znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/2012-6

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   B.   a Š.   B.,   T.,   ktorou   namietajú   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. a Š. B. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012 doručená sťažnosť R. B. a Š. B., T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným   súdom   bolo   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľov   o neplatnosti   zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov z 29. júna 2009.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   okrem   iného   skutočnosť,   že   správca   domu nezvoláva schôdze v lehotách ustanovených zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) a že oznámenie o schôdzi vlastníkov bytov, ktorá sa konala 29. júna 2009, nebolo vlastníkom doručené v súlade s § 14 zákona o vlastníctve bytov   a   na   prezenčnej   listine   z   predmetnej   schôdze   sú   vo   viacerých   prípadoch nesplnomocnení zástupcovia vlastníkov bytov (napr. deti, prípadne rodičia).

V sťažnosti uvádzajú: „Pre uvedené nedodržanie zákonných ustanovení sme podali Okresnému súdu v Námestove žalobný návrh, ktorému súdom je pridelené č. k. 8 C 63/2010. Nepodali sme žalobný návrh preto, že sme sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť ako to znie v § 14 odsek 4 zákona. Žalobný návrh sme podali, pretože správca dňa 29. 6. 2009 zvolal schôdzu vlastníkov uvedeným svojím spôsobom a nesplnil povinnosť vlastníkom bytov poslať písomné oznámenie o čase konania schôdze, o akom predmete - veci sa na schôdzi vlastníkov bude jednať ako ukladá zákon.   Takéto písomné oznámenie nedal nám a ani žiadnemu vlastníkovi bytu v dome 123/10.

Uvedené súdy a to Okresný súd v Námestove a Krajský súd v Žiline uvedenú žalobu posúdili a rozhodli, ako neskoro podaný žalobný návrh uvedené v rozsudkoch a na tomto základe   žalobu   zamietli.   My   sťažovatelia   dokazujeme,   že   žalobný   návrh   podľa   zákona o vlastníctve bytov bol podaný načas a uvedené súdy rozhodli nespravodlivo.

Tak isto nespravodlivé súdne konanie dokazuje aj Centrum právnej pomoci v T. v jeho odvolaní zo dňa 4. 4. 2011, ktorého kópiu prikladáme v prílohe.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ľudské právo sťažovateľov podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č.11 článok 6 právo na spravodlivé súdne konanie porušené bolo a rozsudok Okresného súdu v Námestove a Krajského súdu v Žiline sa zamieta. Okresnému súdu v Námestove sa ukladá bezodkladne vo veci znova konať.“

Sťažovatelia   požiadali   tiež   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/63/2010   a   jeho   rozsudkom z 28. februára 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v danom prípade predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011,   pretože   ich   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľov   podľa   §   201   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co/172/2011   a   jeho   rozsudku z 23. novembra 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co/172/2011   a   jeho   rozsudkom z 23. novembra 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného rozsudku   z   23.   novembra   2011,   ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:

«Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový   stav   dostatočne,   vykonal   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu,   dôkazy   hodnotil v súlade s ustanovením   § 132   i nasl.   ustanovení   O.   s.   p.   a   z vykonaného   dokazovania vyvodil správny právny záver.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správností jeho záverov poukazuje na súvisiace okolnosti, vzhľadom na vznesené odvolacie argumentácie odvolateľmi v odvolaní.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že navrhovatelia 1/, 2/ návrhom zo dňa 28. 9. 2009, doručený súdu 30. 9. 2009... sa domáhali vyhlásiť zápisnicu zo schôdze vlastníkov bytov, konanej dňa 29. 6. 2009 za neplatnú pre nedodržanie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Tvrdili, že od ostatných spoluvlastníkov zistili, že schôdza sa konala 29. 6. 2009, bola na nej schválená žiadosť o úver vo výške 262.087 eur a zvýšený príspevok do fondu opráv na 0,498 eur za 1 m2 bytu. Odporca uskutočnil schôdzu vlastníkov, neoznámil im   žiadnym   spôsobom   konanie   schôdze   (i   keď   túto   povinnosť   mal   písomne),   preto   sa schôdze nemohli zúčastniť. Odporcu i osobne 24. 7. 2009 požiadali o vyhotovenie kópie zápisu zo schôdze vlastníkov, alebo písomného hlasovania, tieto doklady im navrhovateľ odmietol vydať.

