na začatie konania uplynula doba viac ako piatich rokov, čo spôsobuje vysoký stupeň neistoty účastníkov konania. (...)

Už len ten fakt, že prvé pojednávanie vo veci (5. 2. 2001) sa uskutočnilo po uplynutí doby takmer jeden a pol roka od podania návrhu na začatie konania (13. 9. 1999) znamená zrejmé prieťahy v konaní.

Prvé pojednávanie zo dňa 5. 2. 2001 bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho dokazovania,   pričom   súd   za   týmto   účelom   pristúpil   k dožiadaniu   až   14. 5. 2001 a nasledujúce pojednávanie bolo vytýčené až na 12. 12. 2001. Takýto značný časový odstup nemožno chápať inak, ako prieťahy zapríčinené súdom.

Po pojednávaní zo dňa 12. 12. 2001 boli zo strany súdu vykonávané dva   úkony (dňa 21. 3. 2002 a 27. 5. 2002), avšak ďalší termín pojednávania bol určený až 7. 1. 2003, teda viac než pol roka od posledného úkonu, a to na deň 24. 3. 2003, t. j. viac než jeden rok od posledného pojednávania.

Aj napriek tomu, že pojednávanie vo veci sa uskutočnilo naposledy dňa 12. 12. 2001 a ani   pojednávanie   vytýčené   na   deň   28. 4. 2004   sa   neuskutočnilo,   súd   vytýčil   ďalšie pojednávanie až na deň 13. 10. 2004, čo znamená (za predpokladu, že sa takto vytýčené pojednávanie uskutoční), že časový odstup medzi uskutočnenými pojednávaniami je takmer tri roky!

Je pritom nutné podotknúť, že súd medzi vytyčovaním jednotlivých pojednávaní síce vykonal niekoľko úkonov, avšak nič mu nebránilo vykonať ich naraz, resp. nie v tak veľkých časových intervaloch, a teda nemožno ich považovať za objektívnu okolnosť opodstatňujúcu predlžovanie   konania,   ale   za   jednoznačne   subjektívne   zavinené   neúmerné   predlžovanie konania spôsobené súdom.

Vzhľadom na uvedené majú navrhovatelia za to, že ich sťažnosť je plne opodstatnená a preto navrhujú ústavnému súdu vydať nález v znení ich podania zo dňa 2. 8. 2004.»Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, ktorý je uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení   ústavného   súdu   po   oboznámení   sa   s obsahom   dotknutého   súdneho   spisu. Pri celkovom   posúdení,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   však   ústavný   súd prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu   a zohľadnil   ďalšie   okolnosti,   ktoré   z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 218/04),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   súd   vo   veci   koná“   (m. m.   II. ÚS 65/03,   I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (napr. III. ÚS 192/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu.

1. Ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   konania   je   nárok   sťažovateľov   na   určenie vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti - pozemku. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Pre sudcu rozhodujúceho občianskoprávne spory by stanovenie procesného postupu a zabezpečenie dôkazov v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nemalo   predstavovať   osobitný   problém   (m. m.   III. ÚS 141/02).   Vo   veci   predloženej na súdne   rozhodnutie   platí   stabilná   právna   úprava   obsiahnutá   v Občianskom   zákonníku a uplatňuje sa stabilná judikatúra súdov. Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti konštatuje, že „dané konanie možno s prihliadnutím na jeho predmet hodnotiť ako skutkovo náročné“. Ústavný   súd   sa   s   názorom   predsedu   okresného   súdu   stotožňuje   a hodnotí predmetnú   vec   ako   skutkovo   náročnejšiu   aj   so   zreteľom   na   to,   že   súčasná   odporkyňa je už štvrtým vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť doterajší postup okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľov.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd hodnotí ich správanie ako aktívne   a súčinnostné.   Počas   celej   doby   konania   sú   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom, z čoho možno usudzovať, že doriešenie problému určenia vlastníckeho práva považujú za dôležité, vyžadujúce si odbornú pomoc. Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp.   zn.   24 C 298/99   sa   celkovo   konali   štyri   pojednávania,   na   ktorých   sa   sťažovatelia zakaždým zúčastnili, a to buď osobne, alebo zastúpení právnym zástupcom. Sami alebo prostredníctvom   právneho   zástupcu   doložili   súdu   požadované   podklady   na   rozhodnutie a sťažnosťami na prieťahy sa dožadovali rozhodnutia vo veci. V správaní sťažovateľov teda ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili spomalenie postupu okresného súdu v predmetnom konaní. To nepopiera ani predseda okresného súdu, keď vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, „že zo spisu rovnako neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľmi“.

3. Posledným   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho, aby mu v postupe bránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. OSP v týchto obdobiach:

- od   16. septembra 1999,   keď   bol   návrh   sťažovateľov   zapísaný   do   senátu   24 C, do 11. januára 2000, keď dal okresný súd doručovať žalobný návrh odporcovi na vyjadrenie (takmer 4 mesiace),

- od 23. marca 2000, keď bolo okresnému súdu doručené stanovisko sťažovateľov k vyjadreniu odporkyne, do 19. októbra 2000, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. november 2000 (ktorý bol z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušený) (t. j. takmer 7 mesiacov),

- od 5. februára 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde odročené za účelom dokazovania vo veci (vypracovania dožiadania na Okresný súd Semily za účelom vypočutia navrhovateľa v 4.   rade),   do   14. mája 2001,   keď okresný súd vypracoval   toto dožiadanie (t. j. viac ako 3 mesiace),

