znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C/15/2009   a jeho uznesením zo 7. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/15/2009 a jeho uznesením zo 7. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ bol účastníkom konania na strane navrhovateľa v právnej veci vedenej na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   27   C/15/2009   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Dňa 7. októbra 2009 vydal Okresný súd v Žiline uznesenie č. k. 27 C/15/2009-69, ktorým   sťažovateľovi   uložil   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia v lehote 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Voči predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie smerom ku Krajskému súdu v Žiline.

Výzvou Krajského súdu v Bratislave – Justičná pokladnica zo dňa 31. marca 2011, č. k. VS 5140037711 bol sťažovateľ vyzvaný na dobrovoľné plnenie súdnej pohľadávky – právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 7. 10. 2009, č. k. 27 C 15/2009.

Platbami zo dňa 21. 4. 2011 a 13. 5. 2011 uhradil vyššie uvedenú pohľadávku. Sťažnosťou   zo   dňa   11.   4.   2011   sťažovateľ   namietal   u   predsedu   Okresného   súdu v Žiline   skutočnosť,   že   napriek   skutočnosti,   že   podal   voči   rozhodnutiu   okresného   súdu odvolanie, musel si pod hrozbou exekučného vymáhania pohľadávky splniť povinnosť, ktorá mu bola súdom uložená, napriek skutočnosti, že súdne rozhodnutie ešte nebolo právoplatné a vykonateľné.

Predseda   okresného   súdu   v   Žiline   vo   vyjadrení   zo   dňa   10.   5.   2011,   č.   k. 1 SprS/170/2011 pripustil chybné konanie súdu vo veci sťažovateľa, pričom dal pokyn na zastavenie vymáhania súdneho poplatku....

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v   tom,   že   okresný   súd   v   Žiline   svojím nezodpovedným prístupom k sťažovateľovej veci zmaril jeho právo na spravodlivý súdny proces,   keď   sťažovateľ   bol   nútený   si   splniť   súdom   uloženú   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok napriek skutočnosti, že voči rozhodnutiu podal včas riadne odvolanie.

Zároveň   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   okresný   súd   vytvoril   svojím   konaním, nečinnosťou prieťahy v konaní, keď sťažovateľove odvolanie zadržiaval 20 mesiacov, než ho odoslal k odvolaciemu súdu.“

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   M.   konaním   Okresného   súdu   v   Žiline   pod   sp.   zn. 27 C/15/2009, garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo.

2. Základné právo J. M. konaním Okresného súdu v Žiline pod sp. zn. 27 C/15/2009, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   zmysle   čl.   46   ods.   3   Ústavy   priznáva sťažovateľovi J. M. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3000,- EUR, ktorý je povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu ustanoveného ústavným súdom.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prípisom z 13. septembra 2011, doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2011, v ktorom uviedol:

„Uznesením   Okresného   súdu   Žilina   27   C/15/2009-69   zo   dňa   7.   10.   2009 navrhovateľovi   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia vo výške 33,- eur. Navrhovateľ proti uzneseniu podal odvolanie doručené súdu 6. 11. 2009 č. l. 79. Vec nebola predložená krajskému súdu a na uznesení bola vyznačená právoplatnosť dňom 6. 11. 2009 a 13. 11. 2011 bol vydaný pokyn, aby uznesenie s vyznačenou právoplatnosťou bolo doručené učtárni na vymáhanie. Podaním zo dňa   6.   5.   2011   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu 27 C/15/2009-69 a uznesením KS v Žiline 9 Co/192/2011-196 zo dňa 30. 5. 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Uznesenie Okresného súdu Žilina 27 C/15/2009-69 zo dňa 7. 10. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline 9 Co/192/2011-196 zo dňa 30. 5. 2011 nadobudlo právoplatnosť 19. 7. 2011 a vykonateľnosť 23. 7. 2011.

Prípisom zo dňa 9. 5. 2011 bola požiadaná justičná pokladnica o nerealizovanie vymáhania súdneho poplatku 33,- eur podľa uznesenia 27 C/15/2009-69 zo dňa 7. 10. 2009 s tým, že v deň žiadosti toto uznesenie nebolo právoplatné.

Súd   nepredložil   spis   Krajskému   súdu   v   Žiline   počas   konania   na   rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu 27 C/15/2009-69 zo dňa 7. 10. 2009 v súlade s § 209 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať   v   konaní.   Predmetným   uznesením   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie súdneho poplatku   za návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia a uvedené uznesenie sa netýkalo   rozhodnutia   vo   veci   samej   a   tak   súd   vo   veci   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov pokračoval v konaní.