Ako vyplýva zo skutkového vymedzenia návrhu na začatie konania, navrhovatelia sa domáhajú ochrany práva ako vlastníci bytu a nebytového priestoru na tom základe, že nemohli   realizovať   svoje   právo   garantované   v   ustanovení   §   14   ods.   1   zákona.   Bolo nespornou skutočnosťou, že 29. 6. 2009 sa konala schôdza vlastníkov bytov v bytovom dome a uvedenej schôdze sa navrhovatelia 1 /, 2/ nezúčastnili. Odporca v konaní nepreukázal, žeby   navrhovateľom   1/,   2/   písomne   doručil   ako   vlastníkom   bytu   oznámenie   o   schôdzi minimálne 5 dní pred dňom konania schôdze.

Vlastník bytu podľa § 14 ods. 1 „Zákona“ má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe   domu   a   hlasovaním   rozhodovať   ako   spoluvlastník   o   spoločných   častiach   domu a spoločných   zariadeniach   domu,   spoločných   nebytových   priestoroch,   príslušenstve a pozemku   na   schôdzi   vlastníkov.   V   rámci   označeného   ustanovenia   vlastník   bytu a nebytového priestoru sa podieľa na rozhodovaní o podstatných otázkach, čím vykonáva i oprávnenia plynúce z vlastníctva, napr. oprávnenie rozhodovať aj o úvere a o zabezpečení úveru (viď § 14 ods. 3 zákona). Za stavu, že vlastník svoje vlastnícke oprávnenie nemôže realizovať z dôvodov napr. uvedených v § 14 ods. 1 označeného zákona, môže sa ochrany svojho práva dovolať postupom podľa § 14 ods. 4 zákona, teda v prípade, že sa nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do 3 mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Zákon č. 182/1993 Z. z., podľa názoru odvolacieho súdu,   vo   vzťahu   k   Občianskemu   zákonníku   je   špeciálnym   právnym   predpisom,   pretože vo svojom ustanovení (§ 14 ods. 1 a 4) tento špeciálny predpis výslovne zakotvuje, akým postupom a v akej lehote sa môže dotknutý vlastník dovolať ochrany svojho práva na súde. Je   plne   opodstatnený   záver   okresného   súdu   o   tom,   že   lehota,   v   ktorej   sa   mohli navrhovatelia   obrátiť   na   súd   ochrany   svojho   práva   (konkrétne   z   dôvodu   nedodržania postupu zo strany odporcu v zmysle § 14 ods. 1), je lehotou hmotnoprávnou.

Bezpochyby schôdza vlastníkov bytu sa konala 29. 6. 2009, preto návrh na začatie konania   navrhovatelia   museli   podať   posledný   deň   3-mesačnej   lehoty,   ktorý   pripadol na 29. 9.   2009.   Uvedený deň nepripadol ani na sobotu,   ani na nedeľu, ani na sviatok. Na zachovanie hmotnoprávnej lehoty zákon vyžaduje, aby právo bolo uplatnené na súde najneskôr posledný deň lehoty, nestačí pre zachovanie lehoty, ak posledný deň lehoty sa podanie odovzdá na pošte.

Iba   za   tej   situácie   by   bolo   možné   zaoberať   sa   s   namietanými   hmotnoprávnymi otázkami   napr.   či   boli   pri   hlasovaní   o   úvere,   prípadne   zabezpečení   úveru   dodržané podmienky hlasovania tak, ako to je zakotvené v § 14 ods. 2, 3 Z. č. 182/1993 Z. z.,- ak by navrhovatelia podali predmetný návrh v zákonnej lehote.»

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   C/63/2010-58 z 28. februára   2011,   ktorým   návrh   sťažovateľov   zamietol.   Okresný   súd   v   odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„V súdenej veci predložená zápisnica zo schôdze vlastníkov bytov bytového domu súp. č. 123/10 v T. na M. preukazuje (a ani navrhovatelia netvrdili niečo iné), že schôdza vlastníkov, ktorú navrhovatelia napádali a na ktorej sa hlasovalo o jednotlivých otázkach, ktoré boli jej predmetom, sa konala dňa 29. 06. 2009. Odhliadnuc od skutočnosti, či sa navrhovatelia   z   ospravedlniteľného   dôvodu   nemohli   o   konaní   schôdze   dozvedieť,   je nesporné,   že   uvedeným   dňom   hlasovania   29.   06.   2009   začala   plynúť   trojmesačná prekluzívna lehota, počas ktorej sa mohol obrátiť na súd ktorýkoľvek z vlastníkov, ktorý sa nemohol dozvedieť o výsledku hlasovania. Posledným dňom lehoty určenej podľa mesiacov podľa, pravidiel počítania hmotnoprávnych lehôt určených v § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol deň 29. 09. 2009 ako deň, na ktorý pripadá deň číslom sa zhodujúci s dňom na ktorý pripadá udalosť určujúca začiatok lehoty, t. j. deň 29. 06. 2009 kedy sa konalo hlasovanie vlastníkov na schôdzi bytového domu.