- od   12. decembra 2001,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie   pred   okresným   súdom odročené za účelom vypracovania prípisov adresovaných Magistrátu mesta Košice (ďalej len „magistrát“), Katastrálny úrad v Košiciach (ďalej len „katastrálny úrad“) a Okresnému súdu Košice I - obchodný register (ďalej len „obchodný register“), do 21. marca 2002, keď okresný súd vypracoval tieto prípisy (t. j. takmer 3 a pol mesiaca),

- od 24. júla 2002, keď bola okresnému súdu doručená urgovaná odpoveď magistrátu na prípis okresného súdu z 21. apríla 2002, do 7. januára 2003, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. marec 2003, ktoré sa ale z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo (viac ako 5 mesiacov),

- od februára 2003 (na zázname na č. l. 91 spisu nie je uvedený dátum spísania), keď okresný   súd   zrušil   termín   pojednávania,   do   1. októbra 2003,   keď   okresný   súd vypracoval   prípis   adresovaný   katastrálnemu   úradu,   ktorým   žiadal   o zaslanie   ďalších podkladov pre rozhodnutie (t. j. viac ako 7 mesiacov).

Navyše,   obdobie   od   12. decembra 2001,   keď   sa   konalo   tretie   zo   štyroch   doteraz uskutočnených   pojednávaní,   do   16. decembra 2003,   keď   okresný   súd   určil   ďalší   termín pojednávania   (t.   j.   vyše   2   rokov),   je   poznačené   okrem   vyššie   vymedzených   období nečinnosti aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu, v dôsledku čoho sa konanie   predlžovalo.   Počas   celého   tohto   obdobia   korešpondoval   okresný   súd s magistrátom, katastrálnym úradom a obchodným registrom za účelom zhromažďovania podkladov   potrebných   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Tieto   úkony   súvisiace   s   obstaraním podkladov   potrebných   na   rozhodnutie   mohol   vykonať   okresný   súd   naraz,   resp.   nie v takýchto   veľkých   časových   odstupoch.   Za   celé   toto   vyše   dvojročné   obdobie   nariadil okresný   súd   jediný   termín   pojednávania,   ktoré   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne nebolo realizované.

V období   od   decembra   2003   do   vydania   rozhodnutia   ústavného   súdu   boli   síce nariadené dve pojednávania, ale pre ospravedlnenú neúčasť právneho zástupcu odporkyne (ktorý sa ospravedlnil vždy v deň termínu pojednávania) museli byť odročené. Okresný súd v tomto období vykonal celkovo dva úkony vo veci, a to 5. apríla 2004 vydal uznesenie sp. zn. 24 C 298/99 o pripustení zmeny petitu návrhu a zároveň vyžiadal od katastrálneho úradu ďalší podklad potrebný pre rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej zistil, že zo šiestich nariadených pojednávaní sa uskutočnili len štyri, dva termíny pojednávaní boli z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušené, jeden   pokyn   na   nariadenie   termínu   pojednávania   nebol   z   toho   istého   dôvodu   vôbec realizovaný. Zo štyroch uskutočnených pojednávaní prebehlo dokazovanie len na dvoch a dve pojednávania boli z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporkyne odročené. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na okolnosti danej veci pri skúmaní,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   neprihliadol   na   obdobie   nečinnosti okresného súdu   počas   viacnásobnej   krátkodobej   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne (m. m. I. ÚS 76/03).

Pokiaľ predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní objektívnymi príčinami (najmä veľkým množstvom pridelených   vecí   jednotlivým   sudcom),   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   táto   skutočnosť nemôže   byť   vo vzťahu   k   oprávnenému   subjektu,   ktorý   sa   obrátil   na   všeobecný   súd so žiadosťou   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho   dôsledku   za   vznik   zbytočných   prieťahov   v   označenom   súdnom   konaní (napr. IV. ÚS 137/04).

Podľa názoru ústavného súdu takýto priebeh konania okresného súdu nezodpovedal jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania.

Vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   21. septembra 2004   právny   zástupca sťažovateľov   konštatuje,   že: „Prvé   pojednávanie   zo   dňa   5.   2.   2001   bolo   odročené   za účelom   vykonania   ďalšieho   dokazovania,   pričom   súd   za   týmto   účelom   pristúpil   k dožiadaniu až 14. 5. 2001 a nasledujúce pojednávanie bolo vytýčené až na 12. 12. 2001. Takýto značný časový odstup nemožno chápať inak, ako prieťahy zapríčinené súdom.“ S tvrdením právneho zástupcu, že posledné pojednávanie bolo „vytýčené až na 12. 12. 2001“, ústavný súd nemôže súhlasiť, pretože odpoveď na dožiadanie adresované Okresnému súdu Semily   bola   okresnému   súdu   doručená   23. júla 2001   a   o   necelé   2   mesiace (21. septembra 2001) okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. december 2001.

Z celkovej doby predmetného konania, ktorá ku dňu vydania rozhodnutia ústavného súdu predstavuje 5 rokov, je viac ako polovica poznačená nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   24   C   298/99,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk   pre   každého   z   nich,   čo   odôvodňovali   tým, že „v konaní   voči   ktorému   táto   sťažnosť   smeruje   ide   o   určenie   ich   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   čo   sťažovateľom   spôsobuje   morálnu   ujmu   v   podobe   neistoty   v   danej otázke“, a ďalej v sťažnosti uvádzajú, „že úplne stratili dôveru, že v prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo straty autority, akou by súd mal byť...“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 25 000 Sk pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom   advokátom   JUDr.   R.   K.,   uplatnených   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 21. septembra 2004. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania vo výške 14 028 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia vo výške 14 028 Sk je nižšia, ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004