znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 231/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval prijatú sťažnosť J. P. - Kvaleps, H., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., T., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 263/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 263/00 p o r u š i l základné právo J. P. - Kvaleps na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 31 Cb 263/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. - Kvaleps n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 231/03-13 z 10. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. P. - Kvaleps, H. (ďalej len „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 263/00.

Dňa   30.   novembra   1999   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   proti   obchodnej spoločnosti   SPOB,   spol. s r. o.,   Košice   žalobu   o zaplatenie   sumy   22 230 Sk   s príslušenstvom. Konanie v právnej veci sťažovateľa nie je skončené.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd listom sp.   zn.   Spr.   1709/03   z 27.   januára 2004.   K listu   okresného súdu   sa   vyjadril   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 12. februára 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné:

Sťažovateľ   (v   konaní   pred   okresným   súdom   žalobca)   podal   30.   novembra   1999 okresnému súdu žalobu o zaplatenie 22 230 Sk, o ktorej rozhodol okresný súd 3. decembra 1999 platobným rozkazom sp. zn. 1 Rob 3294/99. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor 3. januára 2000.

Uznesením z 26. januára 2000 vyzval okresný súd žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odporu a 1. februára 2000 bol sťažovateľovi doručený odpor proti platobnému rozkazu s výzvou, aby sa k nemu vyjadril.

Okresný súd 30. marca 2000 vyzval sťažovateľa na predloženie listinného dôkazu, ktorý bol doručený okresnému súdu 14. apríla 2000.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 26. máj 2000. Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   doručeným   okresnému   súdu   22.   mája   2000 ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj neúčasť svojho klienta na pojednávaní nariadenom na 26. máj 2000. Zároveň požiadal, aby súd vec prejednal bez ich prítomnosti a aby okresný súd vypočul sťažovateľa cestou dožiadaného súdu (Okresného súdu Trnava). Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa bude vyzvaný na presné označenie žalovaného. Listom z 15. augusta 2000 ho okresný súd vyzval, aby opravil označenie žalovaného v súlade s jeho obchodným menom zapísaným v obchodnom registri (v   nadväznosti   na   námietku   nedostatku   pasívnej   legitimácie   žalovaného   vznesenú   jeho právnym zástupcom na pojednávaní 26. mája 2000).

Okresný súd urgoval 11. októbra 2000 právneho zástupcu sťažovateľa, odpoveď na jeho výzvu bola okresnému súdu doručená 31. októbra 2000.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 1. december 2000, následne na 22. december 2000, ktoré odročil z dôvodu neúčasti účastníkov konania, ďalšie pojednávanie nariadil na 19. január   2001,   na   ktorom   konateľ   žalovaného   označil   sídlo   žalovaného   a uviedol,   že žalovaná obchodná spoločnosť má nového konateľa. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom vyžiadania výpisu z obchodného registra žalovaného.

Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 2. marec 2001, uznesením z 13. marca 2001   uložil   konateľovi   žalovaného   poriadkovú   pokutu   vo   výške   3 000 Sk   za neospravedlnené neúčasti na pojednávaniach. Ďalšie pojednávanie nariadené na 20. apríl 2001   odročil   na   25.   máj   2001   s tým,   že   opätovne   budú   predvolaní   právny   zástupca sťažovateľa a konateľ žalovaného, o predvedenie ktorého okresný súd požiada policajný orgán. Jeho predvedenie nariadil uznesením z 20. apríla 2001. Na pojednávanie 25. mája 2001 konateľ žalovaného nemohol byť predvedený z dôvodu, že na udanej adrese nebýva a jeho pobyt je neznámy.

Dňa 7. januára 2002 súd vypočul mimo pojednávania svedka, ktorý sa dostavil bez predvolania, o čom bola spísaná zápisnica.

Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 1. február 2002, na ktoré sa nedostavili účastníci, pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu zmeny rozvrhu práce. Okresný súd nariadil pojednávanie na 25. november 2002, na ktoré sa však účastníci ani predvolaný   svedok   nedostavili,   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   20.   január   2003. Pojednávanie   20.   januára   2003   bolo   z   dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania a predvolaného svedka odročené na 17. február 2003.

Pojednávania 17. februára 2003 sa nezúčastnili účastníci konania, a z toho dôvodu pojednávanie bolo opäť odročené na 31. marec 2003.Na pojednávaní 31. marca 2003 napriek neprítomnosti účastníkov konania okresný súd pristúpil k výsluchu svedka.

Na pojednávanie 12. mája 2003 sa opakovane nedostavili účastníci konania. Okresný súd pojednávanie z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania odročil na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vypočutý prostredníctvom dožiadaného súdu a následne bude nariadený termín pojednávania.