Uvedené   znamená,   že   najneskôr   dňa   29.   09.   2009   museli   navrhovatelia   1/   a   2/ na tunajšom súde podať návrh na určenie neplatnosti zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov, pričom ako je z návrhu zrejmé, na súde bol návrh na začatie tohto konania podaný deň po uplynutí uvedenej lehoty, t. j. dňa 30. 09. 2009, kedy už však ich právo domáhať sa súdneho rozhodnutia vo veci zaniklo.

Aj   keď   teda   bolo   v   konaní   preukázané,   že   navrhovatelia   1/   a   2/   podali   návrh na začatie konania na poštovú prepravu dňa 28. 09. 2009, o čom svedčí poštový podací lístok, z vyššie uvedených dôvodov nemožno použiť vzhľadom na hmotnoprávny charakter lehoty stanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov ustanovenie § 57 ods. 3 O. s. p. a mať tak za to, že návrh bol podaný v stanovenej lehote.

Súd   preto   z   dôvodu   zániku   práva   návrh   zamietol.   Súd   nevykonal   ďalšie navrhovateľmi   navrhované   dôkazy,   pretože   ani   tieto   by   neboli   spôsobilé   vyvrátiť nepochybnú   skutočnosť,   že   schôdza   vlastníkov   sa   konala   dňa   29.   06.   2009   a   návrh na začatie tohto konania bol na tunajšom súde podaný dňa 30. 09. 2009.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu a stotožnil sa s jeho právnym názorom o tom, že sťažovatelia podali návrh na súd po uplynutí trojmesačnej lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.

Podľa   §   14   ods.   1   zákona   o   vlastníctve   bytov   vlastník   bytu   alebo   nebytového priestoru   v   dome   má právo   a povinnosť zúčastňovať sa   na správe   domu   a hlasovaním rozhodovať   ako   spoluvlastník   o   spoločných   častiach   domu   a   spoločných   zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov. Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze. Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom v dome obvyklým.

Podľa   §   14   ods.   4   zákona   o   vlastníctve   bytov   prehlasovaný   vlastník   bytu   alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.

Krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   dospel   k   záveru,   že   návrh   sťažovateľov   je potrebné právne posúdiť podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov z dôvodu, že tento zákon je lex specialis k Občianskemu zákonníku, preto v predmetnej veci v zásade nemožno aplikovať   všeobecné   ustanovenia   o   neplatnosti   právnych   úkonov.   Krajský   súd   sa   tiež stotožnil s právnym názorom okresného súdu o hmotnoprávnej povahe 3-mesačnej lehoty ustanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Pri hodnotení toho, či sťažovatelia uplatnili svoje právo na vyhlásenie zápisnice zo schôdze konanej 29. júna 2009 za neplatnú, vychádzal zo zistenia, že návrh   podali sťažovatelia   na poštovú   prepravu   28.   septembra 2009, a tiež zo zistenia, že návrh došiel na okresný súd 30. septembra 2009. Pre záver o zachovaní lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov je rozhodujúce, kedy došiel návrh   na   súd,   čo   v   tomto   prípade   je   30.   september   2009,   preto   dospel   k   záveru,   že sťažovatelia uplatnili svoje právo po uplynutí prekluzívnej 3-mesačnej lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Z tohto dôvodu nemohol krajský súd a ani okresný súd preskúmať   námietky   sťažovateľov   týkajúcich   sa   zvolávania   schôdze   a   samotného hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov.

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov   a   Občianskeho   zákonníka.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   v ktorej   už   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov a Občianskeho   zákonníka   krajským   súdom   ako   odvolacím   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 23.   novembra   2011   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012