Omylom   nebol   spis   predložený   krajskému   súdu   ani   po   právoplatnom   skončení konania, ale napriek podanému odvolaniu bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť na uznesení a poplatok bol daný na vymáhanie a tu poukazujem na to, že uvedený pokyn vydala tajomníčka, ktorá v uvedenom období... pracovala na civilnom úseku, kde od 1. 1. 2011 pracovali iba dve tajomníčky z pôvodných 4 civilných tajomníčok. Vykonávala prácu v senátoch pre 8 sudcov, čo bolo neúmerné množstvo aj vzhľadom na nápad nových vecí, keď v mesiaci január 2011 v C senátoch napadlo nových 158 vecí a v Ro senátoch nových 129 vecí, v ktorých priebežne konala. Štatisticky skončili sudcovia v C senátoch 167 vecí a v RO senátoch bolo vybavených 222 vecí, v ktorých vykonávala spisové a poplatkové preverenie a vypisovala štatistické listy. Pri takomto enormnom množstve práce mohlo dôjsť k   nedostatočnému   prevereniu   spisu   tak,   ako   to   bolo   v   tomto   prípade.   Navrhovateľ   bol vyzvaný   justičnou   pokladnicou   na   dobrovoľné   zaplatenie   súdneho   poplatku   a   mal   teda možnosť sa brániť tým, že podal voči uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté. Zároveň   poukazujem   aj   na   tú   skutočnosť,   že   predmetné   uznesenie   okresného   súdu 27 C/15/2009-69 zo dňa 7. 10. 2009 o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   bolo   potvrdené   uznesením   Krajského   súdu v Žiline 9 Co/192/2011-196 zo dňa 30. 5. 2011 a tak je povinnosťou navrhovateľa zaplatiť predmetný súdny poplatok 33,- eur, a tak navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna škoda.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C   15/2009   a jeho uznesením zo 7. októbra 2009

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   27   C/15/2009-69 zo 7. októbra   2009,   ktorým   sťažovateľovi   uložil   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na vydanie predbežného opatrenia v sume 33 € v lehote 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Sťažnosťou   z   11.   apríla   2011   sťažovateľ   namietal   u   predsedu   okresného   súdu skutočnosť, že napriek tomu, že podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, musel si pod   hrozbou   exekučného   vymáhania   pohľadávky   splniť   povinnosť   (čo   urobil   platbami z 21. apríla 2011 a 13. mája 2011), ktorá mu bola súdom uložená, napriek skutočnosti, že súdne rozhodnutie ešte nebolo právoplatné a vykonateľné [t. j. podľa názoru sťažovateľa o jeho odvolaní proti nemu ešte v tom čase Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) nerozhodol].

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   svojím   nezodpovedným   prístupom   k   veci „zmaril jeho právo na spravodlivý súdny proces“, keď bol nútený si splniť súdom uloženú povinnosť   vyplývajúcu   z   napadnutého   rozhodnutia   a   zaplatiť   súdny   poplatok   (platbami z 21. apríla 2011 a 13. mája 2011), napriek skutočnosti, že proti rozhodnutiu podal včas riadne odvolanie.

Podpredseda   okresného   súdu   v prípise   z 10.   mája   2011,   reagujúc   na   sťažnosť sťažovateľa z 11. apríla 2011, uviedol:

„Prešetrením   Vašej   sťažnosti   som   zistil,   že   táto   je   dôvodná.   Pri   poplatkovom preverení spisu bolo opomenuté Vaše podanie, ktoré je odvolaním voči uzneseniu č. k. 27C/15/2009-69   zo   dňa   07.   10.   2009   s   tým,   že   na   uznesení   bola   chybne   vyznačená právoplatnosť. Po zistení procesného pochybenia bol daný pokyn na zastavenie vymáhania poplatku a na predloženie spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“

V nadväznosti   na   uvedené   okresný   súd   prípisom   z 9.   mája   2011   adresovaným Krajskému   súdu   v Bratislave,   Justičná   pokladnica   (ďalej   len   „justičná   pokladnica“), požiadal „o nerealizovanie vymáhania súdneho poplatku vo výške 33,- eur, ktorá povinnosť tento zaplatiť bola uložená navrhovateľovi uznesením č. k. 27C 15/2009-69, zo dňa 07. 10. 2009,   a   ktorá   pohľadávka   bola   predpísaná   učtárňou   tunajšieho   súdu   pod   sup-a, VS 5140037711 dňa 24. 02. 2011.