Predseda senátu okresného súdu listom z 29. septembra 2003 požiadal Okresný súd Trnava ako dožiadaný súd o výsluch sťažovateľa.

Dožiadaný súd vykonal výsluch sťažovateľa 10. decembra 2003, súdny spis vrátil okresnému súdu 22. decembra 2003.

Právny zástupca sťažovateľa písomne ospravedlňoval svoju a sťažovateľovu neúčasť na nariadených súdnych pojednávaniach (neospravedlnený len na pojednávaní nariadenom na   31.   marec   2003),   súčasne   navrhoval,   aby   bol   sťažovateľ   vypočutý   dožiadaným Okresným súdom Trnava, čo predseda okresného súdu akceptoval, ako už bolo uvedené, až 29. septembra 2003, keď požiadal Okresný súd Trnava o výsluch sťažovateľa (žalobcu). Ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 24. máj 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy:   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho neprítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp   zn. 31 Cb 263/00.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet,   ak   nedošlo k vyneseniu právoplatného rozhodnutia (napr. IV. ÚS 47/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: faktická a právna zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom spisu je toho názoru, že namietané konanie pred okresným súdom   vzhľadom   na jeho predmet zo skutkového   ani právneho hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   zložitosti.   V danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť sporovej   agendy   na   všeobecných   súdoch,   ktorej   výklad   a používanie   sú   stabilizované. Rovnako na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú ani právnu zložitosť danej veci.

2) Ústavný súd v správaní sťažovateľa ako účastníka konania pred okresným súdom (v procesnom postavení žalobcu) zistil skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť na jeho ťarchu   pri   posudzovaní,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v   tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

Z predloženého spisu možno konštatovať, že sťažovateľ a jeho právny zástupca sa ani   raz   na   nariadených   pojednávaniach   nezúčastnili,   v písomných   podaniach ospravedlňovali   (okrem   pojednávania   nariadeného   na   31.   marec   2003)   svoju   neúčasť značnou   vzdialenosťou   okresného   súdu   od   sídla   sťažovateľa.   Podľa   ústavného   súdu sťažovateľ   v konaní   nevyvinul   takú   aktivitu,   aká   sa   vyžaduje   od   účastníka   sporového konania podľa ustanovení § 6 a § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd tieto   skutočnosti   vyhodnotil   ako   také,   ktorými   sťažovateľ   do   značnej   miery   ovplyvnil priebeh a dĺžku konania.

Sťažovateľ svojím správaním teda sám vytvoril procesné prekážky na prerokovanie veci a rozhodnutie o predmete jeho žaloby, t. j. na odstránenie tej právnej neistoty, v ktorej sa ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Okresný   súd   vo   veci   konal   ale   neefektívne   a   nevyužíval   možnosti   dané   mu procesnými predpismi. Vzniknutú celkovú dĺžku a priebeh konania negatívne ovplyvnili najmä skutočnosti (zisťovanie adries žalovaného, problémy s doručovaním písomností, ale i samotný   fakt   neefektívneho   predvolávania   sťažovateľa   na   súdne   pojednávania   a neprítomnosť účastníkov na nich).

Ústavný   súd   zistil   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   od   25.   mája   2001   (deň pojednávania na okresnom súde) do 7. januára 2002 (nariadenie pojednávania na 1. február 2002), od 2. februára 2002 do 25. novembra 2002 (deň pojednávania na okresnom súde) a od 12. mája 2003 (deň pojednávania na okresnom súde) do 29. septembra 2003 (žiadosť dožiadanému súdu o výsluch sťažovateľa), t. j. v trvaní spolu 21 mesiacov. Okresnému súdu treba pripočítať na ťarchu aj to, že až po tom, keď ho sťažovateľ jedenásťkrát požiadal o vypočutie   dožiadaným   súdom,   vyhovel   tomuto   návrhu.   Opakované   nariaďovanie pojednávaní, na ktoré sa neustanovovali účastníci, nemožno považovať za procesné úkony smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Takéto   procesné   úkony   možno   označiť   za neefektívne.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatoval,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 263/00 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a v súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu   prikázal,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   31   Cb   263/00   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodu,   že   ochrana   jeho   práv   nebola   účinná   a rýchla, žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 18 000 Sk.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie   (ako   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch).

Ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie označeného základného práva, ale aj na správanie sťažovateľa ako účastníka konania (pozri čl. III bod 2 tohto rozhodnutia), považoval za dostatočnú ochranu sťažovateľa vyslovenie porušenia ním označeného základného práva, ako aj príkaz ústavného súdu, aby okresný súd vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi právo na úhradu trov konania, pretože právny zástupca sťažovateľa trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil ani nevyčíslil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004