Vyššie uvedené uznesenie nie je do dnešného dňa právoplatné, nakoľko odporca podaním došlým súdu dňa 06. 11. 2009 proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom odvolaní do dnešného dňa súd nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené je vymáhanie súdneho poplatku predčasné.“.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania uznesením   č.   k.   9   Co/192/2011-196   z   30.   mája   2011   potvrdil   namietané   uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 15/2009-69 zo 7. októbra 2009 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Z   vykonaného   dokazovania   pred   prvostupňovým   súdom   mal   i   odvolací   súd preukázané, že v priebehu konania o vyporiadanie BSM navrhovateľ požiadal o nariadenie predbežného opatrenia návrhom doručeným súdu dňa 26. 2. 2009.

S podaním návrhu teda mu vznikla poplatková povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď mu vyrubil súdny poplatok v zmysle položky č. 1 písm. c/ prílohy zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch, účinného v čase splatnosti poplatku ( uznesením okresného súdu č. k. 27 C 15/2009-69 zo 7. októbra 2009, pozn.).

Skutočnosť, že po rozhodnutí súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov mu   nebola   doručená   výzva   na   úhradu   poplatku,   nezbavuje   poplatníka   zaplatiť   súdny poplatok, lebo táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona (poplatková povinnosť vzniká s podaním návrhu a navrhovateľ je vždy povinný uhradiť súdny poplatok i bez vyzvania súdu) a preto prvostupňový súd musel uznesením zaviazať navrhovateľa k úhrade takéhoto poplatku. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia s tým, že o trovách bude rozhodnuté vo veci samej, ani na túto okolnosť odvolací súd prihliadať nemohol.

V   rozhodnutí   vo   veci   samej   súd   rozhodne   o   všetkých   trovách,   ktoré   účastníkom vznikli   podľa   zásady   úspechu,   resp.   neúspechu   v   konaní   o   účelnosti   vynaložených   trov v konaní, čo v praxi ale znamená, že účastník v prvom rade musí uhradiť súdne poplatky a až následne si tieto môže uplatniť v rámci náhrady trov konania, kde súd zváži, či mu tieto trovy prizná alebo nie.“

Okresný súd po nadobudnutí právoplatnosti   uznesení tak okresného súdu, ako aj krajského   súdu   požiadal   justičnú   pokladnicu   o pokračovanie   vo   vymáhaní   pohľadávky, avšak len v prípade, že dosiaľ nebola vymožená, resp. dobrovoľne sťažovateľom zaplatená v sume 33 €.

Ústavný súd konštatuje, že k pochybeniu okresného súdu napadnutým uznesením síce   došlo,   avšak   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   sám   okresný   súd   urobil opatrenie   na   jeho   nápravu,   t.   j.   zamedzil   vymáhanie   súdneho   poplatku   sťažovateľa   na základe   povinnosti   uloženej   mu   napadnutým   uznesením   v nadväznosti   na   sťažovateľom podanú sťažnosť orgánu štátnej správy okresného súdu. Podpredseda okresného súdu uznal sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú a urobil opatrenie smerujúce k náprave tohto pochybenia (pozastavil vymáhanie pohľadávky). Krajský súd až po nadobudnutí právoplatnosti svojho uznesenia č. k. 9 Co/192/2011-196 z 30. mája 2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 27 C 15/2009-69 zo 7. októbra 2009, t. j. až po 19. júli 2011, požiadal prípisom zo 16. septembra   2011   justičnú   pokladnicu   o vymáhanie   pohľadávky   33   €   a aj   to   len v prípade, že ju sťažovateľ dosiaľ neuhradil, resp. nebola vymožená.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom napadnuté pochybenie postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C   15/2009   bolo   napravené   postupom   samotného okresného súdu, ako aj krajského súdu, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 15/2009

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, III. ÚS 342/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru okresným súdom v konaní o jeho odvolaní zo 6. novembra 2009, keď okresný súd predložil (odoslal) spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa krajskému súdu až 6. mája 2011, ktorý bol krajskému súdu doručený 26. mája 2011. Krajský súd o odvolaní rozhodol svojím uznesením č. k. 9 Co 192/2011-196 z 30. mája 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 12. júla 2011, t. j. v čase, keď okresný súd vo veci nekonal (vec sa nachádzala na krajskom súde od 26. mája 2011 a bola vrátená okresnému súdu 13. júla 2011). Z uvedeného vyplýva, že k   namietanému porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uvedeným   postupom   okresného   súdu   v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu nemohlo   dochádzať,   a preto   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v   petite   jeho   sťažnosti vